Keď boli Američania na Mesiaci, zrútila sa tam ruská sonda Luna 15

Je to päťdesiat rokov od chvíle, kedy na Mesiaci prvýkrát pristál človek. Dňa 16. júla 1969 z Kennedyho vesmírneho strediska odštartovala raketa Saturn 5. Týmto okamihom započala osemdňová misia, ktorú pozorne sledoval celý svet. Legendárne slová o malom kroku pre človeka a veľkom skoku pre ľudstvo pozná asi každý.

Na štarte 16.7.1969 bol vtedy aj Karel Pacner, tridsaťtriročný reportér denníka Mladá Fronta. "Cenzúra vtedy v Mladej Fronte ešte nebola. Všetky reportáže vyšli tak, ako som ich poslal. Kolegovia a kamaráti z klubu Space ich redigovali, aby v nich neboli chyby. Niektoré materiály som posielal v angličtine a až v Prahe ich prekladali, aby všetko bolo čo najrýchlejšie možné vydať," spomína Pacner v relácii Rozstrel na portáli Technet.cz.

"Na štarte Saturnu V boli vtedy traja Česi, rozhlasový reportér Jiří Dienstbier, fotograf Oldřich Karásek, ktorý vtedy cestoval po USA a ja. Jiřímu však režim zakázal o štarte na mikrofón čokoľvek povedať," spomína Pacner.

"Tá raketa vyzerala ako ceruzka na obzore. Pozorovali sme ju na vzdialenosť piatich kilometrov. Medzi nami a štartovacou rampou bol záliv Banánovej rieky. Bolo nádherné tropické počasie, ale pocit to bol s odpustením ako v práčovni. Pred nami modré more, blankytne modrá obloha. A potom začalo odpočítavanie. Zrazu raketu zahalil dym. Prvé, čo som si pomyslel, či sa niečo nestalo. Keď sa začala triasť zem, rozhliadol som sa po ostatných. Všetci boli v pokoji, tak mi došlo, že to k tomu proste patrí," rozpráva Pacner.

"Američania dokázali dostať na Mesiac ľudí osem rokov od oficiálneho vyhlásenia projektu JFK v roku 1961. To je podľa mňa veľmi krátka doba. Na projekte pracovalo 400 000 ľudí. Prezident Kennedy totiž považoval za potrebné vrátiť nielen v kozmických pretekoch USA prestíž. Preto vtedy v máji 1961 vyhlásil, že to budú preteky dvoch systémov - toho nášho a ich. Tým druhým systémom myslel Sovietsky zväz," vysvetľuje Pacner.

"Mesačné kamene dovezené posádkou Apolla 11 sa dostali aj do Československa. NASA ich zapožičiavali všetkým. Vtedajšia komunistická vláda z toho bola rozpačitá a vymýšľala, ako to urobiť, aby tie vzorky videlo čo najmenej ľudí. Nakoniec skončili v Ondřejove na hvezdárni. Aj napriek tuhej zime a veľkým závejom tam vtedy zamierili davy ľudí, aby mesačné kamene videli," spomína Pacner.

"Rusi chceli z Mesiaca aspoň automatom odobrať vzorky. Sonda Luna 15, ktorá to mala urobiť, sa však na Mesiac namiesto pristátia zrútila. Astronautov však neohrozila. Spadla niekoľko tisíc kilometrov od nich," dodáva Pacner.

​Projekt Apolla stál vtedy 25 miliárd dolárov. Aj vďaka týmto obrovským prostriedkom sa vtedy neuveriteľne urýchlil vývoj radu vecí. "Napríklad dnešné jednotky intenzívnej starostlivosti boli pôvodne vyvíjané pre kozmonautov," vysvetľuje prínosy vývoja Apolla publicista.

"Pretože pristávací modul letel po inej dráhe, mali astronauti problém nájsť vhodné miesto na pristátie. Zostávalo už len asi päťdesiat sekúnd a museli by sa vrátiť späť. Na poslednú chvíľu však Armstrong našiel vhodnú plošinku, kde Orol pristál," opisuje dramatické chvíle pri pristátí na Mesiaci Pacner.

"Ja som si niekedy v šesťdesiatych rokoch prečítal článok Charlesa S. Sheldona, uznávaného odborníka na sovietsku kozmonautiku. Niektoré tvrdenia v jeho texte sa mi však nezdali, tak som mu v liste chyby poslal. On mi potom každý rok pravidelne posielal hrubé prehľady sovietsko-amerického vesmírneho súperenia. A keď som bol na štarte Apolla 11, nechal mi dokonca odkázať, že keby som chcel, má pre mňa miesto. Ja však vtedy o emigrácii neuvažoval," uzatvára Pacner.