Epidémia veľkého brucha. V čom je jeho najväčšie nebezpečenstvo?

Keď má dnes človek brucho, je takmer vyradený zo slušnej spoločnosti. Nehovoríme teraz o ľuďoch, ktorí vyzerajú ako panáčikovia z reklamy na pneumatiky Michelin. Nežiaduca je každá troška tuku, aj maličká „slanina“. Z čoho sa tak dá usudzovať? Rôzne formulované odkazy, ktoré sa týkajú boja proti tuku na bruchu, zaplavili internet. Len čo zadáte do vyhľadávača čokoľvek, čo súvisí so slovom brucho, ľahko to zistíte.

V HNtelevízii si pozrite aj rozhovor s doktorom Igorom Bukovským z februára tohto roka, v ktorom sme sa s ním rozprávali o problémoch so žalúdkom:

​Väčšina ľudí zrejme nemá na práci nič iné, ako sa snažiť zistiť, ako sa zbaviť tuku okolo pása, alebo sa živia tým, že radia, ako na to. Prípadne predávajú nejakú metódu, po ktorej sa v krátkom čase z hrudy sadla zaručene stane betónová doska. Brucho je skrátka slovo, ktoré priťahuje pozornosť.

Dôkazom je aj príbeh jedného mladého muža zo Zlínska v susednom Česku. Jedného dňa, keď išiel ako obvykle v aute, si Tomáš Kosačík povedal, že už viackrát nechce vidieť to, čo mal pod tričkom. „Tá pneumatika už bola strašná. Ako som tak sedel, bolo to veľmi vidieť. Pritom som bol celý život majster v zaťahovaní brucha, ale dostal som sa do fázy, keď to už nepomáhalo,“ hovorí. A tak sa rozhodol chudnúť.

Geniálny nápad
Podstatné je, že o tom začal písať blog. Pomenoval ho Brucháč Tom (Břicháč Tom). „Určite zabralo to slovo brucháč. Hľadal som niečo úderné, niečo také, čo ľudí zaujme, aby sa tam vracali. Brucho je slovo, ktoré priťahuje, práve s bruchom má predsa najviac ľudí problém,“ opisuje svoje vtedajšie úvahy. Ukázali sa byť takmer geniálne.

Z blogu sa stal e-book, z neho tlačená kniha, k nej pribudli ďalšie. Tomášova bilancia: za tri roky predal 350-tisíc kníh. Neznámy mladý muž zo Zlína uspel tým, že jednoducho píše o svojich metódach, akými sa z obézneho pupkáča stal fešným chlapíkom. Ako tak nejako po svojom, bez využitia vedeckých metód schudol tridsaťtri centimetrov v páse.

„Spočiatku som bol záujmom o moju prvú knižku prekvapený. Odosielal som ich záujemcom z domu a vozil na poštu každý deň okolo stopäťdesiat kníh. Časom to začalo byť nezvládnuteľné a musel som sa obrátiť na kníhkupectvo,“ spomína. Zo spojenia Brucháč Tom sa stala značka, živnosť. Tomáš Kosačík vydáva kuchárky a motivačné knihy, prednáša.

Ako už bolo spomenuté, zadať si do vyhľadávača slovo brucho, prípadne veľké brucho, chudnutie brucha a podobne, je riskantné. Kto to urobí, v nasledujúcich dňoch ho zavalia reklamy viac či menej súvisiace s týmito slovami. Mám pocit, že môj najvernejší priateľ menom Google už dokáže čítať moje myšlienky skôr, než ich stíham zhmotniť do písmeniek. Kreatívne mi posiela stále ďalšie a ďalšie reklamy a ponuky týkajúce sa brucha, brušného tuku, objemu pása, skrátka všetkého, čo by mohlo zaujímať niekoho, kto si raz ľahkomyseľne a neuvážene na internete vyhľadal slovo BRUCHO.

Dozvedám sa napríklad, že:
Mám sa poriadne nadýchnuť a v polovici výdychu si uviazať okolo pása v úrovni pupku povrázok. S ním potom mám celý deň chodiť, potom aj spať. Povrázok vraj budem neustále cítiť, čo mi bude pripomínať, aby som stále ľahko napínala brušné svaly a tým posilňovala. Video, ako na to, je priložené.

Mám jesť veľa brokolice.
V žiadnom prípade nesmiem zjesť brokolicu.
Každý deň ráno mám vypiť pohár teplej vody s citrónom.
Pri jedle mám čo najmenej dýchať, aby sa do mňa sa hltmi nedostával vzduch. Video tam nebolo, tak neviem, ako to urobiť.
Mám celý deň žuť sušená semená feniklu.
Nemám jesť nízkotučné potraviny, hlavne nie nízkotučné jogurty, a keď jogurt, tak výhradne grécky.
Mám jesť banány.
Nemám jesť banány.
Lepšie je piť alkohol pravidelne každý druhý deň ako raz týždenne, ale víno neprekáža, aj keď častá konzumácia vína je jednou z príčin ukladania tuku v brušnej oblasti.

To všetko a oveľa viac som sa dozvedela, zároveň som zhliadla desiatky inštruktážnych videí s cvikmi, ktoré boli označené titulkami typu: Pekáč buchiet do týždňa. Ploché brucho za tri dni. Najvyšší čas zatočiť s bruchom, leto sa blíži. Najlepšie cviky na dolné brušné svaly. Zbavte sa navždy vypuklého brucha. Ako na sexi brucho hneď teraz. 

Zlatý stereotyp
Je obava o vzhľad brucha len nejaká prechodná módna vlna? Považujeme v súčasnosti, takej typickej túžbou po dokonalosti, za škaredé tučné brucho to, čo vlastne skôr bolo bruchom úplne normálnym? Alebo nám naozaj rastú pupky viac než našim predkom?

Zdá sa, že posledná otázka je namieste. Potvrdzuje to nutričný špecialista Pavel Suchánek, člen početných odborných spoločností, ktorého nemôžeme podozrievať, že by do ťaženia proti bruchám prispieval jednoduchým strašením.

Hovorí: „Nikdy nemali ľudia toľko vnútrobrušného tuku. Je to tuk okolo pečene a čriev, nie je to tuk podkožný. Nejde len o ľudí obéznych. Problém sa týka aj ľudí relatívne štíhlych, ktorí jedia pomerne zdravo. Zvýšené množstvo vnútrobrušného tuku už sledujeme aj u detí mladších ako pätnásť rokov.“

Ale čím to je? Ako to, že na jednej strane čím ďalej, tým viac ľudí cvičí, študuje etikety a snaží sa jesť potraviny výhradne zdraviu prospešné – a na strane druhej im rastú bruchá? „Je to stresom,“ pokračuje Pavel Suchánek.

„Stres spôsobuje, že si telo ukladá energiu do zásoby. Tá sa uloží vo forme vnútrobrušného tuku okolo pečene a čriev. Pečeň je energetickým centrom nášho organizmu. Žijeme teraz v oveľa vyššej stresovej záťaži, pretože vo svojich životoch nemáme pravidelnosť. Lenže náš organizmus funguje v cykloch. Pravidelnosť je preň nevyhnutná. Zoberte si, ako ľudia jedli skôr. Vstávali o šiestej, naraňajkovali sa. Potom sa zvonilo poludnie, tak obedovali. A keď sa zvonilo kľakanie, večerali. Medzitým tvrdo pracovali.

Nejde len o dávnu minulosť, aj neskoršie generácie mali pravidelnejší režim než my. Ľudia raňajkovali, desiatovali, obedovali, potom olovrantovali, večerali. Spravidla v rovnakom čase chodili do práce a v rovnakom čase sa z nej vracali. Teraz ľudia jedia v rôznych časoch, väčšinou nemajú pravidelný denný režim. Svoje dni síce majú starostlivo rozdelené a rozpísané v diároch, ale zaviesť aj pravidelný režim v jedle nie sú schopní.“

Výživoví poradcovia, tréneri a lekári sa čím ďalej, tým viac stretávajú s ľuďmi, ktorí, hoci nemajú problémy s nadváhou, majú „pupky“. Obracajú sa na nich, pretože sa im brucho guľatí, rastie, nedarí sa ho spevniť, zmenšiť. Pritom sa neprejedajú, cvičia. Naozaj za to môže hektický spôsob života? Stres? Som na slovo stres trochu háklivá, veď sa máme dobre. Aké bruchá by museli mať ľudia, ktorí žili v ťažkých časoch, keď im často išlo o život?

„Pre organizmus je nepravidelnosť len iný druh stresu, ktorý vyžaduje mať pripravené pohotovostné zásoby energie. A tuk okolo pečene je ako taká zásoba ideálny. Tuk obsahuje veľké množstvo energie v minimálnom objeme,“ vysvetľuje Pavel Suchánek a pokračuje: „V rámci našej poradne máme zdokumentovaných štyristo ľudí, ktorí dodržiavajú šesťhodinové prestávky medzi jednotlivými jedlami.

Počas niekoľkých mesiacov sa im stratilo až osemdesiat percent vnútrobrušného tuku. Je to najmä tým, že raňajkujú, obedujú a večerajú v rovnakom čase. Mnohí z nich pritom, paradoxne, nejedia málo, niekedy viac než predtým, a dokonca aj menej zdravo. Pozitívne na nich pôsobí stereotyp. Ľudský organizmus ho potrebuje, sám to označujem za liečebný efekt pozitívneho stereotypu.“

Epidémia?
V Spojených štátoch boli zverejnené výsledky experimentu, pri ktorom vedci sledovali vyše pätnásťtisíc ľudí s bruchom väčším, než je zdravé. Nájsť takých tam nie je práve náročné, materiálu na skúmanie mali viac, než si možno priali vidieť. Potvrdilo sa to, na čo lekári a nutriční špecialisti už dlho upozorňujú. Mať tuk uložený v oblasti brucha a pritom byť relatívne štíhly je mnohokrát horšie než mať celkovo nadváhu, či byť dokonca obézny.

Zdravotný stav sledovaných mužov s vydutým bruchom naznačoval dvakrát vyššiu pravdepodobnosť úmrtia než u mužov, ktorí mali tuk rozložený rovnomernejšie. Skrátka, chlapík s takzvaným pivným pupkom je na tom často zdravotne horšie ako „tlsťoch obtlstlý“ po celom tele.

Podobné údaje zverejnili vedci aj u žien. U tých nadbytok tuku v oblasti brucha znamená jedenapolkrát vyššiu pravdepodobnosť predčasného úmrtia než už žien, ktoré majú napríklad veľký zadok, stehná alebo sú tučné tak nejako súmerne. V Spojených štátoch sa už pri tomto druhu tučnoty používa priamo výraz epidémia a zdá sa, že sa rozšírila aj k nám. Podobne, ako sa k nám rozšíril druh stravovania, ktorý za tým s najväčšou pravdepodobnosťou stojí.

„Existujú potraviny, ktoré podporujú ukladanie vnútrobrušného tuku, a sú to potraviny spojené so stresom, s náhlením sa,“ pokračuje nutričný špecialista Pavel Suchánek. Ktoré to sú? „Stužené tuky a nasýtené mastné kyseliny. A tie nájdeme predovšetkým v polotovaroch, trvanlivých a mrazených potravinách, v cukrovinkách s náplňou. Aj to o niečom svedčí. Ukazuje to na potraviny, ktoré sú neplánované, teda jedia sa v zhone, to znamená opäť v strese. Musíme sa vrátiť k pravidelnému jedlu a, paradoxne, je jedno, či jeme trikrát alebo päťkrát denne. Ak je strava pravidelná, dokonca nemusí byť nijako extrémne zdravá. Vráťme sa skrátka k pozitívnemu stereotypu.“

O tom, že žijeme v dobe, keď vzhľad brucha nie je nezanedbateľným detailom, svedčia tiež instagramové profily známych ľudí. Speváčky, herečky, modelky, speváci, herci či modeli najčastejšie „selfíčkujú“ sami seba v pozíciách, v ktorých čo najlepšie vynikajú ich odhalené brušká. Majstrovstvo dosahuje napríklad speváčka Dara Rolins, ktorej Instagram je zaplavený snímkami, na ktorých predvádza, že v mieste, kde ľudia mávajú brucho, má to, čomu sa hovorí pekáč buchiet. Mimochodom, skúste si zadať do internetového vyhľadávača pekáč buchiet. Nie, o tom, ako doma upiecť tvarohovú dobrôtku, nič nevylezie. Namiesto tipov na pečenie sa dozviete veľa tipov na cvičenie. Odporúčania pre tých, ktorí tušia, že nič podobné zo svojho brucha nikdy nevytvoria, a prepadajú sa kvôli tomu do stavu beznádeje.

Upokojenie v galérii
Upokojujúce je navštíviť nejakú kvalitnú galériu s historickými obrazmi, prípadne si vyhľadať diela slávnych umelcov. Vhodnými objektmi sú napríklad obrazy: Léda s labuťou od da Vinciho. Tri Grácie od Rubensa. Zuzana v kúpeli od Tintoretta. Primavera od Botticelliho. Urbinská Venuša od Tiziana. Ale dá sa nájsť aj veľa ďalších, ktoré spríjemnia deň, zahrejú na duši. Tie dievčatá na nich rozhodne pekáče buchiet nemajú. Ak by žili dnes, hľadali by metódy, ako svoje brušká čo najrýchlejšie sploštiť. Pretože ich majú poriadne. Lenže žili v čase, keď boli považované za normálne, za krásne. Dnes, ak by sa takto vyvalili na Instagram, boli by terčom posmechu. Pritom kedysi boli obdivované ako bohyne. Ale možno je terajšia posadnutosť vzhľadom a stavom brucha vlastne fajn. Možno je to dobrá správa. Naznačuje, že sme sa už hektickým spôsobom života a nepravidelným pojedaním čudných vecí, ktoré majú s jedlom často pramálo spoločné, prejedli do podoby, ktorá nám začala prekážať.