Leteli do vesmíru na "smrť". Dokázali neuveriteľné, oživiť Saľut 7

Osud stanice Saľut-7 sa dá hodnotiť zároveň ako tragikomická burleska i heroická dráma - záleží len na tom, čo si z neho vezmete. Kvôli banálnej chybe pozemnej obsluhy sa vo svojej dobe moderná stanica v roku 1985 zmenila na prakticky mŕtvy kus kovu.

K stanici bola na lodi Sojuz T-13 vyslaná dvojčlenná posádka v zložení Vladimir Alexandrovič Džanibekov a Viktor Savinych (na snímke zľava doprava), ktorá v nesmierne náročných podmienkach dokázala neodpovedajúcu stanicu nájsť na obežnej dráhe, spojiť sa s ňou, a potom vykonať všetky potrebné opravy, aby mohla byť uvedená do prevádzky.

Niet divu, že úspech Džanibekova a Savinycha sa stal námetom moderného ruského veľkofilmu Saľut-7. Premietal sa aj tento rok na jeseň v rámci festivalu ruského filmu a "sprievodný program" pritom tvorila aj návšteva Viktora Savynicha. Preháňali by sme, keby sme povedali, že bol z pozornosti novinárov nadšený, ani pred nami však neutiekol, píše Technet.cz.

Určite nie sme prvý, kto sa pýta, ale ako sa vám osobne páči film o vašom lete k Saľutu?
Videl som ho už asi dvanásťkrát a film sa mi celkom páči. Som rád, že vznikol, že sa príbehu niekto chopil.

Čo sa vám na ňom nepáčilo?
Poviem to tak: ja som im venoval svoju knihu, oni si k nej niečo pridali. Vlastne si toho pridali celkom dosť. Predovšetkým požiar, ku ktorému pri našom lete nedošlo. Je to taký hollywoodsky variant udalostí.

Filmári z toho urobili dobrodružnú drámu, čo to bolo pre vás?
Pre nás to bola jednoducho práca. Boli sme záchranári, ktorí vedia, že došlo k nešťastiu, a my musíme situáciu napraviť. Stanica bola pre nás dôležitá, stála veľa prostriedkov a bolo by plytvanie nechať ju len tak jej osudu. Nevnímali sme to ako hrdinstvo.

Vážne? Veď ste doslova nevedeli, do čoho letíte?
Áno, vedeli sme len, že sa niečo stalo, ale nevedeli sme čo. To je všetko.

Na aké možnosti ste sa pripravovali?
My sme vedeli, že nemáme spojenie a telemetrické údaje, takže nevieme, či stanica má, alebo nemá energiu, či je tam zima, alebo nie a tak ďalej. Jedine moja žena tušila, že tam bude zima a uplietla mi čiapku. Našou hlavnou úlohou bolo spojiť sa so stanicou a práve na to sme sa na Zemi pripravovali. Príliš sme dopredu neriešili, čo bude potrebné robiť ďalej. Ak by boli problémy riešiteľné, mali sme ich vyriešiť. A ak nie, bolo našou úlohou naviesť stanicu do atmosféry tak, aby dopadla na neobývanú oblasť.

Ako presne príprava prebiehala?
Mali sme trenažér na tréning priblíženia a trenažér, na ktorom sme sa pripravovali na pôvodne plánované vedecké experimenty na stanici. Ale opravy sme na ňom necvičili, pretože sme netušili, čo trénovať. V bazéne sme sa však pripravovali na opravu solárnych panelov stanice - čo bola, mimochodom, práca oveľa zaujímavejšia ako mávanie kladivom, ktoré je vidieť vo filme, ale filmári si to urobili po svojom.

Čo pre vás bola na začiatku najväčšia výzva?
Nebolo veľmi nad čím premýšľať. Stanica nesvietila, museli sme spustiť elektrinu. To bola tá hlavná práca, ktorú bolo nutné urobiť.

Ako veľmi ste sa vyspali? Aký ste mali režim?
Deň - noc.

Vážne?
No, prvé dva dni sme nespali, pretože sme museli nájsť stanicu na obežnej dráhe. Potom sme dodržiavali režim 16 hodín hore, osem hodín spánku. Spali sme na stanici, pretože v Sojuze je málo miesta.

Prečo ste leteli práve vy dvaja?
Ja som sa práve pripravoval na let so svojou posádkou. Moji kolegovia z posádky boli mladší a mali menej skúseností. Vladimir Alexandrovič Džanibekov mal zase celý rad skúseností, vrátane skúseností s ručným navádzaním k stanici.

Mali ste niekedy pocit, že záchrana stanice je nemožná?
Nie, taký pocit sme nikdy nemali. Riešili sme jeden problém za druhým a nikdy sme nemali pocit, že by situácia bola beznádejná.

Mali ste čas na oslavu?
Nie. Na to čas nebol.

Vaša posádka sa po úspechu vracala na Zem predčasne, pretože jeden z kozmonautov, ktorý ju doplnil, mal zdravotné problémy. Bolo to veľké sklamanie?
Samozrejme, to ma veľmi rozladilo. Mal som ešte naplánovanej veľa práce. Boli sme na orbite 140 dní namiesto jedného roka.

Vy ste sa po skončení kariéry kozmonauta vrátil do akademickej sféry. Bol to ťažký návrat?
Na našej univerzite sa stalo nešťastie, zomrel rektor. Ja som ešte v tej dobe bol aktívnym kozmonautom, mal som ešte raz nádej letieť, ale zvolili ma novým rektorom. Mrzelo ma to, ale vzal som to.

Nemuseli ste kandidovať, alebo sa mýlim?
Tak to jednoducho bolo. Kolegovia z môjho tímu nechceli niekoho iného a navrhli ma - a ja som ich v tej búrlivej dobe nechcel nechať v štichu (voľba prebehla v roku 1989, pozn. red.).

Univerzitu ste viedol celé 90. roky. Nebola to ťažšia záchranná misia ako let k Saľutu?
Bolo to ťažké. Chýbali peniaze, odišlo nám veľa učiteľov, hlásilo sa málo študentov. Fungovali sme podľa modelu, ktorý bol poplatný konceptu plánovaného hospodárstva, ale nejako fungoval. A zrazu prišiel trh, ktorý nám veľa vyriešiť nepomohol, len nám pridával problémy. Takže máte pravdu, vo vesmíre to bolo jednoduchšie - sám som si to niekedy hovoril. Hore všetko závisí len od vás, každý je zodpovedný sám za seba a za svoj výkon.

Pre našu predstavu, o koľko sa zhruba znížil reálny rozpočet školy?
Neviem presne. Ale bolo to zlé. To je všetko. (Po chvíli) Moja najväčšia radosť v tom čase bola príprava ďalších kandidátov na kozmonautov, predovšetkým vo svojom odbore, samozrejme, teda diaľkovom sledovaní Zeme. Niekoľko z nich potom skutočne letelo do vesmíru.

Aká je situácia dnes?
Dnes už je to lepšie. Áno.

Kedy sa začala situácia lepšiť?
To vám nepoviem presne. Ale my sme už v 90. rokoch tiež na novú situáciu zareagovali, zaviedli sme nové odbory ako manažment a riadenie a tak podobne. Mne sa to nepáčilo, ale ľudia za ne platili. Teraz už sedem rokov nie som rektorom a môžem sa držať svojho odboru a starám sa o tradičné vedecké odbory.

Kandidátov na kozmonautov už na univerzite nemáte?
Nie, program sa zmenil a výcvik prebieha vo Hviezdnom mestečku. Ja tam často jazdím, ale priamo na príprave kozmonautov sa nepodieľam. Spolupracujem aj na vedeckom programe pre lety do vesmíru. Môj súkromný odborný záujem sú oblaky vo vysokých vrstvách atmosféry, ktorých pôvod je nejasný.

Máte nejakú hypotézu, ako a prečo vznikajú?
Mám ich niekoľko, ale nechcem ich hovoriť.

Ako je to s možnosťou realizácie vedeckých projektov? Aké sú dnes možnosti rozpočtu?
Ťažká otázka. Poviem to takto: ja mám málo. Roskosmos má tiež málo peňazí. Rusko má tiež málo peňazí. A to je asi tak všetko, čo k tomu chcem povedať.

A nerozmýšľali ste niekedy aj kvôli tomu o odchode z akademickej sféry, alebo do zahraničia?
Nie, o odchode z Ruska som nikdy neuvažoval. A prečo by som odchádzal z akademickej sféry? Som člen korešpondent Ruskej akadémie vied a robím na dôležitých otázkach. Dnes už ľudia zo školy do súkromnej sféry príliš neodchádzajú. Ale, samozrejme, mnoho vyštudovaných odchádza za skúsenosťami za hranice.

Vašou špecializáciou je diaľkové sledovanie Zeme, tak mi to nedá a spýtam sa: pracovali ste na obežnej dráhe na vojenských projektoch?
Áno, samozrejme, že spolupracoval. Čo to je za hlúpu otázku? Všetci, ktorí leteli do vesmíru, spolupracovali na nejakom vojenskom projekte. Diaľkové sledovanie Zeme však nie je zaujímavé len pre vojakov, je zaujímavé pre všetkých, ktorí na Zemi žijú.

Viktor Petrovič Savinych

(Виктор Петрович Савиных) sa narodil 7. marca 1940 v dedine Berjozkiny v Kirovskej oblasti ZSSR. Študoval na moskovskom inštitúte inžinierskej geodézie, leteckého snímkovania a kartografie, v roku 1978 sa ocitol na listine kandidátov na kozmonautov. Potom sa stal rektorom (1989 - 2007) a prezidentom (od 2007) Moskovskej štátnej univerzity geodézie a kartografie. Je optikom a špecialistom na diaľkové sledovanie Zeme.

Vo vesmíre bol trikrát v období rokov 1981-1988, zakaždým na inej orbitálnej stanici. Letel na Sojuze T-4 s Kovaljonokom, spojili sa so Saľutom 6 a v rámci programu Interkozmos tu spolupracovali s medzinárodnými posádkami. Nadol sa obaja vrátili na 2,5 mesiaca s vedomím, že boli na orbitálnej stanici Saľut 6 poslední. O štyri roky neskôr štartoval druhýkrát na Sojuze T-13 s Džabenikovom, aby pracovali ako štvrtá základná posádka na orbitálnej stanici Saľut 7 viac ako päť mesiacov. Nadol sa vrátil v inej lodi, Sojuze T14. Letel ešte v roku 1988, to bolo v lodi Sojuz TM-5, v posádke mal bulharského kozmonauta A. Alexandrova, časť z deväťdennej cesty strávili na orbitálnej stanici Mir. Na Zem sa vrátil v lodi Sojuz TM-4. Vo vesmíre strávil Savinych celkom 252 dní.