Vo Švédsku skúma, ako je určený osud buniek. Slovenka prezrádza, čo môže za odliv mozgov

Jana Laláková zo Senice nad Myjavou v rozhovore objasnila aj to, prečo je odchod našich vedcov do zahraničia prospešný a ako to aktuálne vyzerá s výskumom na Slovensku.

Študovali ste na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V akom odbore ste pôsobili?

Najprv som študovala biológiu a neskôr sa špecializovala na genetiku mikroorganizmov. Počas troch rokov som bola členkou spoločného laboratória katedier genetiky a biochémie. Zaoberala som sa skúmaním účinkov látok, ktoré ovplyvňujú transport iónov draslíka, na mitochondrie, energetické centrum každej bunky.

Momentálne pôsobíte na Karolinska Institutete vo Švédsku. Prečo ste sa rozhodli pre odchod do zahraničia?

Už na doktorandské štúdium som odišla do Brna. Vtedy sa tam vrátili viacerí skvelí vedci a zároveň sa česká vláda v spolupráci s Európskou úniou rozhodli zainvestovať do výskumu a vystavať nové vedecké centrum CEITEC. Štěpánka Vaňáčová bola jednou z vedcov, ktorí dostali veľký návratový grant od organizácie EMBO a práve si v Brne zakladala novú skupinu v rámci Masarykovej Univerzity na výskum procesov zapojených do procesovania a degradácie molekúl RNA. Počas tohto obdobia som sa rozhodla  rozšíriť si vedomosti, spoznať nových ľudí, naučiť sa nové techniky a zistiť, ako vyzerá výskum v iných krajinách.

Po pohovoroch v Nemecku a Švédsku som sa nakoniec rozhodla pre Karolinska Institutet. Okrem toho, že sme si s mojou terajšou šéfkou, Victoriou Menéndez-Benito, “sadli” po ľudskej stránke, zaujali ma jej projekty. Väčšinu výskumu ohľadom asymetrickej dedičnosti malej organely zvanej centrozóm robila na modelovom organizme, ktorý som dobre poznala - na pivných kvasinkách. Centrozóm sa skladá z množstva trubičiek, ktoré pomáhajú bunke udržať si správny tvar a premiestňovať sa. Keď sa bunka delí na dve, centrozóm slúži ako dopravný policajt, povie chromozómom aj iným organelám v bunke, akým smerom sa majú vydať. V laboratóriu práve rozbiehali projekt na skúmanie dedičnosti centrozómov v rakovinových bunkách s vlastnosťami podobnými kmeňovým bunkám. Zlákal ma svojimi možnosťami a tak som sa pripojila k skupine.

Akej oblasti sa tam venujete?

Venujem sa skúmaniu dedičnosti centrozómu v ľudských bunkách. Táto organela sa v rámci každej bunky nachádza len v jednej kópii. Preto, ak sa chce bunka rozdeliť na dve dcérske bunky, potrebuje centrozóm zduplikovať. Tým vznikajú dve verzie jednej organely, jedna je staršia a druhá mladšia. Počas delenia  pomáhajú rovnomerne rozdeliť zduplikovanú DNA z materskej do dcérskych buniek. U niektorých typov kmeňových buniek u myší a vínnych mušiek bolo dokázané, že to, či bunka počas delenia zdedí staršiu alebo novšiu verziu centrozómu, môže ovplyvniť jej ďalší osud - jedna ostáva kmeňovou bunkou a druhá sa začne ďalej vyvíjať a špecializovať sa na určitú funkciu.

V posledných rokoch sa veľa diskutuje o tom, prečo sú rôzne tumory odolné voči liečbe či prečo dochádza k recidíve, keď väčšina rakovinových buniek bola zničená chemoterapiou alebo žiarením. Zistilo sa, že množstvo tumorov obsahuje malú populáciu rakovinových kmeňových buniek, ktoré sa správajú podobne ako zdravé kmeňové bunky. Sú schopné tvoriť svoju vlastnú kópiu a zároveň druhú bunku, ktorá sa vyvíja a tvorí veľkú hmotu nádoru. Rakovinové kmeňové bunky sú odolné voči bežným spôsobom liečby, dokážu sa neuveriteľne rýchlo množiť a sú často príčinou metastáz. My zisťujeme, ako v bunkách asymetrické delenie zastaviť, a tým zabrániť v ich rýchlom množení a či kontrolou asymetrického rozdelenia centrozómu vieme zmeniť ďalší osud buniek.  

Podaril sa vám tam už nejaký významný/zaujímavý objav?

Momentálne sme vyvinuli spôsob, ktorým vieme odlišne - fluorescenčným farbením - označiť staršiu a novšiu verziu centrozómov v populácii buniek (pôvodom z prsníka) a pozrieť sa na ne pod mikroskopom. Vďaka týmto značkám tiež vieme bunky rozdeliť do dvoch skupín a zistiť, v ktorej sú rakovinové kmeňové bunky a ktorá obsahuje špecializovanejšie bunky. Tento „značkovací“ systém vieme takisto využiť na získanie proteínov či RNA, ktoré sú spojené len so staršou alebo novšou verziou centrozómu. Práve títo špecifickí pomocníci centrozómu by mohli v budúcnosti slúžiť ako ciele v nových terapiách proti rakovine.

Plánujete sa ešte vrátiť na Slovensko? Ak áno, čomu by ste sa tu vo vede chceli venovať?

Zatiaľ by som rada aspoň dva-tri roky strávila v Štokholme, kde by som chcela dokončiť rozbehnutý projekt. Neskôr by som sa rada venovala i iným nádorovým bunkám, napríklad pankreasu. Chcela by som sa bližšie zamerať na faktory, ktoré sú zapojené do kontroly celého zložitého procesu, zodpovedného za rozhodnutie o ďalšom osude buniek. V budúcnosti by som sa rada vrátila na Slovensko, ak na to budú vytvorené vhodné podmienky.

Ak by ste mohli porovnať vedu v zahraničí, ako je na tom Slovensko?

Z osobnej skúsenosti nemôžem slovenskú vedu veľmi porovnávať. Môžem vychádzať z rozhovorov s ľuďmi, ktorí v rámci slovenskej vedy pôsobili dlhšie, alebo z rozličných štatistík publikovania článkov slovenských vedeckých skupín v porovnaní s okolitými krajinami a zverejnených umiestnení našich výskumných ústavov a univerzít v celosvetových rebríčkoch. Napr. len v rámci európskych krajín sme na 30. mieste zo 44. Krajiny z Vyšehradskej štvorky, ale i Grécko, Slovinsko, Ukrajina, Rumunsko, Srbsko sú v rebríčku pred nami. Je to len jeden z ukazovateľov úspechu vedy, ale ten rozdiel je minimálne veľmi znepokojujúci. Slovensko má v zozname najlepších univerzít na svete zastúpenie len vďaka dvom univerzitám a ich hodnotenie je v porovnaní so zvyšnými krajinami V4 výrazne horšie. Už len samotný počet a postavenie našich univerzít v rebríčku v porovnaní s ostatnými krajinami V4 jasne poukazujú na nedostatočnú podporu vzdelania a výskumu a zlé nastavenie celého systému.

Je podľa vás situácia, čo sa týka odchodu slovenských vedcov do zahraničia, kritická?

Odchod slovenských vedcov do zahraničia je prospešný. Majú šancu spolupracovať s medzinárodne uznávanými odborníkmi a naučiť sa najmodernejšie techniky a zapájať sa do projektov, ktoré majú úžasný dopad na ľudí. Kritické však je, že sa títo ľudia nevracajú naspäť. Uprednostňujú dlhodobý život za hranicami namiesto toho, aby sa vrátili domov s nadobudnutými skúsenosťami a pomohli k rozvoju slovenskej vedy. Nie je to preto, že by sa nechceli vrátiť, skôr nemajú dostatočné možnosti na návrat. Návratové granty takmer neexistujú. Ak sa z času na čas podarí vypísať nejakú výzvu na ne, je problematické sa dopátrať k akýmkoľvek informáciám.

V ČR napríklad funguje systém, že ak už žiadateľ o postdoktorandský grant s projektom riešeným v zahraničí prešiel všetkými výberovými kolami v rámci medzinárodného grantu a dostal pozitívne hodnotenie nad 70 percent, avšak grant mu nebol udelený kvôli nedostatku finančných prostriedkov, ministerstvo mu ponúkne túto finančnú podporu s podmienkou, že sa po uplynutí času potrebného na vyriešenie daného projektu vráti naspäť do Českej republiky a tam bude pokračovať najbližších šesť mesiacov vo svojom výskume. Podobne si o to môže požiadať aj vo Švédsku. Bolo by veľmi prospešné, keby sa naše grantové agentúry podobným systémom inšpirovali. U nás ani pozitívne hodnotenie zahraničných odborníkov nie je dostačujúce, aby žiadateľ dostal podporu. To je v kombinácii s neuveriteľnou byrokraciou jedným z kameňov úrazu, prečo sa naši vedci nevracajú domov.

Kvôli čomu podľa vás veda na Slovensku stagnuje? Ako by sa to dalo zmeniť?

Vedci sú celý život trénovaní na to, aby mysleli „outside the box“, ako sa hovorí, aby skúšali vynájsť niečo nové, aby zostrojovali prístroje, aké ešte nikto nevidel. Slovenskí vedci musia vypĺňať veľké množstvo dokumentov, aby vôbec dostali podporu na svoj výskum. Miesto toho, aby sa v laboratóriu venovali výskumu, tak musia kontrolovať každú jednu kolónku a každé jedno písmenko mnohostranového popisu svojho projektu, aby sa nestalo, že kvôli chýbajúcemu údaju im nebude udelený grant. Takáto byrokracia v kombinácii s nedostatkom financií zo strany štátu a nekoncepčným prerozdeľovaním tej trochy, čo štát na vedu vyčlení, je dôvodom, prečo šikovní vedci dajú radšej prednosť stabilnej práci vo firme ako v slovenskom výskume. Väčšia podpora mladých ľudí vracajúcich sa na Slovensko, generačná výmena v zastupiteľstvách úradov, ktoré rozhodujú o chode a budúcnosti vedy a hlavne otvorená diskusia o problémoch a ich predostretie širokej verejnosti zrozumiteľnou formou by mohol byť štart na zvrátenie danej situácie.

Máte pocit, že je veda na Slovensku dostatočne popularizovaná?

V poslednom období sa rozbehli viaceré iniciatívy na podporu povedomia o dôležitosti vedy, máme akcie ako Noc výskumníkov, SAV organizuje výjazdy svojich zamestnancov na stredné školy, kde prednášajú študentom a odpovedajú na ich otázky, v televízii je niekoľko relácií venovaných rôznym odvetviam vedy. Napriek tomu si myslím, že komunikácia vedy s verejnosťou je jedna z vecí, ktoré by sa určite mali zlepšiť. Ľudia nepovažujú vedu na Slovensku za dôležitú a nie je dostatočne jasne povedané, čím nám podpora výskumu môže zlepšiť alebo uľahčiť život.

Boli ste iniciátorkou „Nie je nám to ukradnuté!“, ktorá reagovala na prevalenie kauzy eurofondov na výskum. Ako sa na to spätne pozeráte, máte pocit, že došlo k nejakému pokroku?

Prvým pozitívom celej iniciatívy je, že sa vedci sami ozývajú na svoju obranu, a je jedno, či pôsobia v zahraničí alebo na Slovensku. Ešte aj teraz, viac ako dva mesiace po zverejnení výzvy nám z času na čas pribudne podpis. Aj toto, spoločne s aktivitami iniciatívy Veda chce žiť, je signálom pre celé Slovensko, že sa vedci chcú viac otvoriť diskusiám a majú snahu prispieť k zlepšeniu stavu slovenskej vedy. Ako iniciátori výzvy sme vyslovili podporu aj Veľkému protikorupčnému pochodu, myslíme si, že má veľký zmysel podobné akcie podporovať.

Ako pozitívny krok po kauze sme brali, keď vláda konečne vyvodila politickú zodpovednosť a odvolala ministra Plavčana. To, že to trvalo omnoho dlhšie, ako by to bolo bežné v iných vyspelých krajinách, je signál, že politická kultúra na Slovensku nie je tak ďaleko, ako sa tvárime. Dlhodobé odkladanie zrušenia výzvy, stále celkom nejasný termín vypísania novej výzvy, nezverejnenie kritérií, nevyvodenie osobnej zodpovednosti voči jednotlivým osobám zapojeným do výberu projektov a firiem, ktoré túto podporu mali dostať a hlavne zľahčovanie celej situácie zo strany novej ministerky sú však veci, ktoré u mňa naďalej vyvolávajú obavy. Vedcov treba podporovať a motivovať, napríklad aj zodpovedným rozdeľovaním financií len tým najlepším. Na to treba mať objektívne nastavené pravidlá súťaže a tiež zabezpečiť spätnú evaluáciu podporovaných projektov.

Zároveň spolupracujete na stránke zijemvedu.sk, ktorá má za cieľ spájať slovenských vedcov v SR a v zahraničí. Ako to s ňou aktuálne vyzerá?

Momentálne sa z nej stala celkom rozsiahla komunita spájajúca vedcov doma i v zahraničí, máme 177 členov na stránke a 282 členov v rámci skupiny na Facebooku. Jej doterajšiu činnosť sme pre všetkých zhrnuli aj vo forme blogu. Momentálne sa medzi našimi členmi rozbehli diskusie ohľadne hodnotenia grantov, celkovej situácie vo vede na Slovensku, navzájom si vymieňame informácie o rôznych ponukách práce či skúsenosti s písaním grantových aplikácií. Postupne nám budú na stránke pribúdať aj rozhovory so zaujímavými slovenskými vedcami. Ďalej nadväzujeme kontakty s podobne zameranými iniciatívami ako sú Veda chce žiť, Za živé univerzity alebo LEAF a veríme, že spoločnou činnosťou máme šancu slovenskej vede pomôcť.

Našou najväčšou novinkou je organizácia stretnutia slovenských vedcov  22. decembra 2017 v Aule SAV v Bratislave v spolupráci s predsedníctvom SAV. Veríme, že to bude dobrý štart medziodborovej a medzinárodnej spolupráce slovenských vedcov a že založíme tradíciu takýchto každoročných stretnutí. Nesmierne nás teší, že z oslovených renomovaných vedcov nám väčšina prisľúbila aktívnu účasť a prejavila podporu. Máme pozvaných zaujímavých prednášajúcich s inšpiratívnymi kariérnymi dráhami a veríme, že hlavne diskusie budú mať veľký úspech. Záujem ľudí, ktorých sme oslovili, ale aj dobrovoľníkov, čo sa zapojili do náročnej organizácie, svedčí o tom, že slovenskí vedci chcú zmenu a sú ochotní na nej tvrdo pracovať aj na úkor svojho veľmi limitovaného voľného času.