Bojíme sa čoraz viac, hovorí psychiater

Z čoho máte strach vy sám?
Bojím sa o zdravie svojich detí, rodiny a seba. A všeobecne toho, že niekedy stratím vieru pokračovať. Že stratím nádej, že to všetko má zmysel.

A čo fóbie?
Zvieratá znesiem, možno strach z výšok. Ale nediagnostikoval by som to ako fóbiu. Nelimituje ma to v živote natoľko, aby som vyhľadal odbornú pomoc. Hranica je tam, kde vám to už začne narúšať medziľudské vzťahy, bežné fungovanie doma alebo v práci. Možno keby som pracoval na nejakom útese a každý deň by som s tým zápasil. No keďže sa do tých situácií nedostávam často, tak ma ten strach natoľko nelimituje. Keď sa ocitnem vo výške, zrýchli sa mi dych, trasú sa mi ruky, možno sa mi trochu zamotá hlava. Ale občas tie výšky sám vyhľadávam. Láka ma prekonať to, čo pociťuje veľa ľudí, ktorí s nejakým strachom bojujú.

Psychiater Ján Praško mal tiež strach z výšok, tak sa v osemnástich vydal na túru do Tatier a zbavil sa ho...
To je presne ono. Pacientom tiež radím, že najlepšie je strachu vzdorovať. Vykročiť z tej komfortnej zóny. Najčastejšia fóbia je z hadov, pričom šanca, že vás v Česku alebo na Slovensku uštipne jedovatý had, je minimálna.

Prečo ju teda máme?
Na to odpovie evolučná psychológia. Hady majú zo zvierat na svedomí najviac ľudských životov, keď opomenieme prenášačov chorôb, teda muchy a komáre. Keď človek zazrie hada, väčšinou sa zľakne. A môže to byť malé dieťa, ktoré s hadom nemalo nikdy skúsenosť, bude reagovať rovnako inštinktívne ako niekto, kto hada už videl. Dokonca stačí, keď niekto potiahne za povrázok stočený v tráve, a my reagujeme podobne. Niekde hlboko v nás je tá obava zakorenená. Tento strach majú aj iné cicavce. Zdedili sme ho po našich predkoch. Prežili ľudia, ktorí mali schopnosť sa hadom vyhnúť alebo ich zabiť. A tí svojim potomkom odovzdali gény s touto informáciou.

Čo napríklad pavúky? Tých sa tiež bojíme, a pritom nie sú také nebezpečné.
V rebríčku nebezpečných zvierat v dlhodobej histórii sú tiež vysoko. Ale tu hrá ešte väčšiu úlohu odpor. Často majú čiernu farbu, sú na svoju veľkosť veľmi rýchle, nepredvídateľné. Pre niektorých z nás sú síce symbolom šťastia, ale aj neporiadku a špiny. Strach z hadov som vo svojej praxi neriešil. Mal som niekoľko pacientov, čo mali strach z pavúkov. Dokonca taký veľký, že kvôli tomu prestali chodiť na chalupu. To ich priviedlo k nám. To už bola fóbia, pretože ich to limitovalo. Báli sa otvoriť dvere do špajzy alebo na toaletu, pretože by tam mohli stretnúť pavúka.

Ako ste im pomohli?
Nedá sa to vyriešiť počas jedného sedenia. Snažím sa presvedčiť ich, aby na strachy nazerali racionálne, čo ľudia s fóbiami často nedokážu, hoci väčšinou sami uznajú, že ich strach nemajú dôvod. Hovoria: „Ja to viem, ale keď vidím pavúka, zamrznem a nemôžem nič robiť. Mám strach, rozbúši sa mi srdce.“ Môže to niekedy spustiť až panický atak. Fóbie sa najlepšie zabíjajú tým, že sa tomu strachu vystavíme. Pacientom odporúčam špeciálny kurz, ktorý organizuje zoologická záhrada. Klienti absolvujú sedenie, najskôr sa o pavúkoch niečo dozvedia, potom sa na ne pozerajú a končí sa to tým, že sa osmelia a dotknú sa ich, čo väčšina nakoniec dokáže. Sú postupne vystavovaní čoraz silnejšej expozícii, od myšlienky cez obrázok, video, live pozorovanie až po dotyk.

Myslel som si, že to robíte na klinike.
Tu liečime napríklad strach z nečistoty. Párkrát už som sa s klientom hrabal v koši. Dodávam, že išlo o kancelársky kôš. Jedna z najčastejších fóbií je takzvaná myzofóbia, teda strach z nečistôt a špiny.

Aká bola jeho reakcia? Striaslo ho od hnusu?
Najskôr na mňa len pozeral a bolo mu to nepríjemné. Bol zarazený, zbledol. Ale potom sa osmelil.

Nemal problém podať vám potom ruku? Mohol by sa predsa zašpiniť a nakaziť...
Ešte keď som pracoval na inej klinike, niektorí pacienti tam nosili rukavice, ale tu som sa s tým nestretol. Pacient trpiaci fóbiou zo špiny si rýchlo nájde dôvod, prečo si umyť ruky. Alebo nechce siahať na kľučku, a tak nechá otvorené dvere, keď po zaklopaní vojde do ordinácie. Je to prvá indícia, že môže byť úzkostlivo čistotný. Môže trpieť myzofóbiou, alebo mať obsedantno-kompulzívnu poruchu (OCD).

Môžete tie termíny vysvetliť?
To druhé je choroba, ktorá má dve zložky. Dotyčný má nejakú nutkavú myšlienku, ktorá sa mu neustále vracia aj proti jeho vôli. Kompulzia je niečo, čím to vybalansovať. Vykonáva určité rituály alebo odrieka nejaké formulky. Keď má niekto strach z nečistoty, stále si umýva ruky. Keby si ich neumýval, teda nebola by tam žiadna kompenzačné zložka, mal by myzofóbiu. Keď si stokrát denne umýva ruky, je to kompulzia, teda konanie, ktorým kompenzuje obsesiu. Aby z hlavy dostal tie nutkavé myšlienky. Na chvíľu to pomôže, ale čoskoro sa mu zasa vrátia.

Laický pohľad je, že OCD je horšia ako fóbie.
Špecifické fóbie (zo zvierat, z krvi, doktorov, chorôb atď.) sú veľmi časté. Hovorí sa, že ich má až desať percent populácie. Až na výnimky fóbie nie sú také zaťažujúce. Je tam jasný spúšťač, napríklad zazriem veľkého psa, ktorého sa bojím, pretože som mal v detstve traumatizujúci zážitok, keď ma napadol. Kým OCD, ktorou trpia len dve percentá, sa spúšťa bez podnetu. Neustále. Ráno sa zobudíte alebo idete večer spať a vracajú sa vám nepríjemné myšlienky. A robíte niečo zautomatizované, čím sa ich snažíte zahnať. Umývači si idú umyť ruky...

Umývači? Naozaj sa im tak hovorí?
Patrí to do psychiatrického žargónu (usmieva sa), v angličtine to sú washers. A už to preniklo aj do odbornej literatúry. Umývači sú najčastejší. Majú strach zo špiny, z nečistoty a kontaminácie, a tak sa stále umývajú. Pokojne hodiny denne. A potom sú kontrolóri a aranžéri. Tí prví kontrolujú, či zamkli dvere od bytu alebo od auta, či v

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov