„Ja som bol vždy taký človek, ktorý rád skúšal,“ začína rozprávanie Peter (pravé meno na jeho žiadosť neuvedieme). Trpkú príchuť alkoholu prvýkrát pocítil v dvanástich rokoch, keď zo zvedavosti ukradol babke fľašu a spolu s kamarátmi sa opili v lese. „Odvtedy mali zakázané sa so mnou hrávať. Mama ma potrestala a domov z chaty som musel ísť pešo asi 15 kilometrov, aby som vytriezvel a zapamätal si, že sa to nerobí,“ opisuje prvý kontakt s legálnou drogou. V štrnástich rokoch prišli na rad cigarety a marihuana. Rolu v tom opäť hrala zvedavosť. „Bolo to pre mňa také objavovanie Ameriky, zaujímalo ma, prečo sa o marihuane hovorí, že je to brána k tvrdým drogám.“
Svietiace hlavy a krádeže
Neskôr začal experimentovať s extázou a halucinogénnymi hubami. Spomína si na mimoriadne nepríjemný zážitok s durmanom, jednou z najsilnejších rastlinných drog, ktorá môže spôsobiť aj trvalé šialenstvo. „Prehnal som to a už som sa z toho stavu nemusel vrátiť s nepoškodenou psychikou. Namiesto pouličnej lampy som videl odseknutú ľudskú hlavu, ktorá svietila. Nebolo to vôbec príjemné, najmä keď je človek mladší. Len som dúfal, že sa ráno zobudím a život bude opäť taký ako predtým. Už som to viackrát neskúsil,“ prezrádza Peter.
Drogy preňho predstavovali aj únik z reality. Učiť sa mu nechcelo, takže nepatril medzi najlepších žiakov, a nevychádzal dobre ani s nevlastným otcom. K pervitínu sa dostal ako 17-ročný. „Zistil som, že je to stav, kde môžem ujsť pred svojimi problémami a vzdorovať nejakým spôsobom ľuďom, ktorí sa ma snažili vychovávať. Vtedy som sa spustil, a tým sa to celé začalo a trvalo to veľmi dlho,“ hovorí o šiestich rokoch života na pervitíne.
Podľa neho prišli tri impulzy, aby si uvedomil, že má skutočný problém. Mame začal kradnúť šperky, robil to v malom, aby na to neprišla. „Ale ona si aj napriek tomu všimla, že niečo so mnou nie je v poriadku. Dala mi knihu Memento, a tá bola prvým spúšťačom. Ľudia by si ju mali prečítať, je to smutný príbeh o nenapraviteľnom človeku z prvej generácie závislej od pervitínu,“ spomína Peter.
Druhým impulzom bolo jeho vlastné uvedomenie, že nie je taký človek, aký býval. Výrazne schudol, vynechávala mu pamäť, mal problém s bežnou komunikáciou a bez dávky bol nervózny. Posledným impulzom bola jeho vtedajšia priateľka, ktorá raz prišla k nemu do práce a našla drogu na stole. To bol ten moment, keď sa Peter musel zamyslieť, že sa buď vzdá drogy a nepríde o lásku, alebo v tom bude pokračovať a príde úplne o všetko. Ako však pripomína, nešlo to zo dňa na deň a dlho si to musel kompenzovať veľkým množstvom marihuany.
Najhoršie dva týždne
Pred dvoma rokmi do toho spadol znova. „Vždy som chcel vyskúšať kokaín a hovoril som si, že si ho dám, keď budem na to psychicky zrelý a odolám tomu. Samozrejme, že som neodolal. Najprv to bolo len na párty, potom na prácu a posledný mesiac a pol to už bolo každý deň, keď som bol schopný vstrebať celý gram za pár hodín. Ráno som sa zobudil spotený s prvou myšlienkou na to, že je mi strašne zle a viem, čo mi spraví dobre. Chcel som si ho hneď kúpiť, bolo mi jedno, že to bude na ulici dvakrát drahšie ako na darknete. A vtedy som sa zaprel a povedal si nie!“
Sám sa rozhodol pre detox. Ťažko sa mu dýchalo, točila sa mu hlava, mal nechuť do jedla a myslel každých 15 minút na to, že sa k tomu vráti. „Cítil som sa ako v horúčke, všetko ma bolelo. Tie dva týždne už nechcem nikdy viac zažiť. Radšej to vôbec nerobiť, ako si to odžiť znova,“ hovorí rozhodne o chvíľach, keď sa mu kokaín dostával z tela von.
Nad liečbou u odborníka neuvažoval, ale nielen kvôli tomu, že si myslel, že to zvládne sám. Nechcel, aby ho niekto videl zlomeného, keďže sa rád pred druhými prezentuje ako silný vyrovnaný človek. „Tak ako som sa do toho namočil, tak som z toho chcel vyplávať a dostať sa späť na breh, osušiť sa, oprášiť a všetku tú špinu nechať za sebou. Zároveň som sa aj dosť hanbil, keď som zistil, že mám problém a že by sa o tom dozvedela moja rodina. Aj preto som si tie veci radšej preskákal sám,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.
Čo drogy Petrovi vzali? „Určite mi vzali roky, ktoré som mohol stráviť štúdiom a byť v živote ďalej, než som teraz. Taktiež som prišiel o dôveru kamarátov, keď zistili, že nechcem prestať a nie je mi pomoci. Ale zároveň som v sebe objavil silnú vôľu.“ Ako však odborníci upozorňujú, nie každý sa dokáže zo závislosti dostať bez cudzej pomoci, len silou vlastnej vôle. Každá závislosť je iná a každý závislý je iný.
Peter sa teraz od drog, aspoň od tých tvrdých, drží ďalej. Nie je úplne čistý (je fajčiar a nepohrdne ani pivom), ale k pervitínu a kokaínu sa odvtedy nevrátil. Ako však hovorí, neplatí to tak pre všetkých. „Z niektorých mojich známych z tých čias sa stali trosky. Nedávno som stretol na ulici jedného z nich, žobral na zemi, zastavil som sa pri ňom a uvidel ten nepríčetný pohľad. Vtedy som si povedal, že na to, aké veľké hlúposti som robil, som skončil ešte celkom dobre. Usmialo sa na mňa obrovské šťastie a dokázal som si dať život dokopy,“ uzatvára svoj príbeh.
Realizované s finančnou podporou ministerstva zdravotníctva – v rámci účelovej dotácie na podporu protidrogových aktivít na rok 2018.