Diagnóza, ktorá ničí (nielen) najlepších. Prečo sme vyhorená spoločnosť?

Zmeny prichádzali postupne. Signály vysielala hlava, vysielalo ich telo. Čoraz menej ľudí mal rád on, čoraz menej ľudí malo rado jeho. Utekal do samoty a nahováral si, že je to prirodzené a nech všetci ťahajú do čerta. V práci a pred rodinou sa však snažil fungovať normálne: desiatky rolí, desiatky masiek. Raz to však prišlo. Šoféroval, s deťmi na zadnej sedačke, keď si zrazu uvedomil, že nedokáže ovládať vlastné ruky.

Udalosti, čo nasledovali po tomto panickom ataku, opísal špecialista na marketing Karel Novotný vo svojej knihe Neradost: „Dodnes si živo pamätám, ako sedím v ordinácii prestížnej pani doktorky psychiatričky v nízkom koženom kresle, ona za svojím masívnym stolom. Akokoľvek je vzrastom menšia než ja, v tom kresle som sa voči nej cítil strašne maličký. Rozprávali sme sa, vypytovala sa ma a potom položila ceruzku na svoje papiere, zložila si okuliare z nosa, milo sa na mňa pozrela a predniesla vetu, ktorá sa do mňa vrezala ako žiletka: „Pozrite sa, pán Novotný, je to síce ťažká depresia, prišli ste síce päť minút po dvanástej, ale pri troche šťastia to ešte zvládneme preliečiť a máte celkom slušnú šancu, že ešte niekedy v živote budete cítiť radosť.“ Čo by ste na takéto slová povedali vy?

 Posadnutí výsledkami

Karel Novotný dodnes nevie, či depresiu uňho spustil práve syndróm vyhorenia. Vie však, že zamestnanie v tom celom zohralo významnú rolu. „Práve moja práca, moja obživa, potrebovala zásadnú premenu. Ale nebola to príčina, to by som tým prácam a mojim šéfom krivdil,“ komentuje pre HN magazín. „Mohol som si za to sám.“

Depresia a syndróm vyhorenia sú naozaj dve samostatné diagnózy (pričom len prvá sa ofi ciálne považuje za chorobu), to však nič nemení na tom, že tá prvá môže byť dôsledkom, prípadne spúšťačom druhej. Filozof Byung-Chul Han vo svojej knihe Vyhořelá společnost syndróm vyhorenia nazýva depresiou z nedostatku zdrojov.

Prvýkrát ho verejne spomenul americký psychológ Herbert Freudenberger, ktorý v šesťdesiatych rokoch vyhorel sám. Snažil sa zachraňovať ľudí z ulice, a čím viac sa mu to nedarilo, tým usilovnejšie na tom pracoval. Pozoruhodné je, že sa dokázal zo stavu vyhorenia vysekať sám. Rozprával si na diktafón, čo prežíva, a následne o tom písal.

Prišiel na to, že syndróm sa týka hlavne ľudí pracujúcich v takzvaných pomáhajúcich profesiách. Teda doktorov, zdravotníkov, učiteľov a sociálnych kurátorov, ktorí do remesla vkladajú kus svojej osobnosti. Zvyčajne očakávajú od svojej práce veľkolepé výsledky a sú posadnutí altruizmom. Nesplnenie svojich cieľov si často vyčítajú, nevedia odpočívať a potom sa zrútia. Práve rovnica vorkoholizmus + frustrácia = vybitie bateriek napokon stála aj pri zrode termínu „syndróm vyhorenia“.

Žiadne trendy hashtagy

Čo však platilo koncom minulého storočia, nie je absolútnou pravdou toho aktuálneho. Niežeby súčasní zdravotníci neboli ohrození, no medzi „postihnutými“ pribúdajú manažéri, ľudia z administratívy či daňoví poradcovia. Jednoducho profesie, ktoré sú vystavené častému kontaktu s inými ľuďmi a stresovým situáciám, ktoré treba neodkladne vyriešiť. Dôsledkom býva, že svoje potreby vrátane oddychu odsúvajú až na úplný koniec hodnotového rebríčka.

Denisu Zlevskú, psychologičku a psychoterapeutku z Centra pre tréning a rozvoj, v ordinácii popri manažéroch navštevujú aj startupisti či iní kreatívni samoživitelia, podnikatelia, živonostníci, ale aj aktivisti z neziskového sektora. Zväčša ide o tridsiatnikov, čo sa zdá na prvý pohľad desivé (takí mladí a už vyhorení?!), no práve v tomto veku sme v plnej sile, a teda sa môžeme aj naplno nasadzovať... a prepínať.

A takých je v ordináciách čoraz viac. „Neviem však, či je to tým, že prípadov syndrómu vyhorenia pribúda, alebo len tým, že sa oň viac zaujímame.“ Štatistiky nám odpoveď neposkytnú, na Slovensku totiž žiadne komplexné neexistujú. Väčšina odborníkov sa však prikláňa k názoru, že rastie jedno aj druhé: aj obete syndrómu vyhorenia, aj náš záujem o tento fenomén.

„V tomto období už aj samotní zamestnávatelia prinášajú workshopy o prevencii syndrómu vyhorenia, venujú sa tematike šťastia v práci a podobným oblastiam psychológie zdravia. Podľa mňa sa to však začalo hýbať preto, že problém kumuluje. Firma potrebuje výkon, inováciu, progres, no ľudia sú vyčerpaní, takže s tým musí nutne aj niečo urobiť,“ komentuje Denisa Zlevská.

Nárast diskusií na tému syndrómu vyhorenia či depresie si všíma aj Karel Novotný. No zdá sa mu, že to paradoxne vytvára aj isté znecitlivenie, redukciu zložitého problému na akúsi nálepku, prípadne na čosi, o čom je cool mudrovať a akože tomu rozumieť. „To však jednoducho nie sú len hype pojmy a trendy hashtagy. Sú to choroby a v určitých scenároch smrteľné. Čím viac informácií nás zahlcuje, tým sme viac hluchí a slepí. Uniká nám podstata problému,“ konštatuje skepticky.

Napriek tomu sa javí, že pod vplyvom tejto diskusie dokážeme skôr rozpoznať, ak sa čosi neblahé spúšťa v nás samotných. A menej ako v minulosti sa ostýchame požiadať o pomoc, čo je dôležitý krok k tomu, aby sme zo syndrómu vyhorenia vypochodovali s čo najmenšími škodami a v ideálnom prípade aj s iným rebríčkom hodnôt.

Diktatúra slobody

Keď sa však v 21. storočí rozprávame o syndróme vyhorenia, treba spomenúť jednu pozoruhodnú črtu: prestáva byť len záležitosťou jedincov a v istom zmysle sa mení na latentnú diagnózu celej západnej spoločnosti. A jeho potenciálnou obeťou už nie sú len tí najaktívnejší a najangažovanejší spomedzi nás, ale takmer ktokoľvek.

Denisa Zlevská to vní

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.