Astronauti ohriali Mesiac aj pod povrchom. A NASA o tom stratila záznamy

Misie Apollo 15 a 17 nám poskytli okrem iného aj veľmi vzácny pohľad pod povrch Mesiaca. Astronauti pri nich totiž urobili plytké vrty, do ktorých v rámci pokusu nazvaného Apollo Heat Flow Experiment (HFE) vložili súpravy s teplotnými snímačmi, píše Technet.cz.

Vrty neboli hlboké, hĺbka je od 1 do 2,4 metra. Taký veľký rozptyl nebol úmyselný, vrtná súprava na Apolle 15 sa jednoducho do cieľovej hĺbky nedostala a pred ďalším letom musela prejsť konštrukčnými úpravami. Posádke Apolla 17 sa tak už podarilo úspešne dosiahnuť cieľovú hĺbku.

Merania boli ukončené do roku 1977 a prebiehali teda zhruba šesť (Apollo 15) a päť rokov (Apollo 17). Zistilo sa pri tom napríklad, že už v relatívne malých hĺbkach (1,5 metra pod povrchom) je teplota Mesiaca v podstate stála, zhruba okolo -35 ° C.

Pre zaujímavosť dodajme, že podľa seizmických meraní v rámci iných experimentov sa zdá, že teplota samotného vnútra mesiaca je zhruba 1300 až 1400 ° C. V jadre našej obežnice sa zrejme skrýva rozžeravené jadro s vysokým obsahom železa s priemerom zhruba nejakých 300 kilometrov.

Pohľad na teplotné čidlá umiestnené posádkami Apolla 15 a 17 do mesačnej horniny.

Zdroj: NASA

Ale vráťme sa bližšie k povrchu. Hoci teploty pod povrchom boli pomerne stále, už v prvej analýze zverejnenej v roku 1977 sa v nich objavila veľmi zaujímavá "anomália". Teplota mesačnej horniny, tzv. regolitu, okolo čidiel stúpla približne o stupeň.

Spomínaná prvá analýza sa opierala iba o údaje namerané do konca roka 1974, dáta z ďalších dvoch rokov merania si vôbec nevšímala a pôvodný tím tento nedostatok nikdy nenapravil. Otázkou sa nezaoberal ani nikto iný aj preto, že výsledky pôvodných meraní neboli k dispozícii. Existovala síce digitálna záloha týždenných výsledkov, ale magnetické pásky s každodennými výsledkami meraní z rokov 1975 a 1977 sa stratili, rovnako ako napríklad originálne zábery z prvého pristátia na Mesiaci.

V roku 2010 sa Sejdži Nagiharovi z Texaskej univerzity podarilo zhruba desatinu stratených pások nájsť vo federálnom archíve v Marylande. Prečo doputovali tam a nie do archívov NASA, nie je jasné. Objavené pásky nepokrývali celé "temné obdobie", iba časť roka 1975, ale aj to je dôležité. Už preto, že potvrdzujú presnosť digitálnej zálohy. Nagihara a jeho kolegovia navyše zo starších technických správ získali aj podrobnosti o kalibrácii jednotlivých teplotných čidiel, ktoré pochádzali od rôznych výrobcov, a tak sa v meraní rozchádzali.

Takto vybavení mohli Nagihara s kolegami zverejniť svoju analýzu merania teplotných čidiel pod povrchom Mesiaca. Potvrdili, že pôvodne odhalené oteplenie nebolo výnimočné a rovnaký trend pokračoval aj v ďalších rokoch. Celkom sa hornina v miestach merania ohriala za celú dobu zhruba o dva stupne.

Pohľad na miesto pristátia Apolla 17 kamerou sondy Lunar Reconnaissance Orbiter s vyznačenou pozíciou snímača teploty (Apollo Lunar Surface Experiment Package Equipment) a pristávacieho modulu (Challenger Descent Stage). Všimnite si tmavšie oblasti v miestach, kde sa astronauti pohybovali. Práve zmena ich odrazivosti (tzv. albeda) by mala vysvetľovať aj zvyšovanie podpovrchovej teploty v blízkosti meracích snímačov.

Zdroj: NASA

Autori navrhli niekoľko možných vysvetlení od vplyvu pravidelných zmien v rotácii až po nápad, že Slnko jednoducho svieti do vyvŕtaných dier, a tak miesto merania ohrialo. Ale výsledkom merania podľa nich najlepšie zodpovedá hypotéza, podľa ktorej za oteplenie môžu astronauti, presnejšie ich nohy. Rovnaké vysvetlenie ponúkali už aj autori pôvodnej analýzy z roku 1979, Nagihara a spol. ho dokázali lepšie doložiť. (A z hľadiska vedy je dôležité aj to, že na rozdiel od práce zo 1979 je tá ich dostupná a vysledovateľná aj vo vedeckom časopise, nie iba v materiáloch NASA.)

Pri pohybe okolo vrtov a v blízkosti modulu zrejme astronauti "odkopali" prach na povrchu Mesiaca a ten je vďaka tomu tmavší. Nie je to preto, že by astronauti odhalili nejaké tmavšie vrstvy pod povrchom, môžu za to zrejme vlastnosti mesačného prachu, ktorý sa po narušení "lepí" dohromady do väčších čiastočiek.

Aj z fotografií miesta pristátia je konečne zrejme, že "cestičky" okolo modulov Apollo sú tmavšie (pretože pohltia viac svetla) ako okolitý terén. Množstvo odrazeného svetla sa znížilo natoľko, aby podľa uznávaných modelov šírenia tepla v hornine dokázalo vysvetliť vzostup teploty aj v hĺbkach, kde sú umiestnené snímače.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.