Záhada smiechu. Na čo nám je dobrý a kedy škodí?

Napriek tomu predstavuje veľkú neznámu a môže byť aj nebezpečný.

Smiech nie je ľudský vynález. Smiať sa vedia aj naši najbližší zvierací príbuzní z radov ľudoopov a opíc. Vedci odhadujú, že sa smiech vyvinul u našich zvieracích predkov možno už pred 20 miliónmi rokov. Evoluční biológovia sa sporia o to, na čo je nám dobrý, a vysvetľujú jeho vznik rôzne.

Smiech úplne iste posilňuje vzájomné väzby. Naši dávni predkovia žili v skupinách, v ktorých panovali stále komplikovanejšie vzťahy, a stabilita tlúp pre ne bola životne dôležitá. Spoločný smiech väzby v tlupe utužoval. Svedčí o tom aj fakt, že sa v kolektíve rozosmejeme s tridsaťkrát vyššou pravdepodobnosťou, ako keď trávime čas osamote.

Naši verzus cudzí
„Smiech vás spája s ľuďmi,“ hovorí výstižne jeden z členov legendárnej komediálnej skupiny Monty Python John Cleese v dokumente Human Face (Ľudská tvár) z produkcie britskej televízie BBC. „Je prakticky nemožné udržať si akýkoľvek odstup alebo zdanie spoločenského postavenia, keď sa zadúšate smiechom. Smiech je demokratizačná sila.“

Smiech zohráva dôležitú úlohu pri vzniku milostných vzťahov. Muži sa snažia byť pred ženami vtipní a ženy odpovedajú na ich pokusy smiechom, ktorého intenzita je priamo úmerná záujmu o vtipkujúceho nápadníka. Len čo sa začnú muž a žena smiať spoločne, sú na najlepšej ceste nadviazať bližší vzťah. Smiech odráža aj následnú kvalitu partnerského vzťahu. Páry, ktoré sa smejú spoločne rovnakým veciam, bývajú spokojnejšie ako páry, kde sa každý smeje z niečoho iného. Vynútený smiech však rozpadajúce manželstvo nezachráni. Predstierať smiech vedia už malé deti a dokonca i mláďatá šimpanzov.

Hraným smiechom sa však dá nachytať málokto, pretože nám znie falošne. Je „rozvláčny“ a hlas býva posadený o niečo hlbšie ako pri spontánnom smiechu. Z reakcie ľudského mozgu na falošný smiech vyplýva, že keď ho odhalíme, začne nám hneď vŕtať hlavou, čo má smejúci sa za lubom.

Pre našich predkov malo odlíšenie spontánneho a predstieraného smiechu zásadný význam. Medzi priateľmi sa smejeme väčšinou spontánne. V cudzej spoločnosti nám však smiech nejde z hrdla a nútime sa do neho vo chvíľach, keď sa smejú ľudia okolo nás. Smiech tak slúži ako jeden zo znakov pre odlíšenie „našich“ od „cudzích“.

Žiadne ha-ha ani chi-chi
Univerzálna reč smiechu je zrozumiteľná ľuďom bez ohľadu na jazyk, národnosť a kultúru. Keď vedci nahrali spoločne sa smejúcu americkú dvojicu dobrých priateľov a súčasný smiech dvoch Američanov, ktorí sa videli prvýkrát v živote, určili na základe počúvania týchto nahrávok vzťah smejúcej sa dvojice nielen Španieli, Dáni a Taliani, ale aj Indovia, Kórejci alebo Číňania. Smiech Američanov bol čitateľný dokonca aj pre príslušníkov namíbijského kmeňa Himbov, novoguinejských Sursurungov alebo tanzánskych Hadzi žijúcich podobným štýlom ako naši predkovia v dobe kamennej.

Zvuky smiechu dôverne poznáme a s ničím si ich nepomýlite. Napriek tomu čakala na vedcov pri detailných akustických analýzach smiechu kopa prekvapení. Smiech je doslova prešpikovaný plejádou chrochtavých a fŕkavých zvukov. Smejúci sa muži chrochtajú a fŕkajú podstatne viac ako ženy. Ženský smiech sa blíži k spevu, pretože sú doň viac zapojené hlasivky.

Vedcov zaskočila aj výška ľudského smiechu. Muži sa smejú zvukmi so základnou frekvenciou okolo 1 000 Hz, čo zodpovedá vysokému C zaspievanému ženským sopránom. Základná frekvencia ženského smiechu sa šplhá na dvojnásobok týchto hodnôt a znie teda ešte o plnú oktávu vyššie. Pred vykonaním presných meraní si vedci nevedeli predstaviť, že by bežní ľudia dokázali celkom prirodzene vyludzovať zvuky s takým vysokým kmitočtom.

Tiež naša predstava, že sa smiech skladá zo zvukov, ako je chi-chi-chi alebo ha-ha-ha, nezodpovedá skutočnosti. Smejúci sa človek dosť citeľne huhle. Keď by sme si mali smiech verne prepísať, potom by najpresnejšie zápis vyzeral pravdepodobne ako chich-chich-chich, poprípade hah-hah-hah. Zo skúsenosti vieme, že v strese znie náš smiech neprirodzene a násilne. To je dané zvýšeným napätím svalov a odlišným prúdením vzduchu v hovoridlách, kde sa tvoria nezvyklé víry a vznikajú zvuky v neobvyklých frekvenciách.

Pristane telu aj psychike
Kto sa smeje, ten zároveň cvičí. Zapína a uvoľňuje svaly a hlbšie dýcha. Ako prostriedok chudnutia však obyčajný smiech nestačí. Na zhodenie jediného kila nadváhy by sme sa museli rehotať nepretržite dvadsaťštyri hodín. Smiech napriek tomu povzbudzuje krvný obeh a zvyšuje tepovú frekvenciu až o pätinu. Posilňuje imunitný systém a zvyšuje odolnosť voči bolesti.

Pristane tiež našej psychike. Znižuje koncentráciu stresových hormónov v tele. Zaháňa úzkosť a napätie, uľavuje od depresií. Posilňuje pamäť a tvorivé myslenie. Keď sa študenti pred skúškou výdatne zasmejú, dosahujú potom lepšie hodnotenie. Smiech posilňuje sebavedomie a rozhodnosť, ladí na optimistickú nôtu, dodáva energiu.

Svojim pacientom ordinoval smiech ako liek už starogrécky otec medicíny Hippokrates na prelome 4. a 5. storočia pred Kristom. Moderná veda ocenila liečebné účinky smiechu až v polovici 20. storočia. Významne sa o to pričinil americký žurnalista Norman Cousins, ktorému lekári diagnostikovali silne bolestivé ochorenie známe ako Bechterevova choroba. Cousins zistil, že keď sa desať minút smeje pri filmových komédiách, zaženie tým bolesť na nasledujúce dve hodiny.

„Smiech je ako nepriestrelná vesta,“ napísal Cousins vo svojej knihe Anatómia choroby, v ktorej sa podelil o skúsenosti s bojom proti Bechterevovej chorobe cvičením, diétou, vysokými dávkami vitamínu C a v neposlednom rade i smiechom. Mnoho odborníkov pochybuje, že Cousins zahnal chorobu humorom. Za oveľa pravdepodobnejšiu považujú možnosť, že sa lekári pri diagnóze Bechterevovej choroby zmýlili a že publicistu istý čas sužoval zápal kĺbov.

Ale neskoršie výskumy odhalili, že smiech skutočne zvyšuje v tele produkciu endorfínov tlmiacich bolesť a navyše zvyšuje aktivitu imunitného systému. Tieto pozitívne účinky smiechu zrejme stoja v pozadí úspechov nemocničných klaunov, ktorí svojimi veselými kúskami prinášajú pacientom v nemocniciach nielen rozptýlenie, ale do určitej miery môžu pomôcť aj k ich rýchlejšiemu uzdraveniu.

Ako doplnková liečba zaberá smiech napríklad u ľudí čeliacich vysokému riziku infarktu. Pokiaľ pacienti pridali k štandardnému liečebnému režimu každý deň polhodinové sledovanie komédií podľa vlastného výberu, mali po roku o štvrtinu vyššiu hladinu „dobrého cholesterolu“ a o dve tretiny nižšie hladiny škodlivého C-reaktívneho proteínu. Zlepšenie preukázali aj výsledky ďalších vyšetrení.

Smiech však pôsobí aj preventívne. Štúdia lekárov z University Of Maryland Medical Center preukázala, že tí, ktorí majú zmysel pre humor a riešia životné situácie smiechom, čelia podstatne nižšiemu riziku infarktu než ľudia úzkostliví a zlostní, ktorí sa zasmejú len výnimočne.

Bez veselosti
Smiech má však aj svoju odvrátenú tvár. S tou sa v januári roku 1962 zoznámili obyvatelia Tanzánie z dediny Kashasha, ležiacej na západnom brehu Viktóriinho jazera. V misijnej internátnej škole sa tu rozosmiali tri dievčatá a nevedeli, kedy prestať. Smiali sa len s malými prestávkami celé hodiny. Záchvaty smiechu boli nákazlivé a vzápätí im prepadli ďalšie žiačky. Niektoré sa upokojili po pár hodinách, iné sa smiali niekoľko dní. Nebolo to pre nich nič príjemné, ale nemohli si pomôcť.

Keď epidémia nákazlivého smiechu ani po štvrť roku neustúpila, vedenie sa rozhodlo misijnú školu dočasne uzavrieť a žiačky poslať domov. Tak sa nákaza smiechom rozšírila do ďalších oblastí a prenikla aj do okresného mesta Bukoba.

„Ďalšie prípady sa objavili 18. júna 1962 v dedine Kanyagereka asi 20 míľ od Bukoba. Žiačku školy v Ramashenye poslali 17. júna domov do jej dediny, pretože počas vyučovania nedokázala potlačiť záchvaty smiechu,“ popísali nasledujúci rok typický obraz šírenia infekčného smiechu lekári A. M. Rankin a P. J. Philip v časopise Central African Medical Journal.

„Čoskoro prepukla nákaza aj v jej rodine. Postihla šestnásťročnú sestru, deväťročného brata a osemnásťročnú nevlastnú matku. Choré dievča navštívila príbuzná z desať míľ vzdialenej dediny a o pár hodín aj u nej prepukli divoké záchvaty smiechu.“

Celkovo sa v okrese Bukoba nakazilo intenzívnym smiechom viac ako tisíc ľudí, najmä deti a mladiství. Najdlhší záchvat sa ťahal plných šestnásť dní. Zalarmovaní lekári nezistili u obetí smiechovej epidémie žiadne ochorenie. Bez výsledku skončilo pátranie po vírusoch či baktériách. Nepotvrdilo sa podozrenie na konzumáciu drog. Negatívne boli aj kontroly kontaminácie potravín a vody.

Enwara yokusheka čiže choroba smiechu, ako miestni ľudia záchvaty označovali, vykoľajila okres z normálneho života na pol roka. Epidémia dodnes figuruje v učebniciach ako názorná ukážka toho, že ani o takej samozrejmosti, za akú smiech považujeme, ešte nevieme úplne všetko.

Smiech je nákazlivý aj v bežných životných situáciách. Stačí, aby sme počuli, ako sa niekto od srdca smeje, a už nám trhá kútiky. Nutkanie na smiech potom potláčame len s veľkým sebazaprením a niekedy je to nad naše sily. Prečo? Keď počujeme smiech blízkej osoby, začnú sa nám v niektorých centrách mozgu vylučovať látky označované ako endogénne opioidné peptidy. Patria k nim molekuly endorfínov a enkefalínov, ktoré pôsobia na náš nervový systém podobne ako drogy morfín či heroín.

Endogénne opioidné peptidy sú však prirodzeným produktom mozgového tkaniva a ani po chemickej stránke sa opiátovým drogám nepodobajú. Čím viac endogénnych opioidných peptidov sa nám v mozgových centrách kontrolujúcich smiech nahromadí, tým sme k „nákaze“ smiechom náchylnejší. Pri smiechu nám tieto peptidy navodzujú príjemný, upokojujúci pocit bezpečia a súlad so spoločenstvom. Nákazlivosť smiechu tak prispieva k upevneniu väzieb medzi ľuďmi. Prečo a za akých okolností môže nákaza smiechom prerásť v epidémiu, zostáva záhadou. Vieme však napríklad, že imúnni voči nákaze smiechom bývajú ľudia s psychopatickými rysmi osobnosti.

Pozor, choroba
Smiech taktiež môže signalizovať vážne zdravotné problémy. Už Charles Darwin si všimol, že pri chorobe zvanej pseudobulbárny afekt prepadajú pacienti nekontrolovateľným záchvatom smiechu alebo plaču. Chorý neudrží svoje emócie, a preto sa chorobe niekedy hovorí emočná inkontinencia. Na vine je prerušené spojenie medzi mozgovými centrami kontrolujúcimi spracovanie emócií a centrami riadiacimi prejavy citov, napríklad vo výraze tváre. Pseudobulbárny afekt prepuká pri poškodení mozgu v dôsledku úrazu, mozgovej mŕtvice alebo pri ochoreniach, ako je roztrúsená skleróza.

V roku 2007 zamotali newyorským lekárov hlavu prapodivné záchvaty smiechu trojročnej pacientky. Až detailnejšie vyšetrenie odhalilo, že dievčatko trpí vzácnou formou epilepsie, keď sa záchvaty prejavujú smiechom. Smiech patrí tiež medzi príznaky takzvaného Angelmanovho syndrómu, čo je ťažký genetický defekt, ktorého obete nemôžu hovoriť, ale často sa umývajú alebo i nahlas smejú a vyzerajú pritom úplne šťastne.

Závažné ochorenia mozgu, ako je Alzheimerova choroba, si väčšinou spájame s dramatickým zhoršením pamäti. Lekári z londýnskej University College však nedávno preukázali, že oveľa skôr sa ľuďom s nastupujúcou Alzheimerovou chorobou mení zmysel pre humor. S veľkým predstihom pred prvými väčšími výpadkami pamäte strácajú záujem o satiru a absurdné komédie a prepadajú veselohrám plným gagov, ako sú napríklad grotesky s Mr. Beanom.

S postupujúcou demenciou sa pacienti stále častejšie smejú veciam, ktoré zdravým ľuďom dvakrát veselé nepripadajú. Niektorí prepadnú bujarej veselosti napríklad pri televíznych správach o prírodnej katastrofe. Ďalší neudržia smiech, keď sa stanú svedkami vážneho úrazu rodinného príslušníka. Sami pacienti priznávajú, že často nechápu, čo im bolo smiešne a čomu sa vlastne smejú.

Len zriedkavo môže smiech ublížiť. V lekárskej literatúre sú popísané astmatické záchvaty vyvolané smiechom a dokonca aj smrteľné prípady zástavy srdca u pacientov, ktorí sa bujaro rozosmiali. U ľudí trpiacich narkolepsiou, teda neschopnosťou ovládať cyklus spánku a bdenia, môže smiech spustiť záchvat, pri ktorom pacient prestane ovládať svoje telo. Bol dokonca popísaný prípad, keď ochabnutie svalov postihlo len pravú polovicu tela a pacient sa ľavou polovicou tváre aj naďalej z plného hrdla smial.

Výnimkou nie sú ani prípady, keď bujaro sa smejúcim ľuďom vyskočila čeľusť „z pántov“ alebo dostali pruh. Mali by sme sa teda smiechu báť? Určite nie. Ako uvádza v štúdii zaoberajúcej sa prínosmi a rizikami smiechu britský profesor Robin Fernet z University of Birmingham, smiech vo všetkých jeho formách sprevádzajú len veľmi malé riziká, nad ktorými zdravotné prínosy smiechu výrazne prevažujú.

Smiech máme v génoch

Niekto je rodený smejko, iný zase mrzút od prírody. S tým veľa nenarobíme, pretože sklony k smiechu sú významne ovplyvnené dedičnosťou. Genetici odhalili v ľudskom genóme varianty génov, ktoré náchylnosť na smiech posilňujú. Patrí k nim gén označovaný 5-HTTLPR, ktorý sa podieľa na regulácii obratu molekúl serotonínu v mozgu.

Gén sa vyskytuje v dvoch formách – predĺženej a skrátenej. Majitelia skrátenej verzie sú citlivejší k emóciám, a to ako k pozitívnym, tak aj negatívnym. Predtým vedci pripisovali skrátenej verzii génu 5-HTTLPR sklony k depresiám, úzkosti a dokonca aj k závislosti od návykových látok.

Novšie výskumy však túto formu génu rehabilitovali. Sama o sebe nie je vloha ani škodlivá, ani prospešná. Záleží na podmienkach, v akých jej nositeľ žije. Za priaznivých okolností len kvitne a je plný pozitívnych emócií. Veľa sa usmieva a smeje. Ak naňho doľahne nepriazeň osudu, trpí o poznanie viac než nositelia dlhšej formy génu, ktorí na dianie v okolí reagujú emóciami s podstatne nižšou razanciou.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.