V roku 1957 Sovietsky zväz nepríjemne zaskočil Američanov vypustením prvého umelo vytvoreného satelitu Sputnik. Predbehli ich aj vyslaním prvého človeka do vesmíru. Jurij Gagarin zelenú planétu obletel 12. apríla 1961 a zapísal dátum do histórie.
O iných vesmírnych prelomoch sa už toľko nehovorí. Sovietskej sonde sa ale pred polstoročím podarilo prvýkrát priniesť na Zem informácie z atmosféry inej planéty. Dnes je to päťdesiat rokov, čo sonda Venera 4 vstúpila 18. októbra 1967 do atmosféry Venuše a po krátkom vysielaní zhorela.
O Venušu sa Sovieti zaujímali už šesť rokov predtým. Prvá Venera z 22 rokov trvajúceho projektu bola vôbec prvou medziplanetárnou sondou vo vesmíre. Tri týždne po odlete ale vedci stratili so sondou spojenie a nepodarilo sa im prenastaviť jej kurz. Venera 1 tak preletela okolo Venuše v 100-tisíc kilometrovej vzdialenosti.
Zasiahnuť sa planétu v roku 1966 podarilo až tretej Venere v poradí. Sovietski vedci sa však mohli spoliehať len na svoje odhady a výpočty, podľa ktorých sonda susednú planétu zasiahla takmer štyri mesiace po vypustení. Niekoľko týždňov predtým s ňou totiž stratili všetok signál.
128 dní na Venušu
Venera s poradovým číslom štyri už bola zostrojená na jedno využitie – preskúmať atmosféru Venuše až po jej planetárny povrch. Oproti svojim predchodcom mala vylepšený dizajn. Jej výška dosahovala 3 a pol metra a celá vážila viac ako tonu. Poháňali ju solárne panely na „krídlach“ rozprestierajúcich sa do šírky štyri metre.
Niesla so sebou pristávacie puzdro, ktoré mala spustiť na Venušin povrch. To obsahovalo dva teplomery, tlakomer, výškomer, meradlo atmosférickej hustoty, analyzátory plynov a najmä dva rádiové vysielače. Puzdro malo vydržať vysoký tlak aj teplotu, pred ktorou ju chránil štít. Napriek dôvere, ktorú do projektu Venera Sovieti stále vkladali, jej konštruktéri veľmi nerátali s tým, že svoj cieľ pristáť na povrchu planéty splní – síce sa puzdro malo vznášať, detektor pohybu a uzamkýnanie z nej ale odstránili, aby bola sonda ľahšia.
Po vynesení do vesmíru Veneru 4 pomocou nosnej rakety nasmerovali k Venuši, ku ktorej vyštartovala v polovici júna. Meiac a pol na to jej trochu upravili kurz – ak by to nespravili minula by svoj cieľ o 60 tisíc kilometrov. Všetka komunikácia prebiehala v poriadku, aj keď ukončila 128-dňovú cestu, dorazila k Venuši a vypustila puzdro na jej povrch.
Pri klesaní puzdro dosiahlo teplotu až 11 tisíc stupňov Celzia a obrovskú rýchlosť, ktorú spomalil až prechod do atmosféry a dva za sebou vypustené padáky. Meracie nástroje sa zapli približne vo výške 52 kilometrov nad povrchom a ostali zapnuté hodinu a pol. Pôvodne si vedci mysleli, že dostávajú údaje z Venušinho povrchu – Venera 4 ale svoju púť skončila vo výške približne 25 kilometrov od svojho cieľa, pretože ju premohla teplota a vysoký atmosférický tlak.
Najmä oxid uhličitý
Výsledky však na predsa len Zem dorazili a ľudstvo tak získalo prvé poznatky priamo z inej planéty. V najnižšej nadmorskej výške, do akej sa pristávacie puzdro dostalo, zaznamenalo atmosférický tlak 22 barov a teplotu 277 stupňov Celzia. Sonda zistila aj zloženie atmosféry susednej planéty. Kyslík, ktorý v atmosfére Zeme tvorí pätinu plynov, bola na Venuši zastúpený len jedným percentom. Zvyšok tvoril oxid uhličitý.
Sovietom sa o tri roky na to podarilo definitívne pristáť na povrchu Venuše a Vereny ho skúmali až do roku 1983 a poradového čísla šestnásť.
Napriek počiatočnému záujmu o Venušu a Mesiac ako o najbližšie vesmírne telesá sa však v súčasnosti najviac pozornosti upriamuje na povrch Marsu, kde bola v roku 2015 objavená tečúca voda. V súčasnosti ho skúmajú dva stále funkčné rovery Opportunity a Curiosity, ďalším pozemným výskumníkom sa má v zatiaľ nešpecifikovanom čase stať InSight.