Jedovaté plasty. Ako nám môžu otráviť aj vodu?

Kým v minulosti nám ničili zdravie karcinogénne látky, dnes je v ohrození najmä náš hormonálny systém. A plasty na tom majú leví podiel. Ako s nimi žiť v mieri?

„Ak sa hrubo nemýlim, tento vynález bude v budúcnosti veľmi dôležitý,“ zapísal si 11. júla 1907 do svojho denníka Leo Baekeland, tvorca úplne prvého syntetického plastu. Belgický chemik sa nemýlil. V súčasnosti si bez plastov nevieme predstaviť život. A to bez ohľadu na fakt, že čoraz viac ľudí ich vníma ako nutné zlo. A mnohí dokonca aj bez toho, aby vôbec vedeli, čo to plast (celým názvom termoplast) v skutočnosti je.

Dokonalý materiál. Takmer
Vedzme teda, že ide o syntetický alebo semisyntetický polymérny organický materiál, pričom polyméry sú dlhé reťazce navzájom spojených molekúl vyrobených typicky z ropy alebo zo zemného plynu. Tieto makromolekuly so stovkami alebo tisíckami spojení v každom reťazci majú výnimočné fyzikálne vlastnosti, vynikajú najmä v sile a pevnosti, zahriatím sa dajú výborne ohýbať alebo meniť tvar, sú vodovzdorné a možno ich ľubovoľne farbiť. Jednoducho – dokonalý produkt na masívny vpád do ľudskej každodennosti.

Mimochodom, prvý plast, starý známy polyvinylchlorid alias PVC, bol vyvinutý už v roku 1835; v druhej polovici 19. storočia zas uzrel svetlo sveta celuloid a niekoľko desiatok rokov po ňom nasledoval už spomínaný bakelit.

Zaujímavé je, že už v 60. rokoch, teda dávno predtým, ako sme spoznali jeho možný negatívny dosah na naše zdravie a životné prostredie, začal „chudák plast“ získavať negatívne konotácie. Stal sa totiž symbolom umelosti, falše a povrchnosti. Napriek tomu jeho produkcia v nasledujúcich piatich desaťročiach vzrástla približne na dvadsaťnásobok. Keď si v roku 2011 americká autorka knihy Plastic: A Toxic Love Story Susan Freinkelová poznamenávala materiály všetkých predmetov, ktorých sa za jeden deň dotkla, napočítala 102 neplastových a 196 plastových. V súčasnosti už ani tak neriešime, koľko plastových vecí nás obklopuje, skôr nás zaujíma, koľko z nich putuje do odpadu. Lebo samému plastu nemožno veľa vyčítať – dokonca ani ekológovia nehorlia za jeho masívne nahrádzanie inými materiálmi. Ide „len“ o to, aby sa rapídne znížila jeho spotreba.

A to nebude ľahké. Už pred niekoľkými rokmi ľudstvo prekročilo hranicu 300 miliónov ton plastového odpadu ročne. Predpoklad je, že v roku 2020 to už bude 400 miliónov ton a roku 2050 azda až miliarda ton... Samozrejme, iba v prípade, že budeme pokračovať v doterajšom trende. No ten sa predsa len pomaličky otáča: Európsky parlament už prakticky rozhodol o zákaze jednorazových plastových slamiek, riadu, tyčiniek do uší a ďalších siedmich položiek, medzi ktorými sa nachádzajú aj produkty, ktoré môžu prispievať k znečisteniu takzvanými mikroplastmi. A práve tie patria k najväčším strašiakom dneška.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.