Bojíme sa čoraz viac, hovorí psychiater

Z čoho máte strach vy sám?
Bojím sa o zdravie svojich detí, rodiny a seba. A všeobecne toho, že niekedy stratím vieru pokračovať. Že stratím nádej, že to všetko má zmysel.

A čo fóbie?
Zvieratá znesiem, možno strach z výšok. Ale nediagnostikoval by som to ako fóbiu. Nelimituje ma to v živote natoľko, aby som vyhľadal odbornú pomoc. Hranica je tam, kde vám to už začne narúšať medziľudské vzťahy, bežné fungovanie doma alebo v práci. Možno keby som pracoval na nejakom útese a každý deň by som s tým zápasil. No keďže sa do tých situácií nedostávam často, tak ma ten strach natoľko nelimituje. Keď sa ocitnem vo výške, zrýchli sa mi dych, trasú sa mi ruky, možno sa mi trochu zamotá hlava. Ale občas tie výšky sám vyhľadávam. Láka ma prekonať to, čo pociťuje veľa ľudí, ktorí s nejakým strachom bojujú.

Psychiater Ján Praško mal tiež strach z výšok, tak sa v osemnástich vydal na túru do Tatier a zbavil sa ho...
To je presne ono. Pacientom tiež radím, že najlepšie je strachu vzdorovať. Vykročiť z tej komfortnej zóny. Najčastejšia fóbia je z hadov, pričom šanca, že vás v Česku alebo na Slovensku uštipne jedovatý had, je minimálna.

Prečo ju teda máme?
Na to odpovie evolučná psychológia. Hady majú zo zvierat na svedomí najviac ľudských životov, keď opomenieme prenášačov chorôb, teda muchy a komáre. Keď človek zazrie hada, väčšinou sa zľakne. A môže to byť malé dieťa, ktoré s hadom nemalo nikdy skúsenosť, bude reagovať rovnako inštinktívne ako niekto, kto hada už videl. Dokonca stačí, keď niekto potiahne za povrázok stočený v tráve, a my reagujeme podobne. Niekde hlboko v nás je tá obava zakorenená. Tento strach majú aj iné cicavce. Zdedili sme ho po našich predkoch. Prežili ľudia, ktorí mali schopnosť sa hadom vyhnúť alebo ich zabiť. A tí svojim potomkom odovzdali gény s touto informáciou.

Čo napríklad pavúky? Tých sa tiež bojíme, a pritom nie sú také nebezpečné.
V rebríčku nebezpečných zvierat v dlhodobej histórii sú tiež vysoko. Ale tu hrá ešte väčšiu úlohu odpor. Často majú čiernu farbu, sú na svoju veľkosť veľmi rýchle, nepredvídateľné. Pre niektorých z nás sú síce symbolom šťastia, ale aj neporiadku a špiny. Strach z hadov som vo svojej praxi neriešil. Mal som niekoľko pacientov, čo mali strach z pavúkov. Dokonca taký veľký, že kvôli tomu prestali chodiť na chalupu. To ich priviedlo k nám. To už bola fóbia, pretože ich to limitovalo. Báli sa otvoriť dvere do špajzy alebo na toaletu, pretože by tam mohli stretnúť pavúka.

Ako ste im pomohli?
Nedá sa to vyriešiť počas jedného sedenia. Snažím sa presvedčiť ich, aby na st

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.