Záhada zívania. Nebráňte sa mu, vystríhajú vedci

Priemerné trvá šesť sekúnd a zapájame doň celé spektrum svalov od tých hlavových až po bránicu (a niektoré zdroje tvrdia, že pri tom skutočne hlbokom až po končeky prstov). Nezriedka nám vženie do očí slzy a nejednému rodičia do hlavy vtĺkali, že v spoločnosti nie je vhodné. Alebo že ho minimálne treba zamaskovať rukou, ktorou si zakryjeme doširoka otvorené ústa.

To, že je nákazlivé, dokazujú okrem každodenných skúseností aj vedecké bádania. Prečo sa to však všetko deje? Môžeme ho ovládnuť? A mali by sme sa mu vôbec brániť? Hoci zívanie je zaujímavým fenoménom, odborníci ešte stále neprenikli do celej jeho komplexnosti a v priebehu posledných dvoch dekád sa objavilo viacero vysvetľujúcich teórií. Zazívajte si teda s nami.

Aby sa mozog „nezavaril“
Donedávna rozšírenú teóriu, že zívame preto, že nášmu mozgu chýba kyslík, už niektorí vedci spochybňujú. Momentálne o titul správneho riešenia súperia dve fyziologické teórie, ktoré pre Lidové noviny vysvetlil profesor fyziológie a farmakológie František Vyskočil z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe.

Prvou je už spomínaná potreba zvýšenia okysličenia krvi a mozgových štruktúr, tou druhou je, že sa náš mozog prostredníctvom tejto činnosti potrebuje rýchlo ochladiť, aby sa nám doslova neprehrial. Podľa posledných prác prevláda názor, že ide o reflex určený práve na lepšie ochladzovanie výplne našej lebky, ktorý potom lepšie pracuje aj zaspáva.

Podľa Vyskočila ovce a iné hojne ochlpené cicavce ochladzujú mozog krvou z nosa, ktorý funguje ako výmenník. Pri potkanoch vedci merali teplotu mozgu voperovanými čidlami. Keď sa začala mozgová kôra prehrievať o niekoľko desatín stupňov Celsia, asi do troch minút začali potkany zívať, čo viedlo k okamžitému výraznému poklesu teploty mozgovej kôry. Niekedy sa tieto drobné hlodavce pri zívaní popreťahovali, niekedy sa len preťahovali bez zívania. Všetky akcie znížili teplotu mozgu k norme.

U človeka pri zívaní a tesne po ňom vzrastie tepová frekvencia a krátko aj objem vdychovaného vzduchu, ale ten rýchlo klesne až pod strednú hodnotu. To ukazuje na prípravu na spánok a ráno môže byť zívanie prejavom upokojenia pred rôznymi akciami. Následný pokles dychu tiež hovorí proti teórii nutnosti rýchleho okysličenia.

Vedec spomína aj prípad dvoch žien, ktoré stále zívali, hoci netrpeli narkolepsiou, teda chorobnou nespavosťou. Trpeli však poruchami termoregulácie – mali pocity prehrievania a často ich trápila ľahko zvýšená teplota tela. Po umelom ochladení zívať prestali.

Toto naznačuje, že zívanie nie je takým jasným prejavom nudy, ako sa dlho predpokladalo. V podstate

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.