Zbadali ju pred 60 rokmi. Čo vieme o odvrátenej strane Mesiaca?

Luna 3 odštartovala z kozmodrómu Bajkonur 4. októbra 1959. Vyfotografovala približne 70 percent plochy onej strany Mesiaca, ktorú predtým ľudské oko nikdy nevidelo. Vzhľadom k tomu, že sa doba rotácie Mesiaca rovná dobe obehu okolo Zeme (28 dní), je k nej totiž stále privrátený jednou stranou.

Luna 3 mala priemer 120 a dĺžku 130 centimetrov a hmotnosť 278,5 kilogramu. Na oboch koncoch niesla kamery a orientačné systémy zamerané na Mesiac a Slnko.

Veľkou novinkou bolo tiež využitie slnečných batérií na povrchu telesa; predchádzajúce stanice využívali iba energiu z batérií. Sondu navyše aktívne stabilizovala sústava gyroskopov a trysiek na stlačený plyn.

Sonda preletela 7. októbra 1959 okolo Mesiaca a potom, čo sa začala vracať smerom k Zemi, začala vo vzdialenosti 65 200 kilometrov od jeho povrchu fotografovania. To skončilo 3200 kilometrov nad lunárnym povrchom.

Potom bol naexponovaný 35-milimetrový film, chránený proti pôsobeniu kozmického žiarenia, vyvolaný podobne ako v klasickej pozemskej „čiernej komore“. Procedúra však prebiehala v automatickom režime a v mimoriadne ťažkých podmienkach stavu beztiaže.

Poslednú fázu predstavovalo odvysielanie 29 získaných snímok do riadiaceho strediska. Signál vysielaný Lunou 3 bol však mimoriadne slabý, a tak sa podaril až piaty pokus o odovzdanie snímok. Celkovo sa podarilo odvysielať na Zemi 17 obrázkov. Sú nízkej kvality, čo je spôsobené jednak slabým rádiovým signálom pri prenose, jednak zlými svetelnými podmienkami počas fotografovania.

Permanentná temnota 

Na odvrátenú stranu Mesiaca (teda na tú, ktorá je Zemi vzdialenejšia) dopadá rovnaké množstvo slnečného svetla ako na tú bližšiu. Je ale aj mnoho ďalších zaujímavých faktov, ktoré o „temnej strane“ mnohí nevedia, uvádzajú Lidovky.cz.

Napríklad že sa časti záhadnej odvrátenej strany občas dajú zahliadnuť zo Zeme. Alebo že v niektorých lunárnych regiónoch skutočne panuje permanentná temnota.

Najprv je potrebné si uvedomiť, prečo je jedna strana Mesiaca konštantne odvrátená od Zeme. Hoci sa môže zdať, že sa Mesiac nepohybuje, v skutočnosti rotuje okolo svojej osi.

V rovnakom intervale (približne 27 dní) však tiež obieha našu planétu vzhľadom k hviezdam. Vo výsledku preto nastavuje Zemi stále tú istú stranu. Astronómovia tento jav nazývajú viazaná (alebo tiež synchrónna) rotácia.

Spočiatku to tak pravdepodobne nebolo. Podľa astronómov začal Mesiac - podobne ako iné prirodzené družice - najprv rotovať v úplne odlišnom tempe a okolo vlastnej osi sa otáčal rýchlejšie ako okolo Zeme.

Postupom času ale zemská gravitácia zapôsobila svojou silou na vyvýšeniny mesačného povrchu a prinútila tak Mesiac, aby svoje rotácie synchronizoval. Takéto javy sú napokon časté - mnohé z mesiacov Saturnu či Jupitera majú tiež rotácie viazané na svoje planéty.

Skúma ju čínsky Králik

Viazaná rotácia je tiež dôvodom, prečo ľudstvo až do roku 1959 netušilo, ako odvrátená strana Mesiaca vlastne vyzerá. Lunárna sonda Lunar Reconnaissance Orbiter začala mapovať celý povrch Mesiaca v roku 2009.

A v prvých dňoch tohto roka došlo k mäkkému pristátiu čínskej kozmickej lode Chang'e 4 a vypusteniu prieskumnej sondy Jade Rabbit 2 (Nefritový králik 2). Ľudstvo tak prvýkrát získalo možnosť preskúmavať odvrátenú mesačnú krajinu zblízka.

Preto, aby sme zahliadli odvrátenú stranu Mesiaca, ale kozmickú loď nepotrebujeme. Hoci sme v každú konkrétnu chvíľu schopní vidieť maximálne 50 percent povrchu mesiaca, starostlivým pozorovateľom sa odhaľujú aj „záblesky“ druhej strany. Počas lunárneho cyklu je na oblohe v súčte viditeľných celých 59 percent mesačného povrchu - pre tých, ktorí vedia, ako sa pozerať.

Ľahko sa „kýve“

Aj z vizualizácie vytvorenej v štúdiu NASA je zrejmé, že keď sa pozícia Mesiaca voči Zemi a Slnku mení, temnota prichádza a následne ustupuje zo strany, ktorá je na našu planétu rotačne naviazaná. Animácia predstavujúca dva a pol lunárneho cyklu však ukazuje, že sa Mesiac počas tohto procesu v očiach pozorovateľa na zemi ľahko kýve.

Toto kývanie nazývajú astronómovia libracia a prisudzujú ho orientácii osi Mesiaca aj elipsovitému tvaru jeho obežnej dráhy. Sklon osi Mesiaca vzhľadom k Zemi vyvoláva dojem, akoby Mesiac našej planéte pomaly, jemne prikyvoval - čo umožňuje bedlivým pozorovateľom, aby na okamih zazreli jeho južný a severný pól. Excentricita obežnej dráhy Mesiaca zároveň spôsobuje ľahké vrtenie, ktoré krátko odhaľuje západné a východné okraje  „odvrátenej strany“.

Sklon osi Mesiaca produkuje aj ďalší zaujímavý fenomén - časti lunárneho povrchu, najmä potom vnútrajšky kráterov ktoré sú skutočne konštantne ponorené v temnote. Ukazuje to napríklad svetelná mapa južného pólu Mesiaca, ktorá obsahuje viac ako 1700 fotografií nazbieraných sondou NASA počas šiestich mesiacov.

Oblasti, na ktoré za tú dobu nedopadlo žiadne svetlo, sú vyznačené čierno, osvetlené oblasti bielo. Šedé oblasti sa pohybujú niekde medzi tým. Čierny kruh uprostred mapky je dvadsať kilometrov dlhý shackletonský kráter, ktorého okraje permanentne zatieňujú svoje vlastné vnútro.