Ako zvládnuť gén nevery. Sme naprogramovaní na podvádzanie?

A zistenie opaku veľmi bolí. Kde sa v nás berie túžba podvádzať? A môžu za ňu naozaj gény?

Láska je najzložitejší problém života. Jeho najjednoduchším vyriešením je nevera, povedal známy francúzsky spisovateľ a dramatik André Gide. Dá sa s ním súhlasiť aj polemizovať. Súhlasiť do tej miery, že nevera je naozaj v podstate nesmierne jednoduchá.

„To máte ako s nohou. Poláme sa za zlomok sekundy, jej hojenie však trvá mesiace,“ hovorí pre HN magazín psychológ Martin Miler zo spoločnosti Ars Viae. Polemika nastáva práve v momente, keď budeme pátrať po tom, čo sa deje v duši a aj v tele po nej. Rovnako nevernému partnerovi ako aj tomu podvedenému.

„No kým pri nohe je opätovné zacelenie takmer isté, zranenia spôsobené neverou mávajú horšiu prognózu. Náš organizmus na ňu totiž reaguje ako na reálne ohrozenie života,“ podotýka odborník a jeho slová potvrdzuje aj psychologička Zuzana Hradileková z Manželskej a predmanželskej poradne: „Dnes sa už nevera oficiálne počíta medzi traumy, keďže vykazuje rovnaké symptómy. Podvedení ľudia nespia, nejedia, chudnú, vypadávajú im vlasy, prepadajú ich nočné mory. Ich návrat do bežného života trvá najmenej pol roka,“ argumentuje.

Do tretice zradnosť zľahčovania dôsledkov nevery potvrdzuje aj pomerne „bradatý“ prieskum amerických psychiatrov Thomasa Holmesa a Richarda Rahea, ktorí nechali päťtisíc ľudí zoradiť stresujúce udalosti, ktoré sami v živote zažili. Vyplynulo z neho, že stratu partnera – hneď po úmrtí nasledoval rozchod či rozvod – ľudia považujú za horšiu životnú udalosť než rakovinu, ak ju prekonali.

Kto je verný v zvieracej ríši?
Nevera nás teda očividne bolí a bolo by naivné si myslieť, že sa to týka len podvedených. Inak by sa asi toľko neverníkov a neverníc nesnažilo vzťahy ňou zasiahnuté zachrániť. A možno by sa tým dalo odpovedať aj na argument, že človek údajne nie je od prírody monogamný (teda žijúci len s jedným partnerom). Pretože, a to je fakt, drvivá väčšina cicavcov žije polygamne.

Pretavené do reči čísel to znamená, že zo 4 000 druhov vytvárajú trvalejšie dvojica len tri percentá, teda len niekoľko desiatok druhov. Napríklad niektoré netopiere, myši a potkany, tulene, africké antilopy, líšky alebo opice kosmáče.

„A ako dokazujú etnografické výskumy, človek v tom nie je výnimkou. Z 1 154 ľudských spoločenstiev, popísaných historicky či antropologicky, bolo (alebo stále je) takmer tisíc, teda 87 percent, polygamných,“ uviedla pre český magazín Téma onkopsychologička a odborníčka na partnerské vzťahy a sexuálne správanie Laura Janáčková.

No doba sa mení a kým kedysi (o zvieracej ríši ani nehovoriac) polygamia bola neraz nevyhnutnosťou prežitia, dnes je to hlavne otázka emocionálna. Teda emocionálne tiahne väčšina vyspelých spoločností k monogamii.

Túžime však po niečom, na čo sme, takpovediac, ešte evolučne nedorástli? Nie je nevera (a s ňou súvisiaca polygamia) pre náš „živočíšny druh“ predsa len prirodzenejšia? A nemáme ju doslova zakódovanú v našej DNA? To sú otázky, nad ktorými si lámu hlavy psychológovia, ale aj antropológovia už nejaký ten čas.

Čo sa hrá s mozgom hraboša
A výskum začali, ako inak, u našich „súkmeňovcov“, zvierat. Ako hovorí Laura Janáčková, zaujímavosťou je, že polygamia je u nich priamo úmerná pomeru veľkosti tela a veľkosti semenníkov. U promiskuitných živočíšnych druhov sú úmerne väčšie než u monogamných druhov.

Hoci to vyzerá ako celkom nádejné vodidlo, v prípade človeka nám veľkosť odpoveď neprinesie. „Semenníky predstavujú asi 0,6 promile hmotnosti tela, takže muž stojí v tomto prírodnom porovnaní niekde uprostred,“ vysvetľuje onkopsychologička. To znamená, že na promiskuitu rovnako tak máme ako aj nemáme predispozície, čiže fenomén nevery a jeho potenciálna genetická predispozícia sa týmto spôsobom vysvetliť jasne nedá.

Ďalšou zaujímavosťou je, že u hraboša sa vedcom podarilo určiť gén, ktorý je zodpovedný za to, že hraboš prérijný je monogamný, zatiaľ čo jeho blízky príbuzný, hraboš pensylvánsky, je polygamný. „Tento jeden jediný gén sa pohráva s hraboším mozgom pomocou účinných hormónov – oxytocínu a vazopresínu. Tomu pensylvánskemu totiž chýbajú v mozgu receptory, na ktoré by sa tieto látky mohli nadviazať,“ pokračuje ďalej Janáčková.

Samce hraboša prérijného ich, naopak, majú. „Počas pohlavného styku sa oxytocín a vazopresín uvoľňujú a cez tieto receptory stimuluj

Dočítajte článok teraz len za 1 cent