Sila hudby: Aká je najdepresívnejšia pieseň všetkých dôb a čo je "kožný orgazmus"

December roku 1932. Bola sychravá, studená nedeľa a maďarského skladateľa Rezsőa Seressa sužoval smútok a depresia, pretože jeho milá zrušila zasnúbenie. Výsledkom skladateľovho súženia bola pieseň Gloomy Sunday (možno ju poznáte vo verzii spievanej Karlom Gottom pod názvom Smutná nedeľa). Nemecká hudobná vedkyňa Liila Taruffiová na svojom webe opisuje trochu hororové okolnosti spojené so spomínanou piesňou. Niekoľko dní po jej vydaní spáchala samovraždu autorova bývalá snúbenica.

V nasledujúcich rokoch si siahli na život pri počúvaní tejto piesne ďalší ľudia. Niektoré rozhlasové stanice ju kvôli tomu prestali uvádzať, ale to nemohlo šírenie jej ohlasu zastaviť. Začala sa hrať v ďalších krajinách (pričom v roku 1941 zakázala BBC hrať jej verziu v podaní Billie Holidayovej) a popularitu si vydobyla aj za oceánom. V Amerike je vraj zodpovedná za život ďalších dvoch stoviek ľudí. Seress si vzal život vo svojich 78 rokoch.

Iba k tomu, čo sa traduje. Existuje aj verzia, že tým deprimovaným mužom z rozchodu nebol skladateľ, ale básnik László Jávor, ktorý Seressa požiadal o zhudobnenie svojho textu. Či tak alebo tak, o piesni sa hovorí ako o najdepresívnejšej skladbe všetkých čias. Je ale vôbec možné, aby mala takú silu?

Príjemne, ale posmutnelo

Tím fínskych výskumníkov publikoval v roku 2016 v časopise Frontiers of Psychology štúdiu, ktorá sa zaoberala vplyvom počúvania smutne znejúcej hudby na poslucháčov. Vedci pustili sto dvom dobrovoľníkom (išlo výhradne o Fínov) pasáž skladby Discovery of the Camp od skladateľa filmovej hudby Michaela Kamena (pre dobrovoľníkov to bola dovtedy neznáma skladba).

V dotazníku sa mali poslucháči priznať k svojmu sklonu ku smútku, aktuálnej nálade, zdravotnému stavu a kvalite života. Ďalší dotazník slúžil na určenie veličiny nazývanej index interpersonálnej reaktivity. Hodnota indexu udáva mieru empatie, teda schopnosti danej osoby súcitiť s druhým človekom.

Kamenova skladba pôsobila na poslucháčov veľmi rozlične. Niektorým pomohlo počúvanie k odreagovaniu sa, ďalší cítili pohnutie, iným hudba priniesla naopak úzkosť a nepokoj. Práve tí, ktorí sa pri počúvaní cítili veľmi príjemne, aj keď posmutnelo, teda poslucháči z druhej skupiny, sa ukázali ako najviac empatickí (hrozí teda u nich menšie riziko, že by vám ublížili).

To platí obojsmerne - s ľuďmi, ktorí empatickí nie sú, počúvanie melancholickej skladby nijako nepohlo. Časť pokusných osôb však zvolenou hudbou nebola nadšená, pretože im svojou náladou pripomenula nepríjemné zážitky z minulosti. Možno nemali fínski výskumníci pri výbere skladby úplne šťastnú ruku.

Ich kolegovia zo Slobodnej univerzity v Berlíne Liila Taruffiová a Stefan Koelsch vsadili aj na posmutnelé tóny, tentoraz ale išlo o skladby, ktoré zvíťazili v ankete BBC o čo najsmutnejšiu hudbu. Z nej výskumníci vybrali napríklad Adagietto z Mahlerovej Piatej symfónie, Adagio pre sláčiky od Samuela Barbera či už uvedenú pieseň Gloomy Sunday. Štúdia sa zúčastnilo 722 ľudí z rôznych častí sveta.

Podľa výsledkov výskumu poslucháči zvyčajne hudbu nespájali so žiadnou konkrétnou smutnou udalosťou, ale počúvanie si užívali a miesto smútku sa oddávali pocitom smútku. Ak v tú dobu zažívali negatívne emócie, smutná hudba im dokázala priniesť úľavu. Opäť sa potvrdilo, že osoby, ktoré dávajú smutnej hudbe prednosť, sú viac empatické.

Stratená myseľ

V inom výskume tím doktorky Taruffiovej zistil, že to, ako na nás pôsobí smutná hudba, sa líši od hudby iných nálad. Dvestošestnásť dobrovoľníkov počúvalo pieseň Song for Bob od Nicka Cavea a Warrena Ellisa (smutná hudba), finále sláčikového koncertu od Josepha Haydna (veselá hudba) a kontemplatívnu skladbu (pomalá, no nie smutná hudba). Ihneď potom, čo každá skladba skončila, mali dobrovoľníci na stupnici od jednej do sedem vyznačiť, ako pozorne v tú chvíľu počúvali. Experiment preukázal, že naša myseľ má pri počúvaní clivej hudby tendenciu blúdiť.

Pozornosť sa obracia do nášho vnútra. Časť dobrovoľníkov prešla po počúvaní skenom mozgových vĺn. Ukázalo sa, že pri počúvaní smutnej hudby sú silne aktívne tie mozgové centrá, ktoré fungujú, keď odpočívame. Vzhľadom na to, že už skôr doktorka Taruffiová a jej tím zistili, že existuje vzťah medzi blúdením mysle a inovatívnym myslením, sa tu môže nachádzať cesta, ako s pomocou hudby zvýšiť tvorivosť.

Mimochodom, skúste si prečítať komentáre pod piesňou Song for Bob na kanáli YouTube. "Najlepšia hudba, akú som kedy počul, toľko emócií v šiestich minútach." Alebo: "Ani opísať nedokážem, ako veľmi sa pieseň dotkla mojej duše." Ďalší poslucháč píše: "Hĺbky violončela sú večné, priťahujú ma k niečomu, čo nedokážem vysvetliť..."

Vzrušujúce chvenie

Mimoriadny zážitok, ktorý môže človek pri počúvaní hudby zažiť, je tzv. frisson - jemné chvenie, ktoré môže byť sprevádzané príjemným mrazením v chrbte, niekedy aj husou kožou. Niekedy býva tento pocit trochu nadnesene nazývaný "kožným orgazmom".

Schopnosť vyvolať si tento pocit má väčšina populácie a jeho intenzita opäť súvisí s osobnosťou poslucháča. Dôležité je očakávanie poslucháčov, ako sa bude hudba ďalej vyvíjať, a jeho hudobná fantázia. Vzrušujúci pocit sa dostavuje najčastejšie vďaka neočakávanému harmonickému vývoju, pri náhlych zmenách v dynamike hudby alebo pôsobivom nástupe sólového nástroja. Hudbe sa preto viac poddávajú ľudia, ktorí sú otvorení novým skúsenostiam.

Táto otvorenosť je daná aktívna predstavivosťou, schopnosťou oceniť krásu, vyhľadávaním nových zážitkov, uvedomovaním si vlastných pocitov a uprednostňovaním rôznorodosti. Vzťah medzi vnímaním hudby a otvorenosťou voči novým skúsenostiam potvrdil výskum psychológa Mitchella Colvera z univerzity v Utahu.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.