Parazitickí manipulátori. Ako cudzopasníci ovládajú svoje obete?

A nie je to výnimka: cudzopasníci si vyvinuli pestrú škálu stratégií na ovládanie svojich obetí. Títo mikroskopickí macchiavellisti sa výrazne prihovárajú do života zvierat i ľuďom. Mnohé ich triky ešte len objavujeme a ďalšie len tušíme, píšu Lidovky.

Parazit Toxoplasma gondii sa množí v čreve mačkovitých šeliem, ale preniká aj do mozgu desiatok druhov živočíchov vrátane človeka a svoje obete nabáda k riskantnému správaniu. Toxoplasma môže dohnať človeka napríklad k dopravnej nehode.

Nakazená myš ľahšie skončí v zuboch mačky. V časoch, keď naši predkovia žili v afrických savanách, hrozilo človeku poháňanému toxoplasmou k neopatrnosti, že skončí v tlame leva či leoparda. A práve to bol zmysel počínania parazita, keď uvážime, že toxoplasma dokáže svoj životný cyklus zavŕšiť len v útrobách mačkovitých šeliem. Prestup do nich neponecháva prvok náhode a manipuluje svojimi hostiteľmi. Medzi parazitmi nie je v tomto ohľade zďaleka jediný.

Hororový príbeh
V prírode píšu cudzopasníci spolu so svojimi obeťami podstatne hororovejšie príbehy. Hlavnou hrdinkou jedného z nich je "smaragdová osa" Ampulex compressa obývajúca trópy Afriky, Ázie a Oceánie. Aj keď sa dospelí jedinci živia nektárom kvetov, samičky patria k veľmi zdatným lovcom.

Za korisť si vyberajú veľké druhy švábov. Mnohonásobne väčší hmyz osa premôže jedom svojho žihadla. Obeť bodne najprv do hrude, a tým jej ochromí predný pár končatín. Následne napichne švábovi presne vybrané nervové uzliny v hlave. Jed potom premení švába v poslušného tvora zbaveného pudu sebazáchovy.

Po útoku odkúsne osa švábovi koniec jedného tykadla. Pravdepodobne tak chuťou kontroluje, či obeť dostala správnu dávku jedu a nebude hnevať. Ochromený šváb sa nedokáže sám pohnúť z miesta. Osa ho uchopí za tykadlá a cuknutím ho uvedie do pohybu. Ako obriu marionetu potom za tykadlá odvedie poslušného švába do vopred pripravenej komôrky. Tam nakladie na jeho telo vajíčko a znehybnenú obeť zamuruje. Z vajíčka sa vyliahne larva, ktorá má k dispozícii švába ako živú konzervu. Najprv mu saje telesné tekutiny. Neskôr sa mu prehlodá do útrob a pomaly ho vyžiera. Životne dôležité orgány pritom šetrí, aby jej "konzerva" vydržala čo najdlhšie čerstvá. Nakoniec sa larva zakuklí a po dokončení premeny vyletí z komôrky nová smaragdová osa.

Voňavé posolstvo malárie
Premena švába v poslušnú bábku je určite zaujímavá, ale pre človeka nemá bezprostredný praktický význam. Nás ľudí sa silne dotýkajú iné, menej nápadné triky cudzopasníkov. Pôvodca malárie, parazitický prvok zimnička, manipuluje ako s človekom, tak aj s komármi, ktorí ochorenie prenášajú. Nedávny výskum tímu pod vedením Jamesa Logana z Londýnskej školy hygieny a tropickej medicíny odhalil, že zimnička mení svojim ľudským obetiam telesný pach.

Núti chorých, aby produkovali viac látok, ako je heptanal, oktanal či nonanal. Človeku voňajú tieto molekuly po ovocí. Vysoko atraktívne sú však aj pre komáre, ktorí preto dávajú prednosť krvi pacientov s maláriou pred saním na zdravých osobách. Akonáhle sa zimničky dostanú do tela komára, presťahujú sa niektoré do jeho hlavy a tam menia funkcie nervových uzlín. Komár potom prepadá "krvnej horúčke". Parazit ho núti napádať väčší počet ľudí. Všetkými týmito trikmi si zimnička zabezpečuje šírenie ako medzi ľuďmi, tak i medzi komármi.

Objav Jamesa Logana a jeho kolegov by mohol pomôcť v boji s maláriou, na ktorú každoročne ochorie vyše 200 miliónov ľudí a ktorá má za rovnaký čas na svedomí bezmála pol milióna obetí na životoch. Lieky užívané proti tejto chorobe strácajú účinnosť. Lekári preto vsádzajú na prevenciu. Snažia sa zabezpečiť ľuďom v rizikových oblastiach moskytiéry. Významnú úlohu by mohli zohrať aj pasce lákajúce komármi na ich obľúbené vône. Zmenu pachu chorých by lekári radi využili k včasnej diagnostike nákazy. Vedci napríklad skúšajú odhaliť pacientov v raných fázach choroby pomocou špeciálne vycvičených psov.

Toxoplasma nemá na manipuláciu s ľudským mozgom monopol. To zvláda napríklad aj vírus besnoty, ktorý preniká do nervového systému nakazených živočíchov vrátane človeka a okrem iných zmien vyvoláva aj záchvaty agresivity. Tým vďačí choroba za svoje meno. Počas stretov a konfliktov s chorým človekom alebo zvieraťom môže napadnutý utrpieť zranenia. Ak sa sliny či krv nakazeného útočníka dostanú napríklad len do povrchového škrabanca obete, môže dôjsť k prenosu vírusového pôvodcu choroby. Vírus tak výdatne prispieva k svojmu šíreniu na nové obete.

Baktérie bráni chudnutie
Ešte rafinovanejšie úklady spriadajú črevné baktérie v našich útrobách. Hostíme ich tam asi 40 biliónov a vedci odhadujú, že patria k viac ako tisícke druhov. Každý druh mikróbov má svoje nároky a každý nejako pôsobí na náš organizmus. Človek môže skladbu svojich črevných baktérií významne ovplyvniť jedálničkom. Niektoré potraviny a v nich obsiahnuté živiny svedčia určitej skupine mikróbov a iným naopak nevyhovujú.

V konečnom dôsledku majú napríklad obézni ľudia nielen iný jedálniček, ale aj inú skladbu črevných mikróbov než ľudia s normálnou telesnou hmotnosťou. "Obézne" baktérie prispievajú k nárastu telesnej hmotnosti tým, že vyžmýkajú z každého sústa potravy viac energie ako "chudé" baktérie. Nie je to ich jediný trik. Pretože im vyhovuje napríklad vysoký prísun cukrov, postarajú sa o to, aby ich hostiteľa neopúšťala chuť na sladké.

Baktérie produkujú látky schopné aktivovať či tlmiť činnosť nervov. Mikróby vylučujú tieto molekuly do svojho okolia a tie potom prestupujú z čreva do okolitej hustej pletene nervov. Odtiaľ putuje signál do miechy a následne do mozgu. Tam podráždi centrum hladu a zároveň zapôsobí na centrum pre vznik príjemných pocitov už pri sladkej chuti v ústach. Prechod od nezdravej vysokokalorickej stravy k zdravému jedálničku nám tak sťažujú mikróby, ktorí si cez nervový "internet" objednávajú v mozgu sladké dobroty.

Pohlavné choroby = chuť na sex?
Pôvodcov pohlavne prenosných chorôb podozrievajú vedci zo zásahov do intímnych oblastí ľudského života. Ak sa majú tieto organizmy šíriť, musí byť ich hostiteľ sexuálne aktívny. V prírode nebývajú chorí jedinci vítanými partnermi a kontaktu s nimi sa všetci vyhýbajú. Zrejme nie náhodou zostávajú mnohé pohlavne prenosné choroby pomerne dlho bez vonkajších príznakov. Odhalenie prenášača choroby je tým výrazne sťažené.

Do sexu nemávajú veľkú chuť ani sami chorí jedinci. Pri pohlavne prenosnej chorobe je však žiaduce, aby sexuálny apetít nakazeného naopak vzrástol. Aj to by si mal pôvodca pohlavne prenosné choroby nejako zariadiť. "Stačí, aby sa ľudia nakazení nejakým mikróbov cítili pri sexe lepšie. Môže k tomu prispieť treba bohatší sekrét slizníc pohlavných orgánov. A potom už je to úplne jednoduché. Človek je sexuálne založený tvor. To, čo svedčí nášmu sexu, prispieva k tomu, že sa cítime celkovo lepšie," hovorí evolučná biologička Betsy Foxmanová z Michiganskej univerzity v rozhovore pre BBC.

Súvislosť medzi rizikovým správaním a šírením pohlavných ochorení je dobre známa. Výskum manipulácie parazitov ľudskou mysľou ale naznačuje, že nakazení ľudia by mohli byť v dôsledku manipulácie zo strany parazita k riskantnému správaniu náchylnejší. Populácia postihnutá pohlavnými chorobami by tak mohla skĺznuť do nebezpečnej špirály, kde nezodpovedné správanie vedie k šíreniu choroby a nákaza chorobou zvyšuje pravdepodobnosť rizikového správania.

Cvrček samovrah
Cudzopasníci, či už vírusy, baktérie, plesne, alebo napríklad pásomnice, si často vyvinuli diabolsky rafinované stratégie. Hororový príbeh ponúka spolužitie cvrčka lesného s parazitným červom strunovcom Paragordius tricuspidatus. Strunovec žije v potokoch a jazerách, kde jeho až 15 centimetrov dlhá samička kladie okolo milióna vajíčok.

Z tých sa liahnu mikroskopické larvičky, ktoré vo svojom okolí pasú po komárovej larve. Keď obeť nájdu, zavŕtajú sa jej do tela a čakajú, až sa premení v dospelého komára. Piskľavý pijan krvi je pre nich iba prestupnou stanicou. Ďalší dôležitý krok k dosiahnutiu konečného cieľa urobí larva strunovca potom, čo komára uloví cvrček lesný. Na prvý pohľad predstavuje cvrček pre larvu strunovca slepú uličku, pretože žije na súši a vode sa vyhýba. Dospelý strunovec je však odkázaný výhradne na vodné prostredie. Prestup do tohto živlu si preto zabezpečí zmanipulováním obete.

Zdravé cvrčky sú svetloplaché a uchyľujú sa na temné miesta. Nakazenému cvrčkovi ale parazit zmení funkcie príslušných nervových uzlín tak, že sa najprv pohybuje chaoticky sem a tam. Náhodou sa tak môže dostať do blízkosti jazera či potoka, kde je v porovnaní s hustým lesom o poznanie jasnejšie.

Následne cudzopasník zariadi, že cvrčka svetlo neodpudzuje, ale naopak láka. Slabosť pre jasnejšie oblasti sa mu stane osudná, keď sa za lákavým prisvietením vydá nad vodnú hladinu. Po páde do vody sa utopí a klesne ku dnu. Tam sa z jeho mrtvolky vymaní dospelý parazitický strunovec pripravený splodiť ďalšiu generáciu cudzopasníkov.

Človek v podobne makabróznych osídlach cudzopasníkov neuviazol, ale to neznamená, že tí do našich životov významne nezasahujú.