Keď pitný režim škodí. Koľko vody naozaj potrebujeme?

Jedna dáma, ktorá stála v rade pri pokladnici supermarketu, nedávno zažila prekvapenie. Kým tak čakala, až príde na rad, otvorila si litrovú plastovú fľašu. Pila hltavo a pomerne nahlas. Pristúpil k nej šarmantný pán a spýtal sa, či nie je chorá. Vysvetlil, že je lekár, a preto ho zaujíma, prečo pije vo „fronte“ pri pokladnici. Ak má taký silný smäd, že sa musí kdekoľvek ihneď napiť, niečo s ňou nie je v poriadku.

Pani sa divila. Podľa nej, naopak, bolo všetko v úplnom poriadku. Dodržiava predsa pitný režim. Čo je na tom čudné? Ten zvedavý muž bol najznámejší český plastický chirurg Jan Měšťák, emeritný prednosta Kliniky plastickej chirurgie 1. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej a Nemocnice Na Bulovce. Keď vidí niekoho, kto si nosí PET fľašu a upíja z nej na verejnosti, je zúfalý.

„Ja sa už na to nemôžem pozerať a štve ma to čím ďalej viac,“ hnevá sa. Rozpráva mi o pacientkach, ktorým napríklad nemôže operovať očné viečka, pretože ich majú veľmi opuchnuté. Keď zisťuje prečo, ukáže sa, že dámy presne dodržujú takzvaný pitný režim. Lejú do seba litre tekutín vo viere, že pre seba robia to najlepšie. „Pýtam sa ich, kde ste na to prišli, že máte tak veľa piť? Ja som to čítala, ja som to počula. Takže keď vám niekto povie, aby ste veľa pili, pijete. Keď vám niekto povie, nech skočíte z okna, skočíte?“

Jan Měšťák vystupuje na odborných konferenciách s prezentáciou, z ktorej vyplýva, že to, čo roky považujeme za zdraviu prospešné, je nielen úplný nezmysel, ale navyše ešte cesta, ktorá môže zdraviu škodiť. A nie je v tom sám.

„Priviezli nám dievčatko v bezvedomí. Videla sa v reklame, v ktorej missky pijú veľa vody. Myslela si, že keď bude veľa piť, bude tiež taká krásna. Nadmerným pitím si privodila opuch mozgu,“ hovorí Luboš Kotík, primár I. internej kliniky Thomayerovej nemocnice v Prahe.

Jan Měšťák sa stretol s prípadom, keď mamička šesťročného dievčaťa tvrdila, že jej detská lekárka poradila, aby dcére denne dávala vypiť najmenej liter a pol vody. „Tak som sa zase naštval. Keď som sa ďalší deň upokojil, telefonoval som tej lekárke a pýtal sa, kde prišla na to, že by dieťa malo denne vypiť liter a pol vody. Odpovedala mi, že to asi niekde čítala. Na otázku, kde to čítala, nebola schopná odpovedať. Niekde to proste čítala. Asi v časopise alebo na internete.“

Nevydržíte dve hodiny?
Prísť ako študent medicíny na prednášku docenta Měšťáka a mať so sebou PET fľašu, nedajbože sa z nej napiť, to je jasná samovražda. Tí noví, ktorí to ešte nevedia, sú vystavení jeho otázkam: To nevydržíte dve hodiny bez toho, aby ste sa napili? To si budete brať fľašu aj na sálu, keď budete operovať? Alebo prerušíte operáciu a pôjdete sa napiť?

„Až za demoralizujúce považujem, že žiaci v školách majú dovolené mať na laviciach PET fľaše s vodou, z ktorých pri vyučovaní nielenže stále popíjajú, ale dokonca mnohí chodia na toaletu s nutkaním na močenie,“ hovorí.

To isté sa deje aj inde. Stačí dať reč s ďalšou lekárskou kapacitou, profesorom Pavlom Dunglem, prednostom ortopedickej kliniky Nemocnice Na Bulovce v Prahe. „Pozorujem študentov, ktorí k nám chodia na stáže. Majú vo vreckách plášťov fľaše s vodou a neustále z nich usrkávajú. Pýtam sa ich, prečo to robia. Že vraj dodržiavajú pitný režim. Neviem, čo to je dodržiavať pitný režim. Nič také neexistuje. Keď to nevedia ľudia, ktorí chcú byť lekármi, je to smutné. Zdravý človek sa má napiť, keď je smädmý. Neustále popíjanie z fľaše na verejnosti je nielen nevychovanosť, ale aj absolútna hlúposť. Kto to robí, skočil na reklamy výrobcov balených vôd a limonád. Nielenže prekračuje hranice zdravého rozumu, ale ničí si zdravie.“

Tak si to zhrnieme. Roky čítame rady, že máme veľa piť, pretože to robí dobre našej pleti, obličkám, všetkému. Skrátka, kto nevypije denne minimálne dva litre, nemá v tejto dobe na svete čo hľadať, pretože je nezodpovedný jedinec, ktorý sa nestará o svoje zdravie. Túto informáciu sme si tak silno osvojili, že ju berieme ako jednoznačne pravdivú, vedecky preukázanú. Spojili sme s ňou pevne naše životy a odovzdávame ju našim deťom. A potom sa začnú objavovať názory, že je to nielen zbytočné, ale priamo škodlivé.

S Janom Měšťákom som sa o tom rozprávala už pred pár rokmi. Vznikol vtedy článok s názvom Je pitný režim podvod? Vzbudil veľký záujem čitateľov a... a nič. Ďalej sa prelievame vodou a limonádami, pretože medzitým sa na nás ďalej zo všetkých strán valia informácie typu: Vypite denne tri až štyri litre vody. Pitím hydratujete pleť, zlepšujete jej vzhľad i stav. Vypite pred každým jedlom veľký pohár vody. Aplikácia v mobile postráži váš pitný režim. Pite, aj keď nemáte smäd. Pite, voda vyplavuje z vášho tela toxíny.

Že sa v tom neutopia
Lekári sú na podobné titulky čoraz alergickejší, pretože súbežne s tým, ako sa dodržiavanie takzvaného pitného režimu stalo bežné, sa už stretávajú s jeho následkami. Vždy nejaký čas trvá, než sa niečo prejaví, takže teraz sa ukazuje, čo s ľuďmi robí, keď do seba niekoľko rokov lejú vodu ako diví.

„Mal som pacientku, ktorá mala po operácii nosa opuch tváre, aj keď nos bol štíhly a v poriadku. Keď som zisťoval, ako je to možné, priznala, že denne vypije tri až štyri litre vody, ale zároveň si bola v lekárni pre lieky na odvodnenie,“ rozpráva Jan Měšťák.

Stretol sa s prípadom, keď si istá dáma postavila každý deň po príchode do práce na stôl sedem pohárov vody, pretože tak mala lepší prehľad, že počas pracovného času vypije podľa nej dostatočné množstvo tekutín. Pozná ľudí, ktorí pijú tak, že chodia močiť až pätnásťkrát denne a niekoľkokrát za noc.

Operoval striptérku, ktorá denne vypije šesť litrov vody, čo vedie k tomu, že zvládne len tridsaťminútové vystúpenia. Dlhšie bez návštevy toalety nevydrží. „Prelievajú sa množstvom vody, v ktorej by sa mohli utopiť,“ vysvetľuje Jan Měšťák.

„Jedna žena mi rozprávala, že sa v noci prebúdza s pocitom úzkosti a má dojem, že sa udusí, ak sa hneď nenapije. Takže pije aj v noci. Ide o jasnú formu závislosti, takzvanú polydipsiu, akvaholizmus, teda posadnutosť dodržiavaním pitného režimu. Kto ňou trpí, ten považuje za normálne vypiť denne dva až tri litre vody, niekto až šesť litrov. Vedie to k psychickým poruchám.“

Ako sa prejavujú? „Už po hodine bez príjmu tekutín má taký človek pocit, že omdlie,“ pokračuje doktor Měšťák. „Má stály pocit smädu a sucha v ústach. Keď sa napije, dostaví sa upokojenie, akási psychická úľava. Mnohí sú na tom časom až tak, že potrebu trochu sa napiť pociťujú po niekoľkých minútach. Ide o typický pohyb, keď sa plastovou fľašou len tak dotknú úst a trochu odpijú. A majú pocit, že im je lepšie. Je to psychogénna závislosť, alebo nie je?“ Pritom si je vedomý, že pri niektorých ochoreniach močového mechúra, obličiek či kožných chorobách, sa vyšší príjem tekutín odporúča.

Vziať si za vzor psa
„Popíjať vodu len tak, neustále, aj pri chôdzi po ulici, je úplný nezmysel,“ tvrdí primár Luboš Kotík. „Inak je to u seniorov, ktorí stratili schopnosť rozpoznať smäd. U niektorých ľudí vyššieho veku je v poriadku, keď sa strážia, či vôbec niečo pijú. Ale pre mladého človeka je úplne zbytočné nútiť sa do pitia. Stačí sa predsa napiť, keď príde smäd. Na to ten reflex máme.“

Primár Kotík spomína istú odbornú prácu, ktorá zaznamenáva prípad, keď pacienti s poruchou obličiek dostávali určitý čas o pol druha litra viac tekutín. Potom ich porovnali s ľuďmi, ktorí mali rovnakú poruchu, ale ten pol druha liter navyše nepili. „Nepreukázal sa vôbec žiadny vplyv na funkciu obličiek,“ vysvetľuje. Zízam.

Zdá sa, že čo slávny lekár, to ďalší vojak v boji proti súčasnej posadnutosti dodržiavaním takzvaného pitného režimu. Koho tak ešte požiadať o názor? S kým sa na túto ošemetnú tému porozprávať? Čo napríklad Pavel Pafko, brušný a hrudný chirurg, emeritný prednosta III. chirurgickej kliniky 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej a Fakultnej nemocnice Motol?

„Z detstva si spomínam, ako dedko chodieval na pole. Pozoroval som ľudí pri žatve v čase, keď sa ešte väčšina práce robila rukami. Dreli ťažko, bolo horúco. Napili sa, keď mali smäd. Nemali fľaštičky, z ktorých by neustále odpíjali. Za mojej mladosti neexistovalo, aby sa po uliciach chodilo s fľašami. Nikdy som napríklad na Karlovom moste nevidel nikoho s fľaštičkou, a to tam vždy bývalo veľa turistov. Teraz tam nestretnete nikoho, kto by fľaštičku nemal. Viete, neuškodí pozorovať prírodu. Psy tiež nechodia stále piť, aj keď majú misky plné vody. Napijú sa, keď cítia smäd. A žijú. Žijú aj srnky, ktoré tiež nechodia po lese s PET fľašou na krku.“

Keď sa u nás začiatkom deväťdesiatych rokov objavila balená voda, teda voda v PET fľašiach, mnohí sa čudovali, na čo si vodu kupovať, keď je zadarmo z kohútika. Lenže kto už mal za sebou nejaké cesty do zahraničia, ten vedel, že balená voda bola v mnohých krajinách bežná, to len my tu sme napúšťali pri smäde do pohárov vodu z kohútikov a liali do nej sladkú šťavu. Všetko, čo bolo takzvane zo Západu, bolo očarujúce a platilo to aj o nápojoch v plaste.

Kto by kupoval vodu?
„Keď sa objavili balené vody, hovoril som si, prepána, kto bude kupovať vodu, keď je zadarmo z vodovodu? No a vidíte. Bol to výborný marketingový ťah, balenú vodu kupuje kdekto,“ podotýka Pavel Pafko. Veď sa tiež v reklamnej brandži predaj vody označuje za jeden z najgeniálnejších nápadov všetkých čias.

Zhrnul to Richard Wheatly, jeden z tých, ktorí túto myšlienku uviedli do praxe. Potom prednášal o tom, ako robiť správnu reklamu a presvedčiť ľudí, aby kupovali to, čo by im donedávna kúpiť ani nenapadlo. Zhrnul to vetou: „Dokázali sme ľuďom predať hlúpy pocit.“ Ten pocit spočíva v tom, že voda balená v plastovej fľaši je lepšia ako voda z vodovodu. Teda v podstate to, že ľudia kupujú bezcenný plastový obal s niečím, čo je normálne zadarmo.

Chirurg Jan Měšťák má vo svojej prezentácii o akvaholizme časť názvom Keď rozum zostal stáť. Opisuje v nej napríklad situáciu, keď v národnom divadle pri opere majú ženy na okraji lóží plastové fľaštičky, aby z nich mohli upíjať pri predstavení. Potom cez prestávkach korzujú divadlom, nesú tie „petky“, čochvíľa z nich upíjajú... „Keby som sa kedysi napil z fľaše na verejnosti, mamička by mi dala zaucho. Dnes takto bežne pijú v spoločnosti ženy, pekne oblečené dámy. Neuveriteľné,“ čuduje sa.

Čudoval sa tiež, keď si v parku všimol podivuhodne vyzerajúcich športovcov na kolieskových korčuliach: „Majú plastové fľaše v batôžkoch na chrbte a z nich im vedie do úst hadička, z ktorej si dopĺňajú minerály s vodou. Ja to skutočne nechápem. Od pätnástich rokov som býval na sústredeniach reprezentačného družstva vo volejbale, vrcholovo som športoval. Na vojne v Dukle Kolín som mal tú česť trénovať s najlepšími hráčmi a majstrami sveta vo volejbale. Hralo a trénovalo sa ešte pod holým nebom, pred olympiádou aj trojfázovo, často vo veľkom teple. Nikdy sa počas zápasu a ani tréningu nepilo.“

Áno, tiež som si všimla tie zvláštne bytosti s hadičkami v ústach. Vyskytujú sa v mestách, v parkoch, tam, kde sa jazdí na korčuliach a na kolesách. Je to zrejme vyššia forma neustálej hydratácie, stav, ktorý možno časom prenikne aj do iných prostredí. Možno časom nebude bežné nosiť plastové fľaše s nápojmi stále v ruke, ale rovno na ulici či v zamestnaní povedú do úst šľahúne.

Ale ako to vlastne je? Má každý človek inú potrebu piť? Ako spoznáme, kedy je správny čas sa napiť a kedy ide len o pocit, že by sme sa napiť mali, pretože sa o tom všade hovorí? Jan Měšťák vysvetľuje, že pocit smädu vyvoláva hypotalamus v dôsledku zvýšenej koncentrácie látok rozpustených v krvi.

Ďalej takzvané baroreceptory, ktoré vytvárajú pocit smädu, keď je krv zahustená, a receptory v hltane a ústnej dutine, ktoré informujú o suchosti v dutine ústnej. Lenže práve tieto receptory sú nadmerným pitím narušené a vyvolávajú falošný pocit suchosti v ústach.

„Pacienti mi hovoria, že sa potrebujú napiť, že cítia sucho v ústach. Ja sa im do úst pozriem a majú tam slín, že by sa v nich mohli kúpať.“ Preto používa výraz psychogénny smäd, ktorý sa prejavuje pri dodržiavaní módneho pitného režimu. Skrátka, čím viac človek pije, tým viac má pocit sucha v ústach, pocit, že potrebuje na toaletu a že má smäd.

Komu veriť?
Takže roky robíme niečo, o čom si myslíme, že to je správne, a teraz sa ukazuje, že na tom nič správne nie je? Skúsme sa chytiť ešte posledného stebla nádeje a zistiť, či trebárs nie je niečo pravdy na tvrdení, že keď človek veľa pije, prejaví sa to na stave jeho pleti. Že bude krásna, hebká, mladá.

Prednostka Dermatovenerologickej kliniky Nemocnice Na Bulovce Jana Herzogová hovorí: „Nepoznám zatiaľ jedinú štúdiu, ktorá by preukázala, že pitie vody má vplyv na kvalitu pleti. Tým nehovorím, že pitie nie je dôležité. Ale články a návody, ktoré hovoria, že keď budete piť veľa vody, zlepší sa vám pleť, sa nezakladajú na žiadnom výskume.“

Tak čo s tým? Popremýšľať nad názormi lekárov? Hoci sú páni bojovníci proti pitnému režimu vyššieho veku, vyzerajú sviežo, sú vo výbornej duševnej i fyzickej kondícii, čo profesor Pavel Pafko pri našej úvahe nad tým, či sú ľudia vôbec ochotní im načúvať, zhrnul slovami: „Tak azda nie sme úplne vysušení starci ...“

Alebo ďalej veriť anonymným informáciám, ktoré nachádzame kdesi vo virtuálnom priestore, a keď sa nás niekto spýta, odkiaľ ich čerpáme, hovoriť: No, niekde, na internete? Asi sa ukáže až časom, či bude v uliciach, divadlách, parkoch a na pracoviskách ubúdať ľudí, ktorí majú stále v ruke plastovú fľašu.

Alebo naopak, pribudne tých, ktorí ju budú mať na chrbte, aby sa z nej nepretržite zavlažovali hadičkou vedenou do úst. Ale možno nakoniec príde to očakávané veľké sucho a posadnutosť pitným režimom vymizne tak nejako rovnako nenápadne ako vznikla. Tak uvidíme.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.