Fóbie sa dajú vyliečiť. Ako poraziť strach, ktorý nás obmedzuje?

Prečo nám fóbie zväzujú ruky a ako si s nimi poradiť? Odborníci tvrdia, že zvládnuť sa dá každá.

Stalo sa to v jedno nedeľné popoludnie, keď sme si s jednou kamarátkou prezerali fotogalériu k jednému článku. Myslím si, že to bolo niečo v duchu najkrajších a najzvláštnejších rastlín sveta. Listovala som v elektronických obrázkoch a striedavo sme „híkali“ nad tým, čo všetko dokáže príroda vytvoriť. Až sa pri jednom ozval výkrik celkom iného rangu. „Preboha, to je odporné, zavri to, mám z toho husiu kožu,“ doslova kričala a zakrývala si oči.

Nechápavo som hľadela raz na ňu a raz na fotografiu lotosového kvetu vo všetkých štádiách rastu. Chvíľu som sa pokúšala celú vec obrátiť na žart, ale keď ju doslova viditeľne striasalo pri každom pokuse znovu sa pozrieť na obrázok, vzdala som to a počítač zaklapla. Keď sa upokojila, priznala sa, že jej už dlhšie nerobí dobre pohľad na zhluk drobných pravidelných alebo členitých otvorov, ako napríklad včelí plást. A že je asi „divná“, ale že je to tak. Problémom v prípade lotosu bol jeho jasnozelený okrúhly plod s množstvom jamiek, z ktorých vykúkajú semienka. Uznala som, že pri troche predstavivosti to vyzerá ako hlava nejakého zvláštneho mimozemšťana a už sme to viac neriešili.

Asi o dva týždne mi volala a víťazoslávne oznamovala, že je „predsa len normálna“, má len tripofóbiu, teda fóbiu z malých otvorov, ktorá je vraj bežnejšia, ako by som si myslela. Spomenula som si na príhodu práve pri písaní tohto materiálu, keď som narazila aj na informácie práve o tejto na pohľad úsmevnej fóbii. Kým sa však k nej dostaneme, musíme si ujasniť niekoľko základných vecí. Na začiatok minimálne to, že hoci existuje zoznam ešte zdanlivo absurdnejších fóbií, tie rozšírenejšie (a či možno len lepšie popísané a preskúmané) strpčujú život mnohým ľuďom. Videla som to na príklade ďalšieho kamaráta, ktorý si na návšteve radšej vyšliapal desať poschodí pešo, než aby nastúpil do výťahu. Takže čo to vlastne fóbie sú, čoho a prečo sa bojíme? Vydajme sa na cestu, ktorá môže byť nepríjemná, no na konci môže priniesť odpovede a pomôcť zbaviť sa našich strachov.

Strach ako obrana
Strach je emócia vznikajúca ako reakcia na hroziace nebezpečenstvo. Je to vlastne obrana organizmu, ktorá má jedinca pripraviť na útek, alebo boj. Strach motivuje vyhnúť sa nebezpečenstvu, a keď to nie je možné, tak sa často mení na agresiu. Vo chvíli strachu sa do tela vyplaví väčšie množstvo hormónov. Tie v danom okamihu fungujú ako akýsi pohotovostný záchranný systém. Mozog pracuje naplno, zvýši sa svalové napätie aj krvný tlak, zrýchli sa dýchanie, rozbúši sa srdce, človek zbledne, rozochveje sa, niekedy má husiu kožu. Zvýšením zrážanlivosti krvi sa telo pripravuje na možné zranenia. Zároveň sa krv nahrnie do svalov a stúpne v nej hladina cukru, čo zaistí dostatok energie na prípadný boj.

Ostatné orgány, ktoré nie sú v danom momente dôležité, sa, naopak, odkrvia, niektoré telesné procesy sú tak v útlme. Predsa nebude organizmus zbytočne plytvať silami na imunitnú reakciu alebo trávenie. Telo sa skrátka správa maximálne efektívne. Ide o normálnu reakciu na nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Strach delíme na atavistický, ktorý je vrodený (z búrky, z tmy, z ohňa, z niektorých zvierat) a naučený (zo staroby, osamelosti, straty zamestnania).

Strach ako emócia je veľmi ľahko „nákazlivý“, napríklad pri požiari v zaľudnenom priestore (v kine, na štadióne a pod.) sa strach rýchlo rozšíri aj na ďalších ľudí a tí potom často utekajú bez toho, aby vedeli pred čím. Človeka, ktorý má strach, ľahko oklamú jeho zmysly, takže verí, že vidí alebo počuje niečo hrozné – aj preto sa hovorí, že „strach má veľké oči“. Chorobné formy strachu z konkrétnych predmetov a situácií sa označujú ako fóbie. Strach je potrebné odlíšiť od úzkosti. Pri nej ide o kombináciu strachu, zlej predtuchy a obáv. Často je sprevádzaná fyzickými príznakmi, ako je pocit nevoľnosti, bolesť v hrudníku a skrátené dýchanie. Kým strach je reakciou na konkrétne nebezpečenstvo, človek trpiaci úzkosťou nedokáže presne vyjadriť, čoho sa bojí. Úzkosť má tiež spravidla dlhšie trvanie.

„Fóbia je vlastne intenzívne vystupňovaný, nadmerný strach, väčšinou už má aj konkrétny objekt, ktorého sa bojíme,“ vysvetľuje psychológ Ján Záskalan, ktorý sa vo svojej súkromnej psychoterapeutickej praxi venuje okrem iného aj liečbe fóbií. „Nastáva vtedy, keď už človeka strach nejakým spôsobom obmedzuje v živote, keď pri vystavení sa nejakému zážitku či objektu akoby zamrzne a cíti veľký nepokoj.“ Prejavy môžu byť rôzne, od fyziologických ako búšenie srdca, chvenie, kŕče v žalúdku či pocit mdloby až po odmietanie činností, ktoré by mohli paniku spustiť, alebo vyhýbanie sa priestorom, kde sa cítime nesvoji.

Fóbie naopak
Hoci existujú aj strachy, ktoré sú viazané kultúrne alebo geograficky (napríklad rozličné vnímanie bielej a čiernej farby v rôznych častiach sveta alebo strach zo zemetrasenia či cunami), podľa Jána Záskalana je väčšina z nich univerzálna. „Často sa bojíme vecí, s ktorými nemáme skúsenosti, trebárs ľudia žijúci v blízkosti lesa sa pravdepodobne menej budú štítiť pavúkov, pretože s nimi pravidelne prichádzajú do kontaktu, ako ľudia, ktorí videli akurát tak tarantulu v susedovom akváriu,“ vysvetľuje psychológ. Aj keď človek si môže zvyknúť aj na situácie vzbudzujúce za normálnych okolností obavy. Ako príklad uvádza štúdiu z Izraela, kde skúmali oblasti, kde sa pravidelne vyskytujú nálety a počuť v nich bombardovanie neďalekých pozícií. „Ukázalo sa, že ak tam príde cudzinec, nechápe, ako môžu v neustálom napätí a so zvukom prelietavajúcich rakiet žiť. No ak neboli tieto lokality priamo alebo často zasiahnuté, ľudia, paradoxne, pociťovali úzkosť a obavy v čase, keď nastane ticho,“ približuje.

Vráťme sa však k našim fóbiám. „Na Slovensku sa najčastejšie stretávame s fóbiami, ktoré patria do skupiny sociálnych a ktorých prapodstatou je nejaký negatívny zážitok s ľuďmi. Sociálna fóbia je často to spojená s históriou podceňovania, šikanou, nízkym sebavedomím alebo strachom, že ľudia ma budú nejakým spôsobom súdiť,“ hovorí psychológ. Ďalej sú to podľa neho „klasické“ fóbie zo zvierat – pavúkov či psov, z tmy alebo búrok. „Potom to býva extrémny strach z nakazenia sa, z chorôb alebo zo špiny, napríklad vo veľmi čistotných rodinách alebo tam, kde sa nejaký člen stretol s vážnou chorobou. Obyčajne to potom prejde do obsedantno-kompulzívnej poruchy, pri ktorej človek nutkavo kontroluje nejaké veci alebo musí vykonávať nejaké činnosti, aby zahnal nepríjemné pocity.“

Zberný kôš depresie
Medzi fóbie viazané na konkrétne miesta patrí aj takzvaná agorafóbia, často spojená s panickou poruchou. Ide o celú skupinu fóbií zahŕňajúcu strach z opustenia domova, z obchodu, tlačeníc a verejných priestorov; z cestovania vo vlakoch, autobusoch alebo lietadlách bez sprievodu. Podľa Jána Záskalana to väčšinou súvisí

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov