Ich cieľom bolo zistiť, ako rýchlo vyvolať bolesť, ovládnuť myseľ alebo vymazať a preprogramovať pamäť, píše Xman.cz.
Písal sa rok 1957 a Američania, respektíve ich tajné služby, mali veľký problém. V sovietskom Rusku alebo v Číne zadržaní západní agenti v priebehu niekoľkých mesiacov výsluchov vždy nakoniec prehovorili. Bez ohľadu na výcvik, skúsenosti a prax zo seba nakoniec vo vypočúvacích bunkroch vydali nepriateľovi všetky kľúčové informácie. A platí to aj v prípade vojakov a letcov, ako názorne doloží skúsenosť zadržaných v priebehu Kórejskej vojny.
"Vojnový zajatec má povinnosť uviesť svoje meno, hodnosť, služobné číslo a dátum narodenia, ale v maximálnej možnej miere sa bude vyhýbať zodpovedaniu všetkých ďalších otázok," písalo sa v piatom odseku amerického Vojenského kódexu. Prax však bola celkom iná.
Podľahnú všetci
"Nikto sa síce nepriateľovi nepodriadil v plnej miere, ale nikto mu tiež plne neodolal," zhrnul doktor psychológie a spoločenských vied Albert D. Biderman. Jeho prácou bola takzvaná spätná analýza, teda výsluchy prepustených vojnových zajatcov. Mal zistiť, čo vlastne nepriateľovi prezradili a či sa nedopustili zrady.
"Z desiatok takýchto rozhovorov je zrejmé, že vôľa vojakov a agentov odolať nátlaku bola menej ovplyvnená silou ich charakteru a viac momentálnymi situačnými faktormi," súdil. Biderman vypočul veľa historiek o osobnej odvahe a statočnosti amerických vojakov v zajateckých lágroch. "Ja tu nie som kvôli dráme, ale kvôli vede. Čísla hovoria jasne. Je jedno, s akým sebazaprením alebo ako tvrdo sa vzpierali. Nakoniec prehovorili všetci," vyniesol nekompromisný ortieľ.
A to bol problém, ktorý armádnych generálov aj šéfov amerických tajných služieb trápil. Domnievali sa totiž, že čínski či sovietski komunisti nejakým spôsobom inovovali techniku výsluchov. Predpokladali, že ich rivali dokážu s pomocou najrôznejších chemických substancií účinne nabúrať myseľ amerických zajatcov. Inak si totiž "stopercentnú" úspešnosť nepriateľa pri výsluchoch vysvetliť nedokázali.
Biderman to vtedy komentoval slovami: "Spojené štáty sa ešte nespamätali z paranoje, že im Sovieti ukradli plány na atómovú bombu a jadrový výskum. A teraz sa boja, že prehrávajú na sety v ďalšej oblasti, získavaní informácií od zajatcov."
Mal pravdu.
Liga výnimočných vedcov
Spravodajská služba CIA skutočne potrebovala prístup k výsluchom inovovať. Oficiálnym dôvodom bola "obrana citlivých informácií" a snaha pozdvihnúť psychickú a fyzickú odolnosť vlastných agentov a vojakov voči nátlaku nepriateľa. Že sa táto pasívna obrana dá využiť aj pre aktívne získavanie informácií od cudzích zajatcov, bolo zrejmé, ale nehovorilo sa o tom. Od roku 1955 ľudia zo CIA voľne spolupracujú s radom univerzitných expertov v oblasti neurológie, psychológie a farmakológie a počnúc rokom 1957 zakladajú Spoločnosť pre výskum ľudskej ekológie. Silný kontroverzný spolok, v ktorom zo seba americkí vedci vydali to najhoršie.
Patril medzi nich napríklad Robert Jay Lifton, dnes oceňovaný v oblasti porozumenia vojnovým traumám, Lawrence E. Hinkle, priekopník myšlienky o tom, ako prostredie ovplyvňuje náš vývoj a správanie, Harold G. Wolff, neurológ, ktorý "porazil" migrénu, alebo špičkový psychológ Carl Ransom Rogers.
Bezpochyby silné kapacity, ktorých plakety a busty zdobia americké nemocnice a univerzity. Sprvu mala ich činnosť rýdzo neškodnú, konzultačnú formu. Len nadrobno upravili rámec svojich štúdií, aby výstupy mohli byť prospešné operatívcom CIA. Bezproblémová spolupráca však čoskoro dostala trhliny.
Akademický výskum mučenia
Tajné služby potrebovali konkrétnejšie odpovede, ktoré sa nedali v akademickom prostredí získať. A vedenie univerzít sa stavalo proti tomu, aby ich profesori pracovali na pol úväzku na veľmi podivných zadaniach, aspoň teda z hľadiska etiky podivných. Trebárs na tom, ako sa opakovane prerušovaný alebo sedatívami umelo vyvolaný spánok prejavuje na schopnosti subjektov vybaviť si informácie.
Riešením bolo vytvorenie "nezávislej" Nadácie pre ľudskú ekológiu (HEF). Oficiálne išlo o organizáciu, ktorá nespadala pod CIA, hoci tá platila účty a výplaty. Pre túto novú výskumnú inštitúciu potom začali uznávaní bádatelia pracovať. A do diela sa pustili skutočne bez zbytočných morálnych dilem.
Termín brainwashing sa síce stane populárny až neskôr, ale plne vystihuje rozmer ich analytickej práce. Aj keď spočiatku mali pre svojich sponzorov z CIA len zlé správy. "Komunisti sú v získavaní informácií od väzňov a zajatcov veľmi schopní, pretože s nimi vedia pracovať. Dokážu ich skutočne presvedčiť o tom, že sú vinní, vedia ich presvedčiť k priznaniu. A to tak ďaleko, že sa väzni stotožnia s predstavou vlastnej viny a nakoniec vyjadrujú sympatie k tým, ktorí ich vypočúvajú," objasnil Harold G. Wolff. A dodal: "Nie je v tom mágia, hypnóza, séra pravdy, záhadné lúče, drogy. Tento postup 'prevrátenia' dokonca nevychádza ani z nejakej psychologickej vedy. Len z dlhodobej praxe vyšetrovateľov."
Žiadna veda: Sovieti aj Číňania to z vás vymlátia
Lawrence E. Hinkle potom bližšie špecifikoval použité metódy. Kým Sovieti pracovali so zajatcom skôr v režime úplnej izolácie a opustenia, Číňania ho zaradili do krajne nepriateľského prostredia ostatných väzňov. Výsledok bol totožný: jediný, s kým mohol zajatec udržať kontakt, bol jeho vyšetrovateľ.
"Zajatci počítajú s tým, že sa ich niekto bude vypytovať a vypočúvať ich hneď po zadržaní. Sú na to pripravení. Namiesto toho ich na štyri týždne zatvoria do diery a nebaví sa s nimi nikto. Ich odolnosť sa tým oslabí a vo svojej podstate chcú s niekým hovoriť oni sami," líčil. Potom záležalo na vyšetrovateľoch: "Ak je väzeň bojazlivý, budú sa mu vyhrážať. Na nevšímavých funguje násilie, hrdým sa tyká."
Za špecifický potom Hinkle považoval prístup čínskych vyšetrovateľov. "Sú vo svojej podstate veľmi neschopní, neohrabaní. Pýtajú sa na to isté, ale nedokážu v podstate poriadne napísať ani meno väzňov. Ten im nakoniec 'musí' pomáhať. Nie sú takí informovaní a pripravení ako Sovieti. Číňania sa navyše pri výsluchoch častejšie uchyľujú k násiliu. Nie, nie sú to žiadne diabolské metódy tortúry, ale napríklad len bitie drevenou palicou. Otázka je: dokáže obeť bitia zniesť bolesť do takej úrovne, že už ju vypočúvajúci nemôže ďalej stupňovať? Odpoveďou je nie. Je to primitívne, extrémne. Ale úplne funkčné. "
Efektívna bolesť
Ale takáto odpoveď expertov zo CIA netešila. Iste, bolo užitočné vedieť, že Sovieti aj Číňania majú len náskok v generáciách aplikovaného násilia. Ale mlátiť väzňa tak dlho, kým zomrie, alebo prehovorí? Mesiace trvajúce izolácie? Nešlo by to urobiť lepšie? Plán bol prostý.
"Vyvinúť techniky, ktoré by dopomohli získať požadované informácie od osôb, ktoré ich nechcú vydať. Ideálne tak, aby tieto osoby ani nevedeli, že informácie zrovna poskytujú," popisoval výskumný zámer plukovník amerického letectva James Monroe, ktorý viedol Oddelenie psychologickej vojny a celý výskum HEF diaľky dozoroval.
O splnenie úlohy sa mali postarať zvolaní odborníci, ktorí budú neskôr zbierať čestné doktoráty, miesta v lekárskych komisiách, predsedať zdravotníckym konferenciám a veľmi často hovoriť o etike lekárskeho a vedeckého výskumu. Na základe svojich znalostí a odbornosti mali vyvinúť postupy, ktoré by skrátili spracovanie vypočúvaných na minimum a pritom zachovali maximálnu výťažnosť informácií.
Ľudia ako Wolff, Hinkle, Rogers alebo Lifton jednoducho dodajú CIA vedecky podložený manuál k optimalizácii výsluchov. Ako ľudský mozog reaguje na bolesť? Môžu niektoré látky výrazne zvýšiť bolestivosť? Čo pri kombinovanom výsluchu s medikamentmi dokáže zmyslová deprivácia?
O testovací materiál sa nestarajte
Wolff, ktorého osobným heslom bolo "Nie je dňa bez experimentu", patril medzi obzvlášť zapálených vedcov. Práca mu totiž otvárala netušené možnosti. S CIA za chrbtom, Allen Dulles, riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby, bol totiž jeho blízkym priateľom, mohol bez obáv realizovať svoje pokusy na schizofrenických pacientoch. S pomocou psychoaktívnych látok im skúšal "vymazať" doterajšiu pamäť a znovu ich naprogramovať na "základné funkcie". Výsledkom boli "početné trvalé poškodenia mozgu" pacientov.
Podobné pokusy vykonával v rámci HEF aj doktor psychológie Ewen Cameron. Nazýval ich psychologickým bombardovaním. Pacientov pri nich udržiaval s pomocou liekov pri vedomí a dvadsaťštyri hodín v kuse sa s nimi rozprával.
Psychológovia, psychiatri, neurológovia i farmakológovia, ktorí sa na výskume efektívnych metód mučenia pre CIA podieľali, nikdy nemali núdzu o pokusné králiky. Tajná služba vedela investovať: prostredníctvom anonymného fondu prispela 370-tisíckami dolárov na výstavbu novej budovy nemocnice v Georgetowne a výskumníci z HEF získali protislužbou prístup ku tunajším psychicky postihnutým pacientom. Ak potrebujú vyskúšať účinky LSD na ľudskú myseľ, väzenská nemocnica v Lexingu im hneď ochotne vyjde v ústrety, len čo dostane príspevok na renováciu. Otázka "informovaného súhlasu pacienta s experimentom" sa samozrejme nikdy neriešila. Názor mentálne postihnutých alebo väzňov nikoho nezaujímal.
Vedci v žolde tajnej služby
Ústredná spravodajská služba výskumný program Nadácie pre ľudskú ekológiu ukončila v roku 1965. Nie však pre neúspešnosť. Len už sa dozvedela o výsluchoch väzňov a zajatcov všetko, čo potrebovala.
Okruh riešenej problematiky využiteľnosti brainwashing sa rozrástol a bolo potrebné oddeliť jednotlivé línie výskumu. Lekári a vedci sa tak mohli vrátiť späť do sféry civilného medicínskeho výskumu a nadviazať na svoju pôvodnú bádateľskú činnosť. Harold George Wolff, ktorý chemickou cestou riešil zvyšovania prahu bolesti vypočúvaných, sa stane priekopníkom oblasti psychosomatických chorôb a bude považovaný za "zakladateľa moderného výskumu príčin bolestí hlavy". A dobre sa viedlo aj ostatným bádateľom z HEF.
"Nemal som problém s prácou pre CIA. Bol som si vedomý, že naša výskumná činnosť je Ústrednou spravodajskou službou financovaná, ale nevidel som na tom niečo chybné," vyhlásil neskôr Carl Ransom Rogers, údajne najcitovanejší psychológ 20. storočia, a dodal: "Popravde, nikdy mi neprišlo, že by naša práca mala výstup využiteľný v oblasti špionáže, ale rozhodne mala výrazné praktické dopady na modernú medicínu."
CIA to zrejme videla inak. V správe z roku 1960 spomína Rogersove mimoriadne zásluhy a vysokú využiteľnosti jeho poznatkov nedirektívnej psychoterapie pri vypočúvaní väzňov. A tiež mu prispela 30 tisíckami dolárov na obstaranie domu v kalifornskom letovisku La Jolla.
Nadácia pre ľudskú ekológiu, kde sa hľadanie nástrojov pre čo najväčšie ľudské utrpenie a vymývanie mozgov stalo hlavnou náplňou práce, by nikdy nemohla fungovať bez aktívnej účasti amerických lekárov a vedcov. A tí mali, na rozdiel od svojich pokusných subjektov, na výber.