Čo keby posádka na Mesiaci zomrela? Biely dom s tým počítal

Z celej misie Apolla 11 bolo pristátie na mesačnom povrchu pravdepodobne najriskantnejšie. Obmedzená zásoba paliva bola len jedným z limitujúcich faktorov. Možnosť, že astronauti budú musieť z akéhokoľvek dôvodu na Mesiaci zostať a zomrieť, až by im došiel kyslík, bola bohužiaľ stále reálna, píše Technet.cz.

Štáb Bieleho domu preto pripravil pre prezidenta Nixona smútočný prejav. Keby sa astronautom čokoľvek stalo a nevrátili sa domov, mal Richard Nixon predniesť z oválnej pracovne tieto slová:

"Osud to chcel, že muži, ktorí vyleteli k Mesiacu, aby ho v mieri preskúmali, na jeho povrchu v mieri spočinú. Títo statoční muži, Neil Armstrong a Edwin Aldrin, vedia, že neexistuje nádej na ich návrat na Zem. Ale vedia tiež, že v ich obeti existuje nádej. Títo dvaja muži pokladajú svoj život za vznešený cieľ, za hľadanie pravdy a porozumenia.

Trúchliť po nich budú ich rodiny a priatelia, smútiť bude celý národ a smútiť bude aj Matka Zem, ktorá sa odvážila vyslať dvoch svojich synov ústrety neznámemu.

Svojim skúmaním dokázali spojiť celý svet, svojou obeťou ešte tesnejšie uťahujú bratský vzťah všetkých ľudí. V dávnych dobách sa ľudia pozerali ku hviezdam a videli svojich hrdinov v súhvezdiach. V moderných časoch budeme robiť to isté, ale naši hrdinovia sú z mäsa a kostí.

Ďalší ľudia na Mesiac doletia a bezpochyby sa aj vrátia domov. Naše bádanie nekončí. Ale títo muži boli prví a zostanú v našich srdciach na popredných miestach. Lebo každý, kto sa pozrie v noci na Mesiac, bude vedieť, že tam niekde, na povrchu iného sveta, je kúsok, ktorý navždy patrí ľuďom."

Čo sa mohlo stať?
Ak by sa návratový modul nemohol vrátiť na orbitu Mesiaca a spojiť sa s čakajúcim Michaelom Collinsom, NASA by samozrejme skúsila všetko možné aj nemožné pre to, aby pomohla poruchu na diaľku opraviť. Mnoho iných možností by však nezostávalo. Nikto by astronautom nemohol nijako fyzicky pomôcť a Collins by sa na Zem vrátil bez nich. Najčernejší scenár však počítal aj s tým, že by prezident musel kondolovať dokonca trom vdovám, v prípade, že by sa misia pokazila v inej fáze, ako práve pri pristátí.

V prípade havárie pristávacieho modulu by teda prezident Nixon osobne informoval o situácii manželky oboch astronautov, Janet Armstrongovú a Marion Aldrinovú. Potom by v priamom prenose, len krátko po triumfálnom prenose, ktorý prikoval k obrazovkám divákov Zeme, prečítal už spomínaný prejav.

Čo by sa stalo s telami astronautov?
Rádiový kontakt s lunárnym modulom by pravdepodobne pokračoval, kým by to bolo možné. Potom, po prerušení komunikácie (možno ešte za života astronautov), ​​by kňaz predniesol pohrebnú reč, zveril by astronautov hlbinám a zakončil by modlitbou Pána. Pohreb by sledoval celý svet. Telá by však minimálne zatiaľ zostali na Mesiaci.

Čo by sa tam s nimi dialo? Teoreticky sú dve možnosti. Keby astronauti zomreli v skafandroch a v teple, ich telá by postupne rozložili bakteriálne procesy. Postarali by sa o to baktérie, ktoré máme v tele, predovšetkým v tráviacom trakte. Proces by bol dokonca údajne ešte rýchlejší ako na Zemi, tvrdí to aspoň vo svojej knihe "Astronautov sprievodca životom" kanadský astronaut Chris Hadfield. Podľa neho sa možný vývoj udalostí po úmrtí v kozme preberá pri príprave posádok pre stanicu ISS.

Pretože kyslík v skafandri by sa rýchlo neodparoval, telá astronautov by de facto postupne "zkvasili". Pretože pri fermentácii by vznikalo množstvo plynov, dá sa očakávať, že ich tlak by nakoniec spôsobil prasknutie skafandra.

Avšak tento scenár predpokladá, že by telá zostali v teple, čo je veľmi nepravdepodobné. Aj keby boli skryté v mesačnom module, telá by bola nakoniec vystavené mrazivým teplotám, ktoré by bakteriálnej aktivite zamedzili. Pravdepodobne by sa teda telá astronautov skôr pomaly pôsobením žiarenia a ďalších vplyvov rozložili na jemný prach. Takýto proces by však trval dlho, a do tej doby by na Mesiaci zostali v podstate mumifikované. Je teda reálne, že by ich mohla niektorá ďalšia výprava prípadne pochovať do mesačnej pôdy, alebo ich pozostatky nejakým spôsobom dostať späť na Zem.

Opatrné pristátie

Ako dnes už vieme, celá misia však skončila našťastie úplne inak. Pri triumfálnom návrate astronautov však musela NASA tiež riešiť relatívne nečakané problémy. Hrozilo napríklad, že sa záchranári kontaminujú mesačným prachom, o ktorom vtedy nik stopercentne nevedel, či ľudský organizmus nemôže ohroziť.

Kabína sa hojdali vo vlnách hore dnom. Astronauti stlačili tlačidlo - pokyn k naplneniu troch nafukovacích gumových plavákov. Tie potom loď prevrátili do správnej polohy špicou nahor.

Päť minút po pristátí nad ňou začali krúžiť vrtuľníky. Z helikoptér zoskočili prvý žabíe muži. Všetci mali na sebe navyše špeciálne biologické ochranné odevy. K Apollu pripevnili bezpečnostné plaváky.

Astronauti medzitým otvorili dvierka kabíny. Zoskočila druhá čata "žabiakov", ktorá vhodila biologické kombinézy dovnútra kozmickej lode. Posádka si ich tam musela obliecť. Až teraz smeli astronauti prestúpiť do gumových člnov. A v tej chvíli začalo veľké kropenie všetkých ľudí, člnov a kabíny zvláštnou dezinfekčnou látkou. Aby sa vylúčilo zavlečenie prípadných lunárnych mikróbov na Zemi.

Hodinu po pristátí vtiahli Aldrina do vrtuľníka. Do špeciálnej kabíny s biologickou ochranou. Druhý išiel na rad Collins, posledný podľa tradície potom loď opustil kapitán Armstrong.

Štyri minúty nato dosadla helikoptéra číslo 66 na palubu Hornetu. Z kapitánskeho mostíka na nich mával prezident Nixon, astronaut Borman a šéfovia NASA. Vrtuľník však zišiel do podpalubia a zastavil niekoľko metrov pred pripravenou mobilnou karanténnou stanicou. Astronauti rýchlo prestúpili, ľudia sa usmievali a mávali, námornícka kutálka hrala parádný vojenský pochod.

V karanténe
Šťastne sa vrátili, vyzerali skvele, vtipkovali... Ale sú naozaj takí zdraví? Neuhniezdili sa v ich krvi nejaké neznáme bacily, ktoré ešte len nahlodávajú ich organizmus a ktoré môžu ohroziť aj ostatných ľudí? Nezmenia sa úsmevy statočnej trojice v smrteľný kŕč? Nezmení sa ešte brilantná výprava v tragédiu?

"Stav posádky je dobrý," povedal lekár Carpentier z karanténnej maringotky. "Iba Armstrong má slabý zápal stredného ucha infekčného pôvodu."

V piatok 25. júla štartovali z Hornetu dve lietadlá. Jedno viezlo do Houstonu maringotku s astronautmi, druhé 23,6 kg vzoriek z Mesiaca a filmy. V nedeľu pristáli v Houstone. Všetci a všetko sa premiestnilo do karanténnej stanice LRL.

V nedeľu začali vedci s rozborom privezených hornín. Najdôležitejšia otázka znela: Neobsahujú stopy po zárodkoch života? To by totiž mohlo skomplikovať ako ďalší výskum hornín, tak karanténu astronautov a ich sprievodu. Do kontaktu s mesačným prachom sa potom nechtiac dostali aj niektorí pracovníci strediska, a tak v jednej chvíli bolo v izolácii celkovo 19 ľudí. Všetci sa cítili výborne.

Tesne po pristátí sa zdalo, že obavy možno z mimozemských mikroorganizmov neboli zbytočné. Pri rozbore mesačných vzoriek v nich boli objavené nepatrné stopy organického pôvodu - oznámili tlačové agentúry z Houstonu. Teda stopy po živote ?!

Ale prevládal skepticizmus, ktorý sa ukázal ako opodstatnený. Bolo jasné, že organické látky sa do vzoriek mohli dostať inak, napríklad zo znečistených rukavíc astronautov alebo od motora modulu. A pretože podobné výsledky sa neopakovali, dnes o takejto možnosti už nikto vážne neuvažuje.

Výsledky všetkých lekárskych kontrol tiež postupne ukázali, že astronauti sú úplne zdraví. V ich krvi nenašli lekári ani biológovia žiadne známky infekcie spôsobené neznámymi mikróbami lunárneho pôvodu. Trojica, rovnako ako členovia ich sprievodu a ďalší izolovaní ľudia, sa cítili výborne.

V nedeľu 10. augusta večer vyšli astronauti z karantény. Až v tej chvíli bolo jasné, že výprava Apolla 11 skočila šťastne. Až teraz mohli členov jej posádky ľudia pozdraviť, podať im ruky a potľapkať ich po ramenách.