Ľudia sú podobní hmyzu. Totálnu vojnu vie rozpútať iba človek a mravce

Mark Moffett je biológ, ktorý pôsobí na Harvardovej univerzite a v Smithsonovom ústave vo Washingtone. A je tiež autorom nielen odborných štúdií, ale aj popularizačných kníh o vede, posledná sa volá The Human Swarm (Ľudský roj) a venuje sa jeho obľúbenej téme - porovnaniu ľudí a hmyzu, najmä mravcov. Píšu o tom Lidovky.cz.

"Žiadny šimpanz nikdy nepostavil cestu a nevymyslel dopravné pravidlá, ktoré na nej budú platiť," konštatuje Moffett. "Rovnako tak šimpanzy nevedia pracovať na výrobnej linke, zorganizovať zložitú tímovú prácu alebo napríklad rozdeľovať úlohy medzi jednotlivcov tak, aby práca prebiehala vysoko efektívne." Toto vedia ľudia. A tiež mravce.

Zhodné znaky
Spoločenstvá živočíchov bývajú lepšie či horšie organizované. Nutnosť vyššieho stupňa organizácie stúpa úmerne s počtom členov spoločenstva. Šimpanzy žijú v malých tlupách, a tak nemusia a ani nezvládnu riešiť napríklad otázky "verejného zdravia". Ľudia to dokážu. Aj niektoré druhy mravcov vytvárajú sanitárne jednotky zodpovedné za udržanie prijateľných hygienických podmienok.

"Či už je to dané inteligentným myslením, ako u ľudí, alebo genetickou podmienenosťou, ako u mravcov, určité zhodné znaky sú potrebné na to, aby väčšie množstvo jedincov mohlo spoločne harmonicky žiť po dlhú dobu," vysvetlil doktor Moffett v periodiku Undark.

Je smutné, že čím väčšia skupina, tým extrémnejšie môžu byť jej agresívne reakcie voči okoliu. Šokujúca je podľa Moffetta paralela medzi ľuďmi a mravcami v tom, že obe skupiny organizujú vojny. Pod týmto pojmom nechápe násilné šarvátky medzi niekoľkými jedincami, ale rozumie ním sústredené nasadenie jednej skupiny proti druhej, pričom však obe strany riskujú úplné zničenie.

Z tohto pohľadu zvyčajné stretnutie šimpanzov, ktorí napadnú a zabijú jedného cudzieho osamelého šimpanza, nie je vojnou. Takéto šarvátky s okolitými ľuďmi pravdepodobne robili aj naši predkovia vo vývojovom štádiu lovcov a zberačov, súdiac aspoň podľa správania dnešných domorodých kmeňov. Žili v malých skupinách, mali nepatrný majetok a žiadne trvalé obydlia, ktoré by stálo za to chrániť.

Útok a útek
Ak sa vzťahy s niektorou susednou tlupou vyostrili, vyrazila skupina na nepriateľské teritórium, kde zabila jedného dvoch ľudí. Čo zodpovedá šimpanziemu štýlu boja. Keď však začalo byť zrejmé, že protivníci majú presilu a nie je šanca na víťazstvo, najlepšie bolo utiecť niekam inam, nie bojovať.

Primatologička Jane Goodall opísala v Tanzánii, že aj dlhoročné strety medzi šimpanzami môžu viesť k úplnému vyhladeniu jednej skupiny. Ale nie je to obvyklé. Ľudoopy pri svojom štýle agresivity zostali. Ľudia sa posunuli ďalej.

Mark Moffett spomína, ako bol pred štvrťstoročím na Novej Guinei svedkom ozbrojeného konfliktu. Príslušníci dvoch kmeňov stáli proti sebe tak ďaleko, že mohli proti sebe hádzať oštepy a vystreľovať šípy, pred ktorými sa chránili drevenými štítmi. Mohlo dôjsť k zraneniu alebo smrti, ale išlo skôr o symbolické meranie síl. Niekedy taký začiatok mohol prerásť v nebezpečnejší boj zblízka, ale podstatou bolo skôr ukázať, že ani jedna strana sa tej druhej nebojí, a ďalej už to nehrotiť.

Podobné boje-neboje popísali biológovia Bert Hölldobler a Edward O. Wilson vo svojej knihe Cesta k mravcom. Uvádzajú, že kolónie mravcov medových, v ktorých žije len pár tisíc jedincov, používajú rituálne meranie síl. Mravce medové sa síce živia rastlinným nektárom, ale tiež jedia termity. A o ne niekedy súperia s inými mravcami. Klasické stretnutie vyzerá tak, že mravce z oboch kolónií okolo seba vyzývavo chodia. Keď jedna skupina spozná, že tá druhá je silnejšia, bleskovo sa vytratí. K vražednému boju dôjde len vtedy, keď silnejšie mravce dokážu sledovať tie slabšie až domov.

Iné druhy mravcov sa boju vyhýbajú tým, že vchody do mraveniska upchajú kamienkami, aby sa k nim nepriateľ nedostal. A v mravčom svete existujú aj samovražední bojovníci. Keď robotnice niektorých mravčích druhov na Borneu stretnú nepriateľa, priblížia sa k nemu a skrútia sa natoľko, že ich ochranná kutikula na povrchu tela praskne a z vnútornej žľazy vytryskne toxická lepkavá kvapalina. Oba mravce zahynú, ale nepriateľ nedostane šancu, aby doma oznámil, že našiel cudzie mravenisko.

Totálny boj

Totálne vojny prevádzkujú predovšetkým rozsiahle spoločenstvá. Nezvláda ich žiadny stavovec, len ľudia. A potom spoločenský hmyz. Mark Moffett súdi, že k nim dochádza vtedy, ak spoločenstvo, ľudské či mravčie, zahŕňa desať a viac tisíc jedincov. Epické rozmery má napríklad "vojna", ktorú vedie mravec argentínsky, invazívny druh šíriaci sa teraz po celom svete. Bojuje s pôvodnými mravcami a počty mŕtvych len na juhu Kalifornie týždenne dosahujú milióny.

Jednou z pravdepodobných príčin takýchto vojen je jednoducho ekonomika. U mravcov aj u ľudí. Veľké spoločenstvá sú v prepočte na jedinca produktívnejšie, umožňujú ho ľahšie uživiť a prípadne špecializovať - u mravcov typicky na robotnice a vojakov. Bojom sa potom dá veľa získať, ale tiež veľa stratiť.

Podobnosť medzi ľudským a mravčím bojovaním vyvoláva až nepríjemné pocity. Určitý rozdiel tu však našťastie je. Mark Moffett pripomína, že ľudia sú schopní vytvárať mierové spojenectvo medzi rozdielnymi spoločenstvami a riešiť rozpory medzi svojimi i silne odlišnými záujmami bez násilia.