Ukrýva krátery večnej temnoty, mierne sa "kýve" a vidíme viac ako polovicu povrchu. Čo možno neviete o Mesiaci

Výraz "temná strana Mesiaca" sa používa najmä v anglofonnom prostredí (k čomu pravdepodobne prispela slávna doska skupiny Pink Floyd "Dark side of the Moon"), môžeme sa s ním stretnúť ale aj v slovenskom prostredí, kde býva užívaný namiesto vhodnejšieho "odvrátená strana mesiaca ", píšu Lidovky.cz.

Ako ale upozorňuje web Wired.com, jedná sa vlastne o chybné pomenovanie. Na odvrátenú stranu Mesiaca (teda na tú, ktorá je Zemi vzdialenejšia) dopadá rovnaké množstvo slnečného svetla ako na tú bližšiu. Je ale aj mnoho ďalších zaujímavých faktov, ktoré o "temnej strane" mnohí nevedia. Napríklad že sa časti onej záhadnej odvrátenej strany občas dajú zahliadnuť zo Zeme. Alebo že v niektorých lunárnych regiónoch skutočne panuje permanentná temnota.

Najprv je potrebné si uvedomiť, prečo je jedna strana Mesiaca konštantne odvrátená od Zeme. Hoci sa môže zdať, že sa Mesiac nepohybuje, v skutočnosti rotuje okolo svojej osi. V rovnakom intervale (približne 27 dní) však tiež obieha našu planétu vzhľadom k hviezdam. Vo výsledku preto nastavuje Zemi stále tú istú stranu. Astronómovia tento jav nazývajú viazaná (alebo tiež synchrónne) rotácie.

Spočiatku to tak pravdepodobne nebolo. Podľa astronómov začal Mesiac - podobne ako iné prirodzené družice - najprv rotovať v úplne odlišnom tempe a okolo vlastnej osi sa otáčal rýchlejšie ako okolo Zeme. Postupom času ale zemská gravitácia zapôsobila svojou silou na vyvýšeniny mesačného povrchu a prinútila tak Mesiac, aby svoje rotácie synchronizoval. Takéto javy sú napokon časté - mnohé z mesiacov Saturnu či Jupitera majú tiež rotácie viazané na svoje planéty.

Viazaná rotácia je tiež dôvodom, prečo ľudstvo až do roku 1959 netušilo, ako odvrátená strana Mesiaca vlastne vyzerá. Prvé fotografie krátermi pokrytej krajiny zaobstarala sovietska vesmírna sonda Luna 3. O deväť rokov neskôr, v roku 1968, zbadali odvrátenú stranu Mesiaca na vlastné oči prví ľudia, posádka lode Apollo 8 vyslanej americkou NASA.

Lunárna sonda Lunar Reconnaissance Orbiter, vyslaná tiež NASA, začala mapovať celý povrch Mesiaca v roku 2009. A nakoniec, v prvých dňoch tohto roka, došlo k mäkkému pristátiu čínskej kozmickej lode Chang'e 4 a vypusteniu prieskumnej sondy Jade Rabbit 2. Ľudstvo tak prvýkrát získalo možnosť preskúmavať odvrátenú mesačnú krajinu zblízka.

Preto, aby sme zahliadli odvrátenú stranu Mesiaca, ale kozmickú loď nepotrebujeme. Hoci sme v každú konkrétnu chvíľu schopní vidieť maximálne 50 percent povrchu mesiaca, starostlivým pozorovateľom sa odhaľujú aj "záblesky" druhej strany. Počas lunárneho cyklu je na oblohe v súčte viditeľných celých 59 percent mesačného povrchu - pre tých, ktorí vedia, ako sa pozerať.

Aj z vizualizácie vytvorenej v štúdiu NASA je zrejmé, že keď sa pozícia Mesiaca voči Zemi a Slnku mení, temnota prichádza a následne ustupuje zo strany, ktorá je na našu planétu rotačne naviazaná. Animácia predstavujúca dva a pol lunárneho cyklu však ukazuje, že sa Mesiac počas tohto procesu v očiach pozorovateľa na zemi ľahko "kýva".

Toto kývanie nazývajú astronómovia libracia a prisudzujú ho orientácii osi Mesiaca aj elipsovitému tvaru jeho obežnej dráhy. Sklon osi Mesiaca vzhľadom k Zemi vyvoláva dojem, akoby Mesiac našej planéte pomaly, jemne prikyvoval - čo umožňuje bedlivým pozorovateľom, aby na okamih zazreli jeho južný a severný pól. Excentricita obežnej dráhy Mesiaca zároveň spôsobuje ľahké vrtenie, ktoré krátko odhaľuje západné a východné okraje "odvrátenej strany".

Sklon osi Mesiaca produkuje aj ďalší zaujímavý fenomén - časti lunárneho povrchu, najmä potom vnútrajšky kráterov ktoré sú skutočne konštantne ponorené v temnote. Ukazuje to napríklad svetelná mapa južného pólu Mesiaca, ktorá obsahuje viac ako 1700 fotografií nazbieraných sondou NASA počas šiestich mesiacov. Oblasti, na ktoré za tú dobu nedopadlo žiadne svetlo, sú vyznačené čierno, osvetlené oblasti bielo. Šedé oblasti sa pohybujú niekde medzi tým. Čierny kruh uprostred mapky je dvadsať kilometrov dlhý shackletonský kráter, ktorého okraje permanentne zatieňujú svoje vlastné vnútro.