Ako žena nadšená pre vedu to vo svojej dobe nemala ľahké, celý život bojovala s predsudkami a kvôli práci tiež zrejme predčasne zomrela, píše iDNES.
Malá Marya a túžba po vzdelaní
V roku 1867 sa narodila ako Marya Salomea Sklodowska v rodine známych varšavských učiteľov. Bola najmladšia z piatich detí, a hoci pochádzala z aristokratických pomerov, veľa peňazí Skłodowskí nemali. Veľkú časť majetku totiž stratili po poľskom januárovom povstaní.
Marie úspešne vyštudovala dievčenské gymnázium, so vstupom na akademickú pôdu to však bolo horšie - kvôli nedostatku financií zatiaľ nemala šancu sa dostať na niektorú z medzinárodných univerzít, kde už v tom čase mali ženy viac možností. V Poľsku to také jednoduché nebolo, ale Márii a jej sestre Bronislawe sa podarilo preniknúť na neoficiálnu Lietajúcu univerzitu, ktorá v krajine tajne zaisťovala vzdelanie ženám.
Pracovala zatiaľ ako vychovávateľka, doučovala a šetrila na cestu do Paríža, kde plánovala nastúpiť na Sorbonne. Poľsko sa jej podarilo opustiť až v roku 1891 - zabývala sa v parížskej latinskej štvrti a na vyhlásenej univerzite sa pustila do štúdia matematiky, fyziky a chémie. Žila vtedy v extrémnych podmienkach, nemohla si dovoliť kúrenie a celé mesiace žila len z chleba a čaju, takže často omdlievala z hladu a vyčerpania.
Láska za čias rádioaktivity
Vede bola univerzitnú študentka verná a oplatilo sa jej to, získala hneď dva univerzitné diplomy a podarilo sa jej nájsť prácu v laboratóriu. Tam sa zoznámila s fyzikom Pierre Curie, ktorý sa stal jej dlhoročným spolupracovníkom a tiež životným partnerom. Vzali sa v roku 1896, v tom čase prekvapivo bez náboženského obradu. Marie dokonca Pierrovi povedala "áno" v šatách, ktoré bežne nosila do laboratória.
Manželia spolu vychovávali staršiu dcéru Irène, obaja zároveň vyučovali na vysokých školách a vo zvyšnom čase sa venovali intenzívnemu bádaniu. Zaujímali ich rádioaktívne látky - ich skúmanie bolo ešte v plienkach - žiarenie, ktoré vydávajú a možnosti, ako ho využiť. Pretože nemali veľa prostriedkov, pracovali v provizórnom laboratóriu, ktoré nebolo dobre vetrané, a pri skúmaní uránu a ďalších prvkov sa tak vystavovali nebezpečenstvu, o ktorom zatiaľ nikto netušil.
Postupne sa dozvedali viac o rádioaktivite a jej vzniku, v roku 1898 objavili úplne nové prvky, ktoré pomenovali polónium (podľa Máriinho rodného Poľska) a rádium (podľa latinského slova pre lúč). Polónium sa im 18. júla podarilo izolovať, práca s rádiom bola zložitejšia. Curie každopádne zistili, že práve jeho žiarenie urýchľuje rozpad nádorových buniek, a položili základ vtedajšej liečbe rakoviny aj ďalším priemyselným odvetviam.
Žena v mužskom svete
Manželia síce pracovali spolu, ale Marie Curie často zdôrazňovala, že výskum vedie ona - v takmer čisto mužskom prostredí a v čase, keď žena vedkyňa platila za niečo exotické, to bolo dôležité gesto. Nastávali pritom absurdné situácie, napríklad keď dvojica na pozvanie Londýnskeho kráľovského inštitútu prišla predniesť rozsiahlu reč o rádioaktivite. Marie ako žena však mala zakázané hovoriť, celú prednášku tak viedol iba Pierre.
V roku 1903 sa Kráľovská švédska akadémia rozhodla oceniť Pierra Curieho a jeho spolupracovníka Henriho Becquerela Nobelovou cenou za fyziku. Bolo to pritom za výskum rádia a s ním spojených javov, ktorý viedla Marie - o tej avšak v pôvodnom návrhu nepadlo ani slovo. Našťastie bol v komisii aj matematik Magnus Goesta Mittag-Leffler, ktorý bol veľkým zástancom žien vo vede. Vďaka jeho sťažnosti dostali cenu všetci traja: Pierre, Henri i Mária.
Pierre Curie tragicky zomrel o tri roky neskôr, v Paríži ho zrazila drožka. Marie stratou veľmi trpela, ale o to húževnatejšie pokračovala v práci, ktorú spolu začali. Stala sa prvou profesorkou na Parížskej univerzite, založila Inštitút rádia (dnes Inštitút Curie) a celé roky bojovala za vytvorenie špičkového laboratória, po ktorej so zosnulým manželom túžili už dávno.
Podarilo sa to v roku 1910, keď vedkyňa konečne uspela v izolovaní rádia. O rok neskôr dostala ďalšiu Nobelovu cenu, tentoraz za chémiu. Ani potom ju francúzska Akadémia vied neprijala do svojich radov.
Ťažký život poľskej vdovy
Kritikov mala Marie Curie veľa, najmä vo Francúzsku. Vadilo nielen to, že sa púšťala do "mužskej" práce, ale tiež, že bola cudzinka, ateistka, navyše ako vdova mala nemanželský románik s mladším mužom.
V medzinárodných vedeckých a zdravotníckych kruhoch mala našťastie lepšiu povesť; veľké uznanie dosiahla hlavne počas prvej svetovej vojny. Vytvorila vtedy špeciálne rádiologické jednotky, ktoré urýchľovali diagnostiku zranených vojakov a tým zvýšili šancu ich úspešne operovať. Pojazdným jednotkám sa hovorilo "Malé Curie".
V tom čase už Máriu trápilo chatrné telesné aj psychické zdravie. Bola hospitalizovaná s depresívnymi epizódami, s ochorením obličiek a neskôr aj s aplastickou anémiou - nedostatočnou tvorbou všetkých krvných elementov. Pravdepodobne za ňu mohli dlhé roky strávené v dosahu rádioaktívneho žiarenia. 4. júla 1934 zásadná osobnosť západnej vedy a vlastne celej spoločnosti zomrela vo francúzskom sanatóriu. Mala 66 rokov.