Je homosexualita v génoch? Toto zistila najväčšia štúdia

Ľudské sexuálne správanie je zložité a ťažko pochopiteľné - na tom sa asi zhodneme všetci. A takto by sa dal pravdepodobne zhrnúť výsledok zatiaľ najväčšej štúdie genetických podkladov homosexuálneho správania, píše Technet.cz.

Autori boli z niekoľkých veľkých, primárne amerických inštitúcií a v podstate ide o samé veľmi známe mená v odbore. S necelým pol miliónom účastníkov je štúdia tiež zatiaľ jednoznačne najväčšia svojho druhu, a zrejme aj preto vyšla v špičkovom časopise Science. Najväčšia časť údajov pochádzala z veľkej britskej databázy UK Biobank, časť z dát zákazníkov firmy 23andMe, ktorá záujemcom vykonáva genetické testovanie.

Vopred je nutné povedať, že štúdia sledovala práve a iba správanie, nie sexuálnu orientáciu či identitu. Kľúčová otázka bola: "Mali ste niekedy sexuálny vzťah s človekom rovnakého pohlavia?" Podľa nej vedci rozdelili účastníkov do dvoch skupín, ktoré potom hodnotili proti sebe. (Pre úplnosť dodajme, že zo štúdie boli vyradení ľudia, ktorí sa neidentifikujú so svojim biologickým pohlavím.)

Výsledky v podstate potvrdzujú, čo naznačovali predchádzajúce menšie štúdie napríklad na dvojčatách: sexuálne správanie je čiastočne dané geneticky, ale gény rozhodne nepredstavujú jediný vplyv. Naviac je vplyv génov zložitý a v dôležitých detailoch nejasný. Zhrnuté a podčiarknuté, z DNA teda nedokážeme sexuálne správanie predpovedať.

Porovnanie DNA všetkých účastníkov štúdie naznačilo, že genetický vplyv nie je rozhodujúci. Podľa výsledku vysvetľuje maximálne tretinu rozdielu v správaní účastníkov štúdie (teda aspoň čo sa týka sexuálneho správania k rovnakému pohlaviu). Ľudia, ktorí mali homosexuálneho partnera či partnerov, mali teda pomerne často podobné črty v DNA, ale zďaleka nie vždy. Vplyv genetiky je teda celkom nepochybný, avšak zároveň ho ešte nedokážeme ani zďaleka presne dešifrovať.

V štúdii sa totiž znovu jasne potvrdilo, že rozhodne neexistuje žiadny "gén homosexuality". To je mimochodom predstava, ktorú priživili ďalšie výskumy (vrátane veľkej štúdie, o ktorej píšeme) z 90. rokov. Podľa nich sa u homosexuálnych mužov vyskytuje relatívne charakteristický úsek DNA. Ako sa však ukazuje, úlohu hrajú stovky či skôr tisíce "drobností" roztrúsených po rôznych častiach DNA.

Takmer u žiadnej z nich stále nie je jasné, čo vlastne ovplyvňuje a prečo by mala mať vplyv na sexuálne správanie. Nová štúdia aspoň prvýkrát vystopovala v piatich prípadoch tieto rozdiely až na úroveň jednotlivých "písmen" v našom genetickom kóde.

Jeden z nich ovplyvňuje čuch, čo je pre sexuálnu príťažlivosť dôležitý zmysel. Ďalšia je spájaná s plešatením u mužov, ktoré zase súvisí s hladinou pohlavných hormónov. Samozrejme vplyv týchto niekoľkých detailov je prakticky zanedbateľný; dohromady vysvetľujú len zlomok z nameraného rozdielu, iba necelé percento.

Niektoré objavené detaily budú mať aspoň bezprostrednejší vedecký dopad. Výsledky napríklad naznačujú, že sexuálne správanie sa nepohybuje na jednej škále od rýdzo homosexuálneho po rýdzo heterosexuálne. Tí, ktorí mali podľa dotazníkov len niekoľko homosexuálnych partnerov, majú iný genetický profil než ľudia, ktorí ich majú veľa. Nie je to len "silnejší" rovnaký vplyv, je to iný vplyv. To môže prispieť k zmenám hodnotenia správania, napríklad k úprave známej Kinseyho škály.

Výsledky tiež rozširujú zatiaľ pomerne kusé vedomosti o ženskej homosexualite a všeobecne o rozdieloch medzi pohlaviami v tejto súvislosti. Obe vyššie uvedené konkrétne malé zmeny v DNA, teda v géne pre čuch i pohlavné hormóny, sa vyskytujú len u mužov. Naopak sa našla jedna konkrétna zmena v jedinom písmene DNA, ktorá sa vyskytuje len u žien a u mužov nie. Sex tak evidentne nie je nič jednoduché, ani keď sa sústredíme len na jeho čisto biologickú stránku.

Roky rastu
Štúdia tiež nepriamo, ale pomerne jasne potvrdzuje dôležitosť spoločenských okolností pre sexuálne správanie. Vo vzorke britských účastníkov štúdie (teda v dátach z UK Biobank) je úplne jasne vidieť, že počet ľudí, ktorí za život mali nejakého homosexuálneho partnera (či partnerov), súvisí zrejme oveľa silnejšie s postojom k homosexualite v spoločnosti než s génmi.

Celkovo priznalo aspoň jedného partnera, 4,1 percent mužov a 2,8 percent žien, ale medzi jednotlivými populačnými ročníkmi boli obrovské rozdiely, ako môžete vidieť na nasledujúcom grafe.

Percento účastníkov štúdie (Ganna et al., 2019), ktorí v dotazníku uviedli, že počas života mali aspoň jedného partnera rovnakého pohlavia (na osi y) podľa ročníka narodenia (os x). Ako vidno, počet "homosexuálnych jedincov" - aspoň podľa metodiky štúdie - sa počas približne troch desaťročí zvýšil niekoľkonásobne. A to nepochybne s genetikou nemá nič spoločné.

Zdroj: Ganna et al.

​V databáze sú ľudia skôr starší, z ktorých veľká časť sa narodila v čase, keď bol mužský homosexuálny akt vo Veľkej Británii trestným činom. A väčšinu života prežili v čase, keď homosexualita bola označovaná za psychickú poruchu (Svetová zdravotnícka organizácia ju z Medzinárodného zoznamu duševných chorôb vyškrtla v roku 1990).

Asi tak nie je prekvapivé, že ľudia s dátumom narodenia okolo roku 1940 sa správali inak ako tí, čo sa narodili o 30 rokov neskôr.