Gén nesmrteľnosti. Ako si môžeme predĺžiť život?

A čo nám najnovšie výskumy hovoria k jej „predskokanovi“ – dlhovekosti? Prinášame vám názory najpovolanejších.

Starne a postupne sa rozpadá všetko okolo nás. Pohoria, ktoré vznikli pred stámiliónmi rokov, sa zaobľujú a znižujú, predmety dennej potreby sa opotrebúvajú a rozbíjajú a tok energie života a mladosti po dosiahnutí dospelosti slabne a telo chátra a nakoniec hynie.

V živých organizmoch vedie ku koncu postupné nahromadenie neopraviteľných porúch v ich bunkách. Záleží len na organizmoch, ako dlho budú vynakladať energiu a s týmito zmenami bojovať, ako dlho budú opravovať nádherné usporiadanie svojich tkanív a pletív, než to vzdajú a obrátia sa na prach.

So starnutím sme v zásade zmierení ako s prírodnou danosťou, ktorá je dokonca nutná a potrebná – je predsa treba urobiť miesto novým generáciám. Evolúcia nervovej sústavy však oslobodila ego, ktoré chce žiť bez ohľadu na populačnú konzekvenciu. Väčšina z nás túži po čo najdlhšom zdravom živote, najmä keď z času na čas vidíme v televízii storočných ľudí behajúcich maratón alebo oslavujúcich svadbu. Veda a medicína sa už čiastočne postarali o kvantitu, teraz chceme kvalitu.

Starnutie je však spojené so zvýšenou frekvenciou množstva chorôb. Veď osemdesiatročný človek má 40-krát väčšiu šancu, že dostane rakovinu, a 600-krát väčšiu šancu, že Alzheimerovu chorobu. Je starnutie rizikový faktor týchto chorôb? A je vôbec nesmrteľnosť z fyziologického hľadiska možná?

Záhada teloméru
V prvom rade je isté jedno. Biologická dĺžka života je zásadne geneticky podmienená. Je to zrejmé aj z existencie vzácnych vrodených chorôb, pri ktorých poškodenie niektorých kritických génov vedie k predčasnému starnutiu a výraznému skráteniu života.

Príkladom je vzácna progresívna vrodená porucha kongenitálna dyskeratóza (syndróm Zinsser-Cole-Engman). Príznaky starnutia sa u pacientov prejavujú najmä zvráskavením kože, ale oveľa horšie sú degeneratívne procesy v krvotvorbe, ktoré vedú k skorému úmrtiu. Túto chorobu spôsobujú mutácie v génoch, ktoré riešia jeden komplikovaný aspekt bunkového delenia.

Počas delenia bunky sa musia zdvojnásobiť molekuly DNA, aby obe nové bunky dostali po jednej kópii. Tento proces zaisťujú enzýmy, ktoré však nie sú schopné skopírovať úplné konce našich chromozómov, takzvané teloméry. Po každom bunkovom delení sa tak strácajú tieto koncové kúsky, nosiče genetickej informácie.

Bunky, ktoré prejdú určitým počtom delenia (okolo 50), nakoniec tieto teloméry nenávratne stratia a ich ďalšie delenie už nie je možné. Pri takýchto bunkách nastáva stav takzvaného senescencia – teda „zostarnutia“. Životnosť telomér predlžuje enzým telomeráza, ktorý oné obhryzené konce DNA predlžuje. A práve gén kódujúci tento enzým je mutovaný u ľudí trpiacich dyskeratózou.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.