Slovenka, ktorá stála na Marse aj na Mesiaci. Prezradila, ako chutí špenát vypestovaný z vlasov

Pred štyrmi rokmi ste sa vrátili na Slovensko napriek tomu, že ste mali ponuky od prestížnych univerzít v USA či vo Veľkej Británii. Keď sa spätne pozriete, neľutujete ten návrat?

Nie, neľutujem. Mala som možnosť pomôcť slovenského vesmírnemu programu, postupne som sa stala predsedníčkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) a spoločne s kolegami sme vypustili prvú slovenskú družicu skCUBE, ktorá úspešne splnila svoju misiu. Rozbehli sme niekoľko medzinárodných projektov a aktivít, založili sme aj firmu Spacemanic, čo je taký spin-off SOSA. Podporili sme tiež iné malé slovenské firmy, aby sa rozvíjali vo vesmírnom sektore a podarilo sa im získať aj niekoľko projektov s Európskou vesmírnou agentúrou.

Takisto som sa stala hosťujúcou profesorkou na Fakulte elektrotechniky a informatiky na STU v Bratislave, doteraz tam mám niekoľko študentov a rozvíjame program vesmírne inžinierstvo, ktorý by mal začať na budúci rok. Spolupracujem tiež s Univerzitou Komenského, kde podporujem jednu študentku, ktorá pracuje na astrobiologickom vesmírnom projekte. Takže veľa vecí, v ktoré som dúfala, že sa počas môjho pobytu na Slovensku stanú, sa splnilo a rozbehlo sa množstvo ďalších. Keď som pred rokom a pol odišla, tak to pôvodne malo byť iba dočasne.

Ale ukázalo sa, že to bude na dlhšie?

Áno, mrzelo ma, že budem musieť dať pauzu všetkým aktivitám, ktoré na Slovensku mám. Potom som však videla, že sa im všetkým – študentom aj kolegom – darí a viem im pomáhať aj na diaľku. To bol rozhodujúci faktor, že som sa rozhodla zostať na Havaji, kde som dostala veľmi dobrú pracovnú ponuku.

K Havaju sa ešte dostaneme, nadviažem však na astrobiológiu, ktorú ste spomínali. Viem, že to bol jeden z vašich veľkých snov, aby sa tento odbor rozvíjal aj na Slovensku. Akú reálnu šancu majú Slováci zúčastniť sa na vesmírnom projekte v medzinárodných súvislostiach, napríklad v NASA?
Je to náročný proces a treba veľmi veľa úsilia, aby sa to podarilo. Práve preto som sa snažila mladým ľuďom, ako napríklad členom SOSA dať možnosť zapojiť sa do medzinárodných projektov.

V spolupráci so Slovenskými elektrárňami sme napríklad rozbehli súťaž Misia Mars, v rámci ktorého mohli stredoškoláci navrhnúť experimenty, ktoré som potom zobrala na simulované misie. Keby sa v budúcnosti títo študenti hlásili na medzinárodné univerzity alebo do nejakej vesmírnej agentúry, tak skutočnosť, že navrhli takýto experiment, by bol pre nich veľký bonus a mohol by im otvoriť dvere. Aj Slováci teda majú šancu presadiť sa, len je dôležité chytiť sa príležitostí a hlavne pokračovať potom ďalej.

Keď spomínate študentské projekty, jedným z nich bolo pestovanie špenátu. Ten ste polievali aj výluhom z biologického materiálu. Ako chutí špenát vypestovaný z ľudských vlasov a fúzov?

(Smiech) Zhodou okolností vyhrali spomínanú súťaž dva projekty, ktoré mali niečo spoločné so špenátom. Bol to vždy rozdielny pokus – v prvom prípade šlo o to, že sme mali obmedzené množstvo vody a aj času a študenti museli vymyslieť spôsob, ako nám čo najefektívnejšie pomôcť s pestovaním špenátu. Naozaj sa to za tých pár týždňov, čo sme boli na misii, podarilo. No a nám vtedy ten špenát chutil nesmierne, lebo po niekoľkých týždňoch jedenia hrozného sušeného astronautského jedla nás potešilo čokoľvek čerstvé. A druhýkrát – tento rok – sme pestovali špenát z roztoku vlasov a fúzov členov posádky. Bolo to však rovnaké, boli sme najmä radi, že máme niečo čerstvé, nemyslím si, že sa chuťovo líšil od špenátu niekde zo záhrady.

Ako sa na tieto misie chystáte? Jete napríklad tri týždne predtým iba sucháre?

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.