Neurovedec: Mozog nikdy nespí

Je pravda, že to, čo nám mozog predvádza ako realitu, vôbec reálne byť nemusí? Je možné, že existuje ešte iná realita?
Samozrejme, že realita je iná, než nám náš mozog sprostredkováva. A my naozaj nemáme vôbec potuchy, aká je. Obraz sveta nám prináša len a len náš mozog. A vieme, že realitu filtruje, vyberá z nej len niektoré informácie a iné ignoruje – napríklad ultrafialové žiarenie nevidíme, ultrazvuk nepočujeme. Ale mozog nám navyše poskytuje aj konštrukciu vzťahov medzi jednotlivosťami – a to tiež závisí od toho, ako evolúcia náš mozog nastavila. Čiže mozog nám poskytuje nielen sadu informácií o tom, z čoho sa skladá realita, ale tiež nám sprostredkováva vzťahy medzi tými informáciami – to sú základné kamene nášho vnútorného sveta. Takže áno, predpokladáme, že svet existuje, predpokladáme, že má nejakú štruktúru. Ale nakoľko svet zodpovedá obrazu, ktorý nám poskytuje naša myseľ, je skutočne záhadou.

Ak vám dobre rozumiem, nie je také úplne isté, či realita po požití napríklad lysohlávok nie je pravdivejšia než tá, ktorú vnímame normálne. Pretože nie je isté, ako svet naozaj vyzerá. Je to tak?
Samozrejme. To, že sa po halucinogéne javí realita inak, nie je dôsledkom ničoho iného, než toho, že sa málinko prednastavia prahy jednotlivých neurónov pre spracovanie informácií. A keď sa zmení nastavenie tohto nástroja na poznávanie sveta, svet sa javí inak. Ale či je pravdivejší svet bez intoxikácie alebo po intoxikácii, je otázka. Jediné, čo vieme, je to, že je nejaký dôvod, aby sme svet videli tak, ako ho vidíme v normálnom, neintoxikovanom stave. Ten dôvod je evolúcia. Takto vidieť svet pre nás v evolúcii bolo najvýhodnejšie.

Prečo?
Pretože je to obraz sveta, v ktorom je nám – či skôr našim biologickým predkom – poskytnuté všetko dôležité pre prežitie a rozmnožovanie. Avšak v evolučnom pláne, ktorý nás takto nastavil, vôbec nebola potreba ten svet spoznať, porozumieť podstate bytia. Evolučnou potrebou bolo len zvýšiť šancu na prežitie a optimalizovať počet potomkov každého jedinca. Úplne nám teda chýba arbiter, ktorý by povedal: „Toto je pravdivé a toto nie.“ Jediný arbiter, ktorý zatiaľ existuje, je vlastne všeobecný súhlas, ako realita asi tak vyzerá. Keď sa od neho odchyľujete, je to v dôsledku intoxikácie alebo psychickej choroby.

Tu v Národnom ústave duševného zdravia okrem iného skúmate práve vplyv halucinogénov na ľudský mozog. Načo je to dobré?
Beží tu pomerne intenzívny výskum halucinogénov – tak predklinický, napríklad na potkanoch, ako na dobrovoľníkoch. Výskum psychedelík napokon teraz prežíva na celom svete veľkú renesanciu – predovšetkým preto, že to je nenahraditeľný výskumný nástroj pre hodnotenie vzťahu ľudská myseľ – mozog. Druhý dôvod, prečo sa psychedeliká skúmajú, je, že v rade parametrov pôsobia opačne ako lieky, ktoré používame pre liečbu schizofrénie. To znamená, že výskum psychedelík umožňuje vytvárať nové hypotézy, ako by mohli lepšie fungovať nové lieky na schizofréniu. A po tretie sa predpokladá, že niektoré z halucinogénov by mohli byť priamo využiteľné aj pre liečbu pacientov.

Je pravda, že vo výskume psychedelík je naša republika veľmocou? Už medzi rokmi 1950 až 1974 sa tu vraj vykonalo niekoľko sto kontrolovaných pokusov s LSD, ktorých sa popri psychiatroch zúčastnilo aj mnoho umelcov, napríklad maliar Jiří Anderle alebo režisér Jan Švankmajer.
Je to pravda. Bývalé Československo skutočne bolo na špičke výskumu, predovšetkým preto, že tu bolo niekoľko nadšených tímov výskumníkov, ktorí sa tým zaoberali. V Československu existoval Výskumný ústav psychiatrický, priamy predchodca Národného ústavu duševného zdravia, ktorý to mal tiež v náplni svojho výskumného programu. A keď si čítate záznamy z psychiatrických oddelení z konca 60. rokov, tak tam v podstate skoro polovica pacientov bola liečená LSD. Normálne sa kupovalo ako liek, medzi Prothiadenom a LSD nebol administratívne žiadny väčší rozdiel – a bolo to tak celosvetovo. Skončilo sa to v momente, keď sa tieto látky dostali na zoznam najprísnejšie kontrolovaných substancií, ktoré nemajú medicínske využitie. Avšak sa ukázalo, že skúsenosti práve z tých 60. rokov potvrdzovali klinickú účinnosť u niektorých chorých. Z dnešného pohľadu sa teda zdá, že rozhodnutie dať psychedeliká na zoznam tých najviac kontrolovaných látok, ktoré nemajú lekárske využitie, bolo úplne iracionálne.

Mimochodom, aký veľký je záujem dobrovoľníkov zúčastniť sa podobných výskumov?
Záujemcov bolo a je veľa. My tu ale nie sme preto, aby sme uspokojovali potreby záujemcov, ale aby sme zistili, ako halucinogény fungujú, či môžu inšpirovať vývoj nových liekov, alebo dokonca mať priame liečebné využitie. Čiže dobrovoľníkov do tých štúdií vyberáme veľmi starostlivo tak, aby to prinieslo odpovede na naše otázky a aby to tiež bolo čo najbezpečnejšie. Musia byť telesne i psychicky zdraví, aby halucinogén, ktorý má pochopiteľne isté riziká, nenavodil napríklad rozvoj psychózy. Vyšetrujeme tiež rodinnú anamnézu, vyžadujeme, aby sa ani u príbuzných nevyskytovali psychické poruchy a podobne.

Vraj s halucinogénmi koketovala svojho času i armáda.
Na to nie som úplne odborník, ale je to pravda. Intenzívne sa hľadali možnosti využitia. LSD bola považovaná za jednu z psychicky zneschopňujúcich bojových otravných látok. Nakoniec však tak špionážne služby, ako armády na oboch stranách železnej opony od podobných experimentov ustúpili. Skrátka pre armádne využitie sa tieto látky nejavili ako praktické.

Odolá psychiater pokušeniu dostať sa pomocou halucinogénov do sveta svojich pacientov?
Ja si myslím, že by každý psychiater mal túto skúsenosť získať. Že je to dokonca jeho povinnosť. Ja som bol ako prvý dobrovoľník vo väčšine štúdií, ktoré tu robíme, pretože to považujem za správne.

Aký to bol zážitok?
Tá skúsenosť je ...mimoriadne zaujímavá. Stručne povedané, ide o skúsenosť „inakosti“. Svet sa javí inak, jednoducho preto, že ho mozog inak konštruuje. Je to práve skúsenosť, ako sa mi svet tiež môže javiť. A keď má človek ešte trochu povedomie, ako tieto látky v nervovom systéme fungujú, je prekvapený, že už pri pomerne malej zmene fungovania mozgu dochádza k dramatickej premene toho, ako sa svet javí. Je to hlboký zážitok, ktorý spochybňuje rad istôt.

Zmení to človeku pohľad na svet navždy?
Táto otázka je intenzívne študovaná. Konkrétne jedna výskumná skupina na Johns Hopkins University v americkom Baltimore urobila pred niekoľkými rokmi experiment, keď ľuďom, ktorí nemali žiadnu skúsenosť s halucinogénmi, podali psilocybín (látka obsiahnutá v halucinogénnych hubách) a sledovali vplyv na psychické zdravie a pocit spokojnosti tých osôb. Zdokumentovali, že pozitívny efekt, a to pomerne výrazný, pretrváva ešte po niekoľkých rokoch po užití. Tí dobrovoľníci tvrdia, že to zlepšilo ich pocit spokojnosti a psychického zdravia a tiež, že ten zážitok bol jeden z najdôležitejších v ich živote. Ak nie vôbec ten najdôležitejší.

Každá pokusná osoba má iný zážitok alebo je tam niečo spoločné?
Zážitok má, pochopiteľne, každý iný, pretože obsah zážitku nie je v štruktúre podanej látky – tá je na to príliš jednoduchá. Čo človek prežíva, je v ňom. Každý sme iný, to znamená, že každý má iný obsah zážitku. Ale hovoriť o tom tak, aby to bolo druhým zrozumiteľné, je tiež ťažké. Náš jazyk totiž nebol evolúciou uspôsobený na opis takých stavov. Väčšina dobrovoľníkov, keď sa ich spýtate, povie: „Bolo to úžasné, ale neviem, ako to opísať.“ Najzaujímavejší na tom však je ten hlboký pocit zmyslu a významnosti tej skúsenosti samej.

Čo robí mozog v noci, keď spíme?
Mozog úplne nespí nikdy, nikdy neprestane pracovať. A spánok, ako sa ukazuje, je mimoriadne dôležitou časťou nášho života, pretože počas neho dochádza k veľkému množstvu fyziologických reakcií, bez ktorých sa naše telo nezaobíde. Spánková deprivácia, ktorá trvá niekoľko dní, dokonca vedie k smrti. Takže spánok je nevyhnutný. Počas spánku dochádza v prvom rade k regenerácii nervovej sústavy a súčasne je spánok kľúčový pre ukladanie informácií, to znamená pre pamäť. V spánku dochádza nielen k fixovaniu spomienok, ale aj k vyradeniu spomienok, ktoré sa nemajú ukladať, ale zabúdať. Čiže spánok je aktívna časť nášho duševného života.

A to nehovoríme o snoch. Ako dôležité sú sny pre naše duševné zdravie?
Úloha snov sa stále skúma. Inak rolu snov vidia neurofyziológovia a inak psychoterapeuti orientovaní napríklad na psychoanalýzu. Úloha snov nie je dosiaľ úplne objasnená, ale zdá sa, že je veľmi významná. A tiež je dnes jasné, že snov máme oveľa viac, ako si myslíme. Väčšinu snov si vôbec neuvedomujeme, alebo ich hneď zabudneme. Dnes predpokladáme, že počas snov sa informácie nielen ukladajú do dlhodobej pamäte, ale aj sa dostávajú do vzájomných vzťahov, teda príbehov. Príbeh je totiž podstatou nášho vnútorného sveta. Myslíme v príbehoch.

Bude raz možné sledovať naše sny na obrazovke?
Priame nahrávanie psychických obsahov je dnes nemožné, ale boli uskutočnené niektoré drobné krôčiky týmto smerom. Ideálom je vytvoriť niečo ako brain-computer interface, rozhranie prepájajúce mozog s počítačom tak, aby sa informácie z nervového systému dostávali priamo do pamäti počítača, nie sprostredkovane cez komunikáciu. Je celý rad štúdií, ktoré dokumentujú, že napríklad podľa aktivity mozgu hodnotenej funkčnou magnetickou rezonanciou je možné do istej miery odhadnúť, čo sa v mozgu v danú chvíľu deje, čiže aké psychické obsahy boli prežívané. Experimenty sa robia, ale nevidím ako pravdepodobné, že by vo výhľade ďalších tridsiatich rokov bolo možné čítať niečiu myseľ alebo dokonca nahrávať sny do počítača.

Keď sme pri spánku, čo vlastne spôsobí, že keď si človek pripraví budík napríklad na šiestu, prebudí sa sám ešte pred zazvonením? Kto nás to vlastne zobudí?
Rovnaký systém, ktorý sleduje čas aj v bdelom stave. Keď viete, že máte byť niekde o druhej, tak ten čas predsa približne odhadnete. A rovnaký organizátor vás zobudí – naše vedomie. Mozog udržuje časovú rytmicitu a je si vedomý toku času. A svedčí to o tom, že keď mozog spí, nespí úplne, ale beží v ňom rad aktívnych procesov.

Ešte na jednu podivnosť sa chcem opýtať: je pravda, že v puberte každý prídeme až o štyridsať percent mozgových synapsií?
Áno, to je pravda.

To teda nie je veľmi povzbudivé...
Musíme si najskôr pripomenúť, načo vlastne tie synapsie sú. Synapsie sú časti neurónov, ktoré umožňujú ich vzájomnú komunikáciu. Synapsie tiež počas celého nášho života trvale rastú a niektoré zase zanikajú, a to jednoducho preto, že rast synapsií podmieňuje dlhodobú pamäť. Synapsie sú zodpovedné za pamäť. A kedy sa toho musíme najviac naučiť? Pochopiteľne, počas detstva. Detský mozog má veľké množstvo synapsií, pretože musí vstrebať obrovské množstvo informácií. A naučiť sa niečo o svete znamená veľa vecí. Napríklad vypočítavať trajektórie letiaceho predmetu, odhadnúť nuansy ľudského správania a tak ďalej... To najpodstatnejšie, čo sa naučíme o svete, sa skrátka naučíme do puberty. Po puberte sa naučíme len zlomok našej celkovej skúsenosti. Takže mozog je najplastickejší, má najviac synapsií práve v období do puberty. A v puberte o štyridsať percent tých synapsií prídeme. Čo má nepochybne nejakú výhodu.

To by ma zaujímalo akú.
Tým, že prídeme o synapsie, sa zníži plasticita nášho mozgu, teda schopnosť učiť sa nové. Mozog je tak nútený využívať staré, už uložené informácie. Čiže do puberty sa naučíme, ako svet funguje, a od puberty tieto znalosti využívame. Keby totiž plasticita mozgu zostala stále rovnako vysoká, keby sme mali stále rovnaký počet synapsií ako v detstve, tak by sme sa neustále, donekonečna učili. Takže, napríklad, niekoho stretnem, naučím sa jeho meno – a stretnem ho za dva dni, má iný účes, a ja sa ho budem učiť znovu ako niekoho iného. Čo by nebolo v poriadku. V poriadku je za dva dni rozpoznať, že je to ten istý človek, len s iným účesom. Preto sa to „prerezanie“ deje – zníži sa plasticita mozgu a zvýši sa tlak na to, aby už uložené informácie boli ekonomicky využívané.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.