Pochybnosti nad Stanfordským experimentom. Najslávnejší sociálny pokus je zrejme podvrh

Lenže po takmer päťdesiatich rokoch sa ukazuje, že slávny SPE bol pravdepodobne od začiatku zmanipulovaný, uvádzajú Lidovky.

Štrnásteho augusta roku 1971 sa zabuchli improvizované cely v podzemnej časti Stanfordskej univerzity na západe amerického štátu Kalifornia. V tých sa nachádzalo dvanásť dobrovoľných väzňov, ktorých malo strážiť ďalších dvanásť dozorcov. Vymyslený väzenský komplex mal aj svojho riaditeľa a vrchného dozorcu. Udalosti, ktoré sa stali v nasledujúcich šiestich dňoch, vošli do histórie ako Stanfordský väzenský experiment, ktorý sa zapísal do vedeckých análov ako jeden z najslávnejších vedeckých pokusov.

V Stanfordskom väzenskom experimente figurovalo dvanásť študentov (deväť plus traja náhradníci) dobrovoľníkov, ktorí sa mali na ďalších sedem až štrnásť dní nechať dobrovoľne uväzniť a žiť každodennú rutinu väzňov. Zatvorení boli v celách zhruba dvakrát dva metre vybavených len poľným lôžkom. K nim bolo vybraných ďalších dvanásť dobrovoľníkov, ktorí mali v komplexe plniť úlohy dozorcov. Tí žili po dobu konania pokusu v oddelených priestoroch, kde mohli v pokoji relaxovať a bolo o nich dobre postarané.

"Nemôžeme ich fyzicky napadnúť alebo ich mučiť. Môžeme vytvoriť nudu. Môžeme vytvoriť pocit frustrácie. Do určitej miery v nich môžeme vyvolať strach. V tejto situácii máme absolútnu kontrolu. Oni nemajú žiadnu," inštruoval vtedy ostatných dozorca Zimbardo.

Väzni boli zatknutí za pomoci miestnej polície u seba doma a odvedení v sprievode televíznych kamier do väzenia v útrobách Stanfordskej univerzity. Tam mali žiť v režime inšpirovanom podmienkami v Kalifornskej väznici Palo Alto. Väzni sa museli navzájom oslovovať číslom, počas odpočinku museli byť ticho, dozorcov museli oslovovať ako "pán nápravný dôstojník" a museli nosiť väzenský mundúr. Každé porušenie týchto pravidiel mohlo byť potrestané podľa ľubovôle dozorcov. Tí si mali vynútiť totálnu poslušnosť, nemali však dovolené používať fyzické násilie. Všetci zúčastnení vedeli, že sa jedná o experiment a za svoju účasť boli platení.

Experiment musel byť ale predčasne ukončený po šiestich dňoch. Aj počas takej krátkej doby sa stihli osobnosti účastníkov premeniť. Niektorí z väzňov sa psychicky zrútili, z niektorých dozorcov sa stali nevyberavý sadisti. "Nútil som stráže, aby nepoužívali žiadny druh fyzického násilia, ale oni intuitívne vedeli, ako použiť násilie psychické," povedal neskôr v televíznej šou Zimbardo.

"O desiatej večer mohli ísť poslednýkrát na záchod, potom už pre nich bolo v celách pripravené len vedro, ktoré nenávideli, pretože strašne smrdelo. Dozorcovia ich zoradili, nasadili im na hlavu vrecia, takže nevedeli, kam idú, reťazami spojili jedného s druhým, každý z nich musel vložiť svoju ruku na plece toho pred ním, a potom na nich dozorcovia začali kričať, strkať do nich a ponižovať ich," vykreslil Zimbardo v rozhovore pre Lidové noviny v roku 2015.

Hoci boli zámerne vyberaní zdraví jedinci, extrémne podmienky vo veľmi krátkom čase úplne zmenili ich osobnosti len na základe vonkajších okolností. Zimbardo vyvodil z výsledkov pokusu, že ľudské správanie sa mení vplyvom vonkajších okolností, nie preto, že by sme v nás mali skrytú beštiu. Do veľkej miery tak to najhoršie ľudské správanie ospravedlnil extrémnymi okolnosťami, čo bol prístup, ktorý sa uplatil napríklad pri skúmaní brutálnej praxe totalitných režimov, predovšetkým pri rozbore správania nacistických dozorcov.

Štyridsať sedem rokov po jeho ukončení a uverejnení jeho výsledkov Stanfordsky experiment profesora psychológie Philipa Zimbarda stále zásadne ovplyvňuje spoločenské vedy, priťahuje ale aj pozornosť kritikov, ktorí ho vidia ako nič nepreukazujúci a v podstate nevedecký. Ale ani oni netušili, ako veľmi sa pravdepodobne všeobecne zdieľaný príbeh o priebehu celého pokusu líši od toho, čo sa naozaj stalo. Podľa výpovedí účastníkov, ktorí o slávnej udalosti prehovorili úplne otvorene až v posledných rokoch, totiž Zimbardo zámerne vo svojich záveroch vynechával kľúčové fakty, ktoré poukazujú na to, že správanie účastníkov nebolo samovoľné, ale naopak boli nabádaní k určitému typu správania, čo Zimbardo od začiatku dôsledne popieral.

'Asi si vážne mysleli, že nemôžu ísť von.'
Neskorý večer šestnásteho augusta, dva dni od začiatku experimentu, väzeň číslo 8612 reval z plných pľúc vo svojej cele. Bol ním Douglas Korpi, ktorého psychotické správanie sa stalo míľnikom pre celý experiment, keď malo dokázať, ako ľahko sa môže človek v odosobnenom prostredí psychicky zrútiť. "Ježiši Kriste, vnútri úplne horím! To neviete? Ja chcem ísť von! Tu je to celé úplne v r*ti! Ďalšiu noc už nevydržím! Už to proste nevydržím," kričal dvadsaťdvaročný Korpi a zbesilo kopal do dverí. Mal sa stať "korunným svedkom" pri obhajobe Zimbardových teórií. Lenže skutočnosť bola trochu iná.

Podľa svojich slov celý výstup Korpi zahral. "Ktokoľvek s klinickou skúsenosťou by spoznal, že to hrám," povedal vlani Korpi novinárovi Benovi Blumovi, ktorý sa pokúsil odhaliť pravé pozadie experimentu. "Keď si tie nahrávky vypočujete, nie je to veľmi rafinované. V hraní nie som až taký dobrý. Myslím, že som odviedol dobrú prácu, ale bol som skôr hysterický ako psychotický." Svoj psychický kolaps ale zahral dnes už súdny psychológ z dobrých dôvodov. Podľa vlastných slov bol Korpi motivovaný strachom, nie ale kvôli sadistickému zaobchádzaniu, akému sa väzňom dostávalo od dozorcov.

Keď sa Korpi k experimentu prihlásil, myslel, že bude mať jednoducho hodiny a hodiny na učenie sa na skúšky GRE, ktoré mu mali pomôcť dostať sa na vytúžený študijný odbor, a ktoré sa navyše konali hneď po plánovanom ukončení experimentu. Hneď po začiatku pokusu sa Korpi dožadoval svojich študijných kníh, ale ani po opakovanom naliehaní mu nebolo umožnené v pokoji sa učiť. "Celá tá vec pre mňa v tej chvíli stratila zmysel," vysvetlil. Najskôr preto skúšal simulovať bolesť žalúdka, to ale nestačilo. Skúsil preto zahrať nervové zrútenie, pritom si ale pobyt v dočasnom väzení celkom užíval a väčšinu jeho pobytu za mrežami považoval za zábavu a vtipnú prácu.

Za najdesivejšiu ale označil chvíľu, keď nadobudol pocit, že aj napriek vôli experiment opustiť, ho von nikto nepustí. "Bol som úplne šokovaný. Jedna vec bola nabrať ma doma policajným autom a hodil ma do cely. Ale keď mi povedali, že nemôžem odísť, zašli veľmi ďaleko. Dostávalo sa to na úplne novú úroveň," popisoval pocity strachu Korpi.

Keď neskôr záznam Korpiho hraného zrútenia Zimbardo zverejnil, tvrdil, že nervový kolaps bol skutočný. Profesora na to Korpi upozornil a jasne uviedol, že sa jednalo o hranú scénu. Zimbardo však na reálnom nervovom zrútení trval.

Rovnakú skúsenosť mal aj iný väzeň, Richard Yacco. Druhý deň vo väzení sa chcel dozvedieť, ako je možné z experimentu odstúpiť, dozorca mu oznámil, že to nejde. Väzeň Clay Ramsey dokonca začal hladovku. "Považoval som to za skutočné väzenie, aby som sa dostal von, musel som urobiť niečo, za čo sa budú obávať, že ponesú zodpovednosť," povedal v rozhovore Blum Ramsey. "To je lož," tvrdil ešte donedávna o tvrdení zúčastnených Zimbardo, ktorý hral počas pokusu úlohu riaditeľa väznice.

Lenže sám Zimbardo bol pristihnutý pri lži, keď sa francúzskemu dokumentaristovi Thibaultovi Le Texierovi podarilo nájsť prepisy konverzácií medzi dozorcami a Zimbardom z tretieho dňa pokusu. Priznáva v nich totiž, že väzňom neumožnil odísť. "Zaujímaví boli tí dvaja, čo za mnou prišli včera a hovorili, že chcú odísť. Ja som im povedal, že nie, že existujú len dva spôsoby, ako odísť a to nutnosť zdravotnej alebo psychiatrickej pomoci... Myslím, že vážne verili, že nemôžu von," hovorí v prepise Zimbardo.

Keď bol Zimbardo s prepismi konfrontovaný, svoju výpoveď naraz upravil. Tvrdil, že všetci zúčastnení podpísali písomný súhlas, v ktorom bolo uvedené, že k ukončeniu experimentu musia povedať doslovne vetu "Končím s experimentom", čo v priebehu pokusu vraj žiadny väzeň nepovedal. Zimbardo ale všetky povolenia, ktorá museli väzni i dozorcovia podpísať, už pred nejakou dobou vyvesil na svojej internetovej stránke. O žiadnej konkrétnej vete pre koniec účasti sa na nich ale nepíše.

Korpi dodnes ľutuje, že on ani nikto ďalší z experimentu nepodal na Zimbarda žalobu za ich držanie proti ich vôli. "Prečo sme nepodali žalobu za zadržiavanie proti našej vôli? Je to ponižujúce! Mali sme niečo urobiť," lamentuje dnes Korpi. Slávny profesor vo svojich záveroch pripisoval vždy emotívne reakcie väzňov brutálnemu zaobchádzaniu zo strany dozorcov. Lenže s novými dôkazmi o priebehu experimentu sa možno ľahko domnievať, že uväznení boli vystresovaní skôr z toho, že boli uväznení a mali pocit, že nemôžu z vlastnej vôle odísť.

Skrytá sadistická beštia? Dozorcovia konali pod nátlakom
Najviac fascinujúce na celom stanfordskom teste je pre väčšinu ľudí transformácia, akou prešla skupina dozorcov, ktorí mali začať mať sadistické sklony. Hlavne ale sami od seba, čo bolo vždy ústredným bodom Zimbardových záverov. Lenže detailnejší náhľad na priebeh experimentu ukázal, že dozorcovia boli ku krutosti navádzaní vedúcimi experimentu. Už spôsob, akým s nimi Zimbardo jednal, bol vraj odlišný od toho, ako zaobchádzal s väzňami. "So skupinou dozorcov nekonal ako s objektmi jeho pokusu, ale skôr ako so spolupracovníkmi," opisuje v rozsiahlej reportáži Blume. Profesor pritom kládol dôraz na to, aby dozorcovia vytvorili väzňom pocit bezmocnosti a strachu.

V príbehu dozorcov ale figuruje ešte jedna veľmi zásadná postava. Tou bol David Jaffe, ktorý mal hrať úlohu hlavného dozorcu. Jaffe bol jedným zo skupiny študentov, ktorí pôvodne s myšlienkou podobného experimentu prišli v rámci jednej zo Zimbardových prednášok. Veľa z ich nápadov potom Zimbardo použil vo vlastnom pokuse. Zimbardo ale nikdy reálne fungovanie väzenských zariadení neštudoval, všetko sa preto odohrávalo na základe Jaffeho rešerší. Podľa Zimbarda malo byť najťažšou časťou celého pokusu zabezpečiť, aby sa dozorcovia správali ako dozorcovia. Jaffeeho aj Zimbardova predstava o väzenských dozorcoch pochádzala od Carla Prescotta, ktorý bol na podmienku prepustený z neslávne známej väznice San Quentin, a ktorý vykreslil priemerného dozorcu ako prachobyčajného sadistu.

"Bola mi zverená zodpovednosť za pokus o navodenie správania, tvrdých 'dozorcov," píše v záverečnom hodnotení pokusu Jaffe. Hoci Zimbardo dlho tvrdil, že dozorcovia so všetkými drakonickými pravidlami prišli sami, v skutočnosti vraj len vo veľkej miere kopírovali pravidlá, ktoré Jaffe a jeho spolužiaci vymysleli skôr. Jaffe aj Prescott tiež podsúval dozorcom rôzne metódy psychologického nátlaku na väzňov a neskôr počas samotného experimentu dozorcov, ktorí sa nechovali dostatočne tvrdo, nabádali, aby pritvrdili.

Väčšina dozorcov ale nedosahovala štandardy, aké si Jaffe a Zimbardo predstavovali. Niektorí sa ale do svojich rolí vžili dokonale. Dozorca Dave Eshelman si od väzňov vyslúžil prezývku John Wayne kvôli svojmu predstieranému južanskému akcentu a veľmi vynaliezavej krutosti. "Chápal som to ako improvizačné cvičenia. Veril som, že robím to, čo po mne výskumníci chceli a že to budem zvládať lepšie ako ktokoľvek iný, keď si vytvorím toto zlodušské dozorcovské ja," vysvetliť Eshelman. "Prehnal som to."

Lenže vedúci experimentu jeho postupy schvaľovali. Zimbardo mu dokonca po konci pokusu osobne ďakoval. "Dokonca som sa cítil, ako práve urobil niečo dobré, niečo čo napomôže porozumieť ľudskej podstate," zveril sa Eshelman. Vôbec najlepšie to však pravdepodobne vystihol sám Jaffe. "Som rozrušený z toho, s akou ľahkosťou jednoducho vypnem svoju citlivosť a ohľady na ostatných, keď má ísť o, dobrú vec '." Z výpovedí Zimbardových spolupracovníkov tak po desaťročiach vyplýva, že osobnostný vývoj dozorcov nebol ani zďaleka prirodzený alebo ničím neovplyvnený.

Nebol to experiment, skôr happening, tvrdia vedci
Ešte slávnejší velikán psychológie Erich Fromm ale vyvodil zo Zimbardovho experimentu opačné závery. Poukazuje ale na to, že vzhľadom na okolnosti je prekvapujúce, že sadistické chúťky neovládli väčšiu časť dozorcov. "Autori veria, že experiment preukázal, že situácia samotná môže počas pár dní zmeniť bežných ľudí na pätolízačov, submisívnych jedincov alebo bezohľadných sadistov. Mne sa ale zdá, že experiment preukazuje skôr opak," napísal v magazíne New York Times Fromm.

Kým jedni označovali experiment skôr za happening, než seriózny vedecký pokus, druhí sa ho pokúsili spätne overiť. Dvojica psychológov Haslam a Reicher vyskúšali test v rovnakých podmienkach, ten sa ale tentoraz vyvíjal v úplne opačný príbeh. Väzni a dozorcovia spolu vychádzali veľmi dobre až do tej miery, že strážcovia začali dávať väzňom samovoľne všelijaké výsady. Keď chceli svoje zistenia publikovať neskôr v Britskom časopise Sociálna Psychológia, Zimbardo sa im v tom snažil zabrániť. "Prišli sme na to, že písal tajne editorom časopisu a pokúšal sa publikáciu našich záverov zastaviť s tým, že sme podvodníci," povedal Blumovi Reicher. Ako sám výskumník popísal, pri konflikte so Zimbardom sa ocitli skôr ako vo vedeckej debate v komerčnej roztržke. Zimbardo totiž v tej istej dobe veľmi tlačil na to, aby bol pokus sfilmovaný v Hollywoode a neželal si žiadnu negatívnu publicitu.

Dnes slávny profesor si bol vedomý sily príbehu, ktorý sa snažil rozprávať a svoju slávu žiarlivo strážil. "Ľudia si o tom môžu hovoriť čokoľvek chcú. Je to najslávnejšia štúdia v histórie psychológie. O žiadnej inej štúdii sa ľudia po päťdesiatich rokoch nebavia. Poznajú ju aj obyčajní ľudia. Pýtajú sa 'Čo robíte?', Som psychológ'. Môže to byť taxikár v Budapešti, môže to byť reštauratér v Poľsku. Spomeniem, že som psychológ a oni sa pýtajú 'Poznáte tú štúdiu?'. Žije to už vlastným životom," pochvaľuje si Zimbardo, ktorý svoju slávu zúročil radom bestsellerov ako Luciferov efekt alebo Moc a zlo.

Sám ale možno nejaké pochybnosti má, ostatne v roku 1971 na neho tlačila aj jeho budúca žena Christina, ktorá chcela, aby experiment ukončil. Neskôr jej dal za pravdu a uznal, že ho jeho vlastný pokus ovplyvnil. "Zmenil som sa. Premieňal som sa v rámci experimentu v monštrum. Nespáchal som nič zlé, ale dovolil som, aby sa diali zlé veci," priznal v rozhovore pre LN Zimabardo.

S odstupom viac ako štyroch dekád to teda vyzerá, že zrejme najvplyvnejší experiment v dejinách spoločenských vied skončí s veľmi pokrivenou povesťou, okolo ktorej budú už navždy panovať oprávnené pochybnosti.

Aj podľa profesora sa ale asi žiadnych podobných prelomových experimentov nedočkáme. "Dnes už nemôžete uskutočniť experiment, počas ktorého by jeho účastníci cítili, že sú v strese, ani v psychickom strese. A tak sa dnes väčšina výskumov pýta ľudí: 'Predstavte si, že ste väzenský dozorca. Ako by ste sa zachovali? Správali by ste sa tak, alebo tak?' A aká je odpoveď? Všetci by boli dobrými dozorcami a robili pekné veci - majú sa predsa radi, potrebujú túto odpoveď. Nikto si nedokáže predstaviť, že by robil čokoľvek zlé, kým sa neocitne v tej situácii," povedal Lidovým novinám Zimbardo.

Spôsob, s akým nadšením boli vo svojej dobe, keď bol svet šokovaný zábermi z masakrov vietnamskej vojny, závery Zimbardovho pokusu prijaté, ale vypovedá snáď najviac o nás samotných.

"Príťažlivosť Stanfordského väzenského experimentu ide zrejme hlbšie, než jej obyčajná vedecká platnosť. Možno aj preto, že rozpráva príbeh o nás samotných, ktorému chceme tak zúfalo veriť. Teda, že my, ako jedinci, v skutočnosti nemôžeme za naše občas trestuhodné činy. Akokoľvek môže byť zložité prijať Zimbardov výklad upadajúcej ľudskej podstaty, je to tiež hlboko oslobodzujúce. Znamená to, že nie som zodpovedný. Naše činy sú spôsobené okolnosťami. Naše chyby tkvejú v situácii. Rovnako ako evanjelium sľubuje, že nás oslobodí od našich hriechov, keď budeme veriť, Standfordský väzenský experiment ponúkol formu vykúpenia na mieru šitú vedeckej ére a my sme k nej priľnuli," napísal Blume.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.