Upratovačka si môže pamätať rovnako ako vedkyňa, hovorí trénerka pamäte

Všetko, čo potrebujeme, nájdeme na internete. A tak zatiaľ čo sa staráme, ako cvičiť a čo jesť, aby sme sa dožili čo najvyššieho veku v čo najlepšej kondícii, naše mozgy chradnú, hovorí trénerka pamäte Dana Steinová (na snímke) v rozhovore pre Magazín DNES.

Rodičia teraz hovoria učiteľom, že nechcú, aby sa ich deti učili naspamäť dáta alebo mená panovníkov, keď majú internet. Čo si o tom myslíte?
Keby som také deti dostala do ruky, za chvíľu ich naučím sto českých panovníkov na preskáčku. A som presvedčená, že by ich to bavilo, pretože by mali pocit, že je to niečo, čo nevie nikto iný. Niečo, čo im aj dejepisár môže závidieť. Viete, naše trénovanie pamäti je založené na tom, že klientov presvedčíme o ich obrovskom potenciáli. Že sú schopní si zapamätať to, čo zvyšok populácie považuje za nezapamatovatelné. A také presvedčenie je veľmi dôležité pre budovanie vlastného sebavedomia.

Väčšinu informácií si môžeme kedykoľvek vyhľadať na internete. Prejavuje sa to na našich schopnostiach niečo si zapamätať?
Skôr sme mali uzol na vreckovke alebo na stenách nalepené papieriky s pripomienkami. Dneska si môžeme čokoľvek uložiť do mobilu a kedykoľvek sa na to pozrieť. Ale nedaj bože, keď ľuďom mobil niekto ukradne alebo ho stratí. Potom nie sú schopní nikomu zavolať, pretože si nepamätajú žiadne čísla, dokonca ani svoje vlastné. Na jednej strane sú moderné technológie skvelé, uľahčujú nám život. Ale ako hovorí doktor Radkin Honzák, čím múdrejší telefón, tým hlúpejší mozog.

Práve na to sa pýtam. Zhorší sa nám pamäť, keď ju nechávame zaháľať?
Čím viac sa spoliehate na externé pomôcky, tým menej zaťažujete mozog. Ten sa chová ako sval. Keď budete len ležať, vaše svaly stratia funkčnosť. Tak je to aj s mozgom. Keď od neho dlho nič nechcete, tiež sa to prejaví.

Ako?
Stále viac sa hovorí o tom, ako je dôležité uvedomovať si vlastné schopnosti, hodnotu, potenciál. Lenže to nepreukážu tým, ako rýchlo niečo vieme nájsť na internete, ale tým, ako rýchlo dokážeme reagovať práve v situácii, keď nemáme možnosť si informáciu nájsť. Ide o duchaprítomnosť, o dávku intelektuálneho rozhľadu. Ľudia by mali mať určitú úroveň osobnosti bez ohľadu na technické vymoženosti okolo nich. Myslím, že by sme mali byť na externých pomôckach menej závislí. Lenže súčasná populácia k nezávislosti na nich vychovávaná nie je.

Sú na tom starí ľudia, ktorí nepoužívali moderné technológie, s pamäťou lepšie, než budú dnešní mladí, ktorí vyrastajú s internetom?
Nedávno sme v Centre celoživotného vzdelávania oslavovali narodeniny najstarších študentov. Mám ich tam šestnásť vo veku deväťdesiat a viac rokov, ktorí pravidelne chodia na prednášky. Najstaršia z nich, pani Helena Pechlátova, ročník 1922, pred piatimi rokmi vyhrala anonymnú autorskú súťaž v rozhlase so svojimi básňami, ktoré sú nesmierne súčasné. Stále jej to myslí. Mám tam kunsthistoričku Soňu Rybičkovú, ročník 1925, ktorá sa chová ako päťdesiatnička. Ďalšia dáma, ročník 1924, mi odmietla pri oslave prísť na pódium. Namietala: Veď by si o mne mysleli, že som stará. Sú prototypom úspešného starnutia a ja ich vždy žiadam, aby nám poskytli návod, ako sa dožiť takého vysokého veku v takej skvelej mentálnej a fyzickej kondícii.

A čo odpovedajú?
V podstate hovoria rovnako. Veľa sa pohybovali, vzdelávali. Vzdelanie je faktor, ktorý dokáže posunúť nástup demencie o päť rokov. Mali veľa sociálnych kontaktov. Stále, aj v tomto vysokom veku, majú čo robiť. Keď si niekto v mladosti navykne na aktívny spôsob života, pripadá mu to aj v starobe prirodzené. Akosi sa to zúročuje.

Rozumiem. Veľa ľudí sa snaží jesť zdravo, cvičiť, ale zároveň počujeme o pribúdajúcich prípadoch demencie. A keď začneme zabúdať mená alebo to, pre čo sme šli do obchodu, desíme sa, že ide o prvé prejavy Alzheimerovej choroby. Staráme sa o svoje mozgy aspon tak ako o svoje telá?
Celkový životný štýl výrazne ovplyvňuje aj funkčnosť mozgu a fungovanie pamäte. Bez pohybu, kvalitného jedla a sociálnych kontaktov, ktorými mozog vyživujeme, nebude naša pamäť fungovať. Je to mozaika, ktorú sami staviame. Lenže ľudia sú presvedčení, že mozog dokáže oveľa viac, než v skutočnosti vie. V okamihu, keď zapamätanie zlyháva, obviňujeme sami seba. Ale mozog veľa vecí nevie a závisí od našej asistencie. Pretože to ľudia nevedia, zbytočne sa trápia a stretávajú sa s pocitom menejcennosti. Začnú sa pozorovať, takže sa ich výkon samozrejme ešte zhoršuje.

Keď prinesiem z obchodu polovicu toho, pre čo som išla, mám sa desiť?
Nie. Ktokoľvek v akomkoľvek veku, bez ohľadu na to, či má deväťdesiat alebo tridsať, si s našou technikou, ktorú na to máme, hravo zapamätá sto päťdesiat položiek nákupu.

Myslím, že ja nie.
Aj vy, ak budete vedieť, ako s pamäťou nakladať, a zvládnete mnemotechniky. Ľudia do našich kurzov chodia práve kvôli tomu, aby sme minimalizovali ich problémy s pamäťou v bežnom živote. Očakávajú, že si budú ľahko pamätať zoznamy na nákup, mená ľudí, dáta, telefónne čísla. To samozrejme vieme. Ale je to len vedľajší produkt toho, čo v kurze získajú. Mnemotechnikami totiž aktivujeme celú plochu mozgu a tiež celá ich podstata núti hemisféry k tesnej spolupráci. To prispieva k budovaniu rezervnej mozgovej kapacity, ktorá je schopná do istej miery kompenzovať následky cievnych mozgových príhod, úrazov mozgu aj neurodegeneratívnych ochorení.

Čo si pod tým predstaviť?
Mnemotechniky vynašli antickí Gréci pred tromi tisíckami rokov. Hoci netušili, že koncom dvadsiateho storočia bude objavená špecializácia mozgových hemisfér, dali im takú formu, že keď ich používate, aktivujete celú plochu mozgu. Najlepšie si pamätajú tí, ktorí majú obe hemisféry čo najhustejšie prepojené. Keď teda ľudí naučíme mnemotechniky, zapamätajú si neuveriteľné množstvo informácií a ešte majú pocit, že ich to nestálo skoro žiadne úsilie.

Je pravda, že keď vám poviem akékoľvek dátum v kalendári, dokážete povedať, aký to je deň?
Samozrejme. Poďme na to.

Tak napríklad siedmy máj tento rok.
Utorok. Skontrolujte si to.

Verím vám.
Musíte to skontrolovať.

Pozerám sa, áno, utorok. Koľko si pamätáte telefónnych čísel?
Na zapamätanie telefónnych čísel existuje primitívna technika, ktorou vás naučím za pár minút. Problém spočíva v tom, že čísla sú abstraktné. S abstraktnými informáciami má mozog problém, preto čísla konkretizuje s pomocou vizualizácie a asociácie. Čo mozog vidí, to si pamätá a nie je dôležité, či to vidí v reáli či prostredníctvom mentálneho obrazu, respektíve našej predstavy. Ak k tomu pridáme ešte príbeh, ktorý vám pomôže udržať čísla v správnom poradí, potom zvládnete hravo aj dlhé číselné rady, o väčšine čísel, ktoré máte v mobile, ani nehovoriac.

Neviem, či rozumiem...
V kurze v domove dôchodcov som seniorom sľúbila, že ich naučím pamätať si telefónne čísla. Vybrala som z knihy náhodné deväťmiestne číslo. Začínalo 854. To bolo presne pre mňa, moje šieste dieťa sa totiž narodilo v apríli 1985. Jedna pani hneď protestovala: Ja si nechcem pamätať, kedy sa narodilo vaše dieťa, ja si to chcem zapamätať podľa toho, že sme štyri kamarátky, všetky máme osemdesiat päť a chodíme každý štvrtok na kávu. Pochválila som ju, pretože presne takto by si to mal človek pamätať. Podľa niečoho z vlastnej skúsenosti. Ďalšia porcia čísla bola 169. Než som stihla čokoľvek povedať, jedna z tých žien, ktoré mali vyše osemdesiat, vykríkla: Jéj, mne to pripomína pozíciu z Kámasútry. Uviedla ma tým do rozpakov. Dobrý príklad, vravím, ale pozor, vy ste prehliadla, že je tam ešte jednička, teda 169. Korunu tomu dala ďalšia účastníčka, učiteľka francúzštiny: Myslím, že by to mal každý skúsiť aspoň raz v živote. Všetci sa zasmiali a postupne si zapamätali celé číslo.

Ako ste sa k trénovaniu pamäte dostala?
Vôbec som netušila, že takýto odbor existuje. Venovala som sa práci so seniormi a kolega zo spoločnosti EURAG ma v roku 1993 pozval na sympózium o trénovaní pamäte do Švajčiarska. Tam som sa zoznámila s Belgičankou, ktorá napísala knihu o trénovaní pamäte pre seniorov. Rok nato nám v Prahe vyškolila prvých trénerov. V roku 1998 sme oficiálne založili Českú spoločnosť pre trénovanie pamäte. Na svete sú len štyri, sme jednou z nich. Neskôr sme sa o naše profesijné know-how začali deliť s ďalšími štátmi a školiť trénerov pamäte v zahraničí. Viedla som už kurzy takmer po celom svete. V Spojených štátoch, v Singapure, na Islande, v Poľsku, v Rusku, v Indii, v Nepále, na Malte či Mauríciuse.

Súvisí pamäť s inteligenciou alebo sa vzdelaním?
Funkčnosť pamäte je vzdelaním ovplyvnená. Keď sme nútení sa niečo učiť, pamäť pri tom používame. Ale keď potom ideme na tréning pamäte, de facto na predchádzajúcom vzdelaní nezáleží.

Takže pani, ktorá má základnú školu a pracuje ako upratovačka, si môže zapamätať viac ako vysokoškolská profesorka?
Pokiaľ pri zapamätaní nových informácií obe použijú rovnakú mnemotechniku, budú na tom rovnako. V Spojených štátoch som viedla kurz, ktorého sa zúčastnila černošská populácia aj členovia elitného vedeckého klubu. Medzi černošskou populáciou v Spojených štátoch je vzdelanie v priemere nižšie. Mnemotechniky sa spočiatku môžu zdať ťažké a vedci mali sklon sa skôr spoliehať na ľavú hemisféru a učiť sa naspamäť. Trebárs sto čísel sa možno naspamäť drilom naučiť, ale bez mnemotechniky o informáciu zase rýchlo prídete. Kto použil mnemotechniky, mohol si byť istý, že informáciu hneď tak nezabudne.

Asi si človek dokáže pamätať viac v mladom veku ako v starobe, nie?
Keď som s trénovaním pamätiepred mnohými rokmi začínala, bola som presvedčená, že mladí ľudia na vrchole svojich mentálnych schopností zvládnu zapamätať si nákupný zoznam o desiatich položkách v správnom poradí. Skrátka som neverila, že ľudský mozog toto nevie. Ale tí dvadsaťroční študenti ČVUT to naozaj nezvládli. Potom, čo som ich naučila techniku, to vedeli bravúrne. Ďalší deň som rovnaký nákupný zoznam vzala do domova dôchodcov. Ani si neškrtnú. Vysvetlila som im techniku ​​a zvládli to rovnako rýchlo ako dvadsaťroční. S pomocou mnemotechník dokážeme zmazať vekový rozdiel. Je to naozaj ohromujúce.

Ako je to možné?
Mozog je plastický, reaguje na stimuly a pretvára sám seba. Mladý mozog dychtivo nasáva nové informácie. Starý mozog sa však s vekom stáva apatický, pretože si myslí, že už všetko pozná. Ak mu ale ponúkneme atraktívnu informáciu, neodolá. Celé trénovanie pamäte spočíva v tom, že hľadáme spôsoby, akou formou mozgu naservírovať informácie, aby po nich dychtivo skočil. Ľudia, ktorí vyhrávajú pamäťové súťaže, pôsobia navonok geniálne, ale v skutočnosti vedia len skvele spolupracovať so svojím mozgom. Mnemotechniky sú takým malým kúzlom a sú pomerne ľahko uchopiteľné, takže si každý, kto si ich osvojí, môže vychutnávať pocit, že je tak trochu geniálny.