Milan (skutočné meno máme v redakcii) tvrdí, že sa sklonom k závislostiam už narodil. „Pri kolíske mi stála sudička narkománie. Mne nestačila jedna žuvačka, musel som si dať päť. Makové slíže u babky, to boli pre mňa orgie!“
Gén závislosti, ktorého existenciu dnes už väčšina vedcov nespochybňuje, mal Milan zjavne v rodine. Otec aj mamin brat boli alkoholici. Prvý sa prepracoval k trvalej abstinencii, druhý svoje depresie ukončil slučkou. Milanovi rodičia sa počas jeho puberty rozviedli a jemu čoskoro do zdravotnej karty pribudol záznam o poruche osobnosti, prejavujúcej sa závažný ťažkosťami pri nadväzovaní intímnych vzťahov.
Za spúšťač svojich problémov však dnes 39-ročný kuchár považuje aj čosi iné: kodeín, ktorý mu praktická lekárka okolo dvanástich rokov nasadila na dráždivý kašeľ. „Užíval som ho asi pol roka. Keď som to už ako dospelý oznámil svojej psychiatričke, len zalomila rukami.“ Tento prírodný opiát totiž výborne tlmí kašeľ, no zároveň spôsobuje návyk. Ten sa síce u Milana hneď nevyvinul, ale mohol takpovediac nabudiť jeho neuróny.
Toxická psychóza
Alkohol, marihuana. Najrozšírenejšie drogy mladých nadaného študenta neminuli. „Trávu som fajčil tak často ako cigarety. Bol to pre mňa únik. Moje vnútro pri nej stíchlo, agresivita, ktorú som pociťoval voči sebe aj druhým, sa stratila.“
K tvrdým drogám sa dostal v prvom ročníku na vysokej škole. Zaľúbil sa a jeho vyvolená mu dala košom. „Zrazu u mňa nastal voľný pád. V Prahe na technopárty som prvý raz vyskúšal LSD. Na ďalšej zasa heroín. A potom to už išlo. Skúsil som všetky drogy, doslova všetky.“ Najvernejšími spoločníkmi sa mu stali pervitín a heroín. Veľmi rýchlo sa dostal do partie, ktorá si pervitín varila sama. Nebol to najmenší problém. Na petržalskej ulici, kde v tom čase žil, bolo takýchto varičov desať. „Vďaka“ nim bol pervitín lacný, kvalitný a nonstop po ruke. „Zvyčajne som si však z drog robil vlastné kokteily. Trochu z toho, trochu z tamtoho. Či som sa nebál? To mi nikdy ani nenapadlo...“
Na liečenie sa prvý raz dostal ako 22-ročný. Dôvod? Vraj sa jednoducho zbláznil. „Tatko ma do liečebne doviezol v toxickej psychóze,“ spomína. Prišiel k sebe až po piatich dňoch. Nevedel si natrieť rožok maslom, učil sa nanovo písať. No len čo sa jeho stav zlepšil, okamžite vraj začal vyskakovať. „Jeden deň som sedel hrobárovi na lopate, druhý deň som bol decko bez pokory.“
Po dva a pol mesiaci ho z liečebne vyhodili. Za recidívu. Deň po prepustení dodnes hodnotí ako ten najhorší vo svojom živote. Z povestného „modrého domu“ v Peržalke, kde sa vo veľkom predávali drogy, ho opäť odviezla sanitka. Putoval na akútny príjem. S jediným prebudením prespal v nemocnici päťdesiat hodín. „Zobudil som sa s popraskanými perami, úplne dehydrovaný. Netušil som, že po troch nociach spánku.“
Nikdy nekončiaci sa boj
Na liečenie sa vrátiť nemohol, no táto udalosť predsa len pribrzdila jeho smrtonosné tempo. Odvtedy už vyše pätnásť rokov funguje v režime prerušovaných ťahov. Jeho najdlhšia pauza trvala štyri a pol roka. Čomu za ňu vďačí? Vraj sa ho jednoducho „dotkol Stvoriteľ“. V jedinej intenzívnej chvíli uvidel drogy ako stelesnených démonov. „Myslel som si, že mi to vydrží do konca života. No nestalo sa tak. Opäť to prasklo, keď som sa dostal do komplikácií v zamestnaní – zdravotných aj personálnych. Moja cesta z práce jedného dňa viedla znovu do Pentagonu (bytovky vo Vrakuni, neslávne známej predajcami drog – pozn. red.).“
V súčasnosti je opäť čistý. Zatiaľ len pár týždňov, no je odhodlaný vytrvať. A dodáva, že vlastne ani nemá na výber. Došli mu totiž financie, ktoré si pôvodne šetril na kompletnú opravu chrupu. Milan nikdy nespadol do krádeží, takže jeho kolobeh užívania sa čiastočne odvíja aj od toho, či práve pracuje alebo nie.
„Sú ľudia, ktorí dokážu abstinovať celoživotne, ale aj ,chronici‘, ktorí pre účinnú látku spravia všetko. A potom takí ako ja, ktorí užívajú drogy prerušovane. Nikto nevie, prečo každý dopadne inak,“ krčí plecami a bez okolkov dodáva, že doživotnú abstinenciu si aktuálne predstaviť nevie. „To by sa ma opäť musel dotknúť Stvoriteľ. Pervitín, heroín – to sú prisilní súperi. Narkoman je večné dieťa, bábätko, ktoré potrebuje utíšiť, nasýtiť. Akoby som sa aj ja zastavil v tejto fáze.“
Milan už roky žije v jednej domácnosti s mamou, ktorá o jeho opakovaných recidívach nevie. „Zrejme aj niečo tuší, ale nikdy sme sa o tom na rovinu nebavili.“ O vlastnom byte už nesníva, vraj si ho dávno predrogoval. Nezaložil si ani rodinu, za to však podľa jeho slov môže viac spomínaná porucha osobnosti ako drogy. Klinická depresia a úzkosti, na ktoré sa už roky lieči, však s jeho dlhoročným užívaním zaručene súvisia veľmi úzko.
Isté je jedno: Milanov život je neustály boj. V období abstinencie bojuje s pocitmi prázdnoty a túžby po droge, v období užívania s tým, aby zas nabral silu skončiť.
Realizované s finančnou podporou ministerstva zdravotníctva – v rámci účelovej dotácie na podporu protidrogových aktivít na rok 2018.