Záhada menom zápaly. Čo signalizujú a prečo sú nebezpečné?

Majú nás chrániť, ale ak sa nám dlhodobo usadia v organizme, poškodzujú ho. Kde je hranica medzi týmito dvoma stavmi? A ako nám môžu privodiť infarkt, cukrovku alebo rakovinu?

Záchranca alebo potenciálny zabijak? Odpoveď na túto otázku je rovnako nejednoznačná ako samotná definícia zápalu. On sám totiž nie je vôbec jednoduchou záležitosťou a naše telo si ho v priebehu evolúcie vytvorilo v prvom rade na obranu. V zďaleka nie výnimočných prípadoch sa však z pomocníka môže stať sabotér, ktorý nám už rozhodne nepomáha. A jasne stanoviť hranicu, kedy sa tak deje, je náročné (ak nie rovno nemožné).

„Zápal ako taký, to je v medicíne skôr už filozofická otázka, neľahkú tému ste si vybrali,“ povzdychne si pri rozhovore dermatológ Juraj Hegyi z Inštitútu klinickej a experimentálnej dermatovenerológie. „Veď keď sa pozriete do Patofyziológie od Hulína (rozsiahla publikácia Ivana Hulína používaná aj ako učebný materiál na štúdium medicíny, pozn. red.), tak kapitola zápal má zhruba tristopäťdesiat strán,“ smeje sa.

Je to aj kvôli tomu, že zápal v podstate sprevádza takmer každé ochorenie a prepája neraz aj zdanlivo nesúvisiace problémy. „V konečnom dôsledku z jedného pokazeného zuba môžete aj zomrieť, z jednej vytlačenej vyrážky na tvári na zlom mieste môžete dostať zápal mozgu,“ dodáva. Skúsme ho teda „vyzvŕtať“ z viacerých strán a aspoň v základoch pochopiť, čo sa pri ňom v našom tele deje.

Obrana organizmu
„Zápal treba chápať ako prirodzenú univerzálnu obrannú reakciu, ktorá v nás – aby nás chránila – prebieha každú sekundu nášho života,“ upozorňuje Martin Hrubiško z Alergiologicko-imunologickej ambulancie Onkologického ústavu sv. Alžbety. Náš organizmus sa totiž dennodenne stretáva z rôznymi podnetmi a cudzími látkami či mikroorganizmami. Nie všetky nám škodia, ale práve voči tým nebezpečným si postupne naše telá vytvorili zápal.

Podľa Martina Hrubiška by sme ho mali chápať v prvom rade ako ochrancu, nie nepriateľa. Pri každom zápale totiž v tele prebieha niekoľko zložitých procesov, ktoré majú za úlohu nebezpečenstvo nielen eliminovať, ale nás naň aj upozorniť. Skúste si to zjednodušene predstaviť ako v animovanom seriáli Bol raz jeden život: keď sú bunky nejakého tkaniva poškodené (či už mechanicky alebo tým, že ich napadnú vírusy či baktérie), uvoľnia chemické signalizačné molekuly histamínu a prostaglandínu. Na to zareagujú najbližšie kapiláry – jemné cievky – tým, že sa rozšíria a umožnia tak vyššiu priestupnosť.

Zároveň sa naštartuje proces zrážania krvi, ktorý bráni, aby sa zbytočne vylievala do organizmu alebo mimo neho. K miestu poškodenia ďalej chemické látky, takzvané chemokíny, lákajú fagocyty. Tieto bunky majú schopnosť cez membránu pohlcovať veľké pevné častice z okolia, napríklad patogény a zvyšky buniek (v seriáli Bol raz jeden život majú podobu akýchsi veľkých vysávačov z mnohými hadicami). Po tejto upratovacej čate nasleduje uzdravenie tkaniva, ktoré urýchľuje mierne zvýšená teplota.

Toto všetko sa navonok prejavuje piatimi prejavmi, z ktorých

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.