Ako zvládnuť gén nevery. Sme naprogramovaní na podvádzanie?

A zistenie opaku veľmi bolí. Kde sa v nás berie túžba podvádzať? A môžu za ňu naozaj gény?

Láska je najzložitejší problém života. Jeho najjednoduchším vyriešením je nevera, povedal známy francúzsky spisovateľ a dramatik André Gide. Dá sa s ním súhlasiť aj polemizovať. Súhlasiť do tej miery, že nevera je naozaj v podstate nesmierne jednoduchá.

„To máte ako s nohou. Poláme sa za zlomok sekundy, jej hojenie však trvá mesiace,“ hovorí pre HN magazín psychológ Martin Miler zo spoločnosti Ars Viae. Polemika nastáva práve v momente, keď budeme pátrať po tom, čo sa deje v duši a aj v tele po nej. Rovnako nevernému partnerovi ako aj tomu podvedenému.

„No kým pri nohe je opätovné zacelenie takmer isté, zranenia spôsobené neverou mávajú horšiu prognózu. Náš organizmus na ňu totiž reaguje ako na reálne ohrozenie života,“ podotýka odborník a jeho slová potvrdzuje aj psychologička Zuzana Hradileková z Manželskej a predmanželskej poradne: „Dnes sa už nevera oficiálne počíta medzi traumy, keďže vykazuje rovnaké symptómy. Podvedení ľudia nespia, nejedia, chudnú, vypadávajú im vlasy, prepadajú ich nočné mory. Ich návrat do bežného života trvá najmenej pol roka,“ argumentuje.

Do tretice zradnosť zľahčovania dôsledkov nevery potvrdzuje aj pomerne „bradatý“ prieskum amerických psychiatrov Thomasa Holmesa a Richarda Rahea, ktorí nechali päťtisíc ľudí zoradiť stresujúce udalosti, ktoré sami v živote zažili. Vyplynulo z neho, že stratu partnera – hneď po úmrtí nasledoval rozchod či rozvod – ľudia považujú za horšiu životnú udalosť než rakovinu, ak ju prekonali.

Kto je verný v zvieracej ríši?
Nevera nás teda očividne bolí a bolo by naivné si myslieť, že sa to týka len podvedených. Inak by sa asi toľko neverníkov a neverníc nesnažilo vzťahy ňou zasiahnuté zachrániť. A možno by sa tým dalo odpovedať aj na argument, že človek údajne nie je od prírody monogamný (teda žijúci len s jedným partnerom). Pretože, a to je fakt, drvivá väčšina cicavcov žije polygamne.

Pretavené do reči čísel to znamená, že zo 4 000 druhov vytvárajú trvalejšie dvojica len tri percentá, teda len niekoľko desiatok druhov. Napríklad niektoré netopiere, myši a potkany, tulene, africké antilopy, líšky alebo opice kosmáče.

„A ako dokazujú etnografické výskumy, človek v tom nie je výnimkou. Z 1 154 ľudských spoločenstiev, popísaných historicky či antropologicky, bolo (alebo stále je) takmer tisíc, teda 87 percent, polygamných,“ uviedla pre český magazín Téma onkopsychologička a odborníčka na partnerské vzťahy a sexuálne správanie Laura Janáčková.

No doba sa mení a kým kedysi (o zvieracej ríši ani nehovoriac) pol

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.