Lochnesská príšera je v skutočnosti zrejme úhor, hovoria vedci

Analýza nepreukázala, že by sa v jazere vyskytovali obrovské zvieratá, prehistorické morské plazy zvané plesiosaury alebo veľké jesetery. Vedci tiež vylúčili možnosť, že by lochnesskou príšerou bol sumec alebo zatúlaný žralok grónsky.

Cieľom vedcov nebolo dokázať, prípadne vyvrátiť existenciu lochnessky, ale zmapovať živočíchy a rastliny v jazere. Ľudia majú radi tajomstvá. My sme za pomoci vedy pridali ďalšiu kapitolu do príbehu o lochnesskej záhade, povedal genetik Neil Gemmell, vedúci vedeckého tímu z univerzity v novozélandskom Otagu.

Zvieratá za sebou pri pohybe vo vode zanechávajú nepatrné stopy DNA - pochádza z ich kože, peria, šupín a moču, vysvetlil už skôr vedec. Jeho tím preto odobral 300 vzoriek vody na rôznych miestach a v odlišných hĺbkach jazera. Odfiltrovali z nej biologický materiál a z neho extrahovali DNA, ktorú analyzoval.

Zhromaždené údaje podľa Gemmella ukázala, že v jazerných vodách je veľké množstvo DNA úhora európskeho. Otázka teraz znie, sú tam gigantické úhory? povedal Gemmell. Zo získaných údajov síce podľa neho nemožno určiť veľkosť, ale množstvo získaného materiálu zároveň naznačuje, že takúto možnosť nemožno vylúčiť.

Podľa Stevea Felthama, ktorý je v Guinnessovej knihe rekordov vedený ako človek, ktorý najdlhšie počas nepretržitého obdobia lochnessku loví, ale nie sú zistenia novozélandských vedcov presvedčivé. Feltham uviedol, že v jazere videl ako dvanásťročný plutvonožce a že to vedia aj malé deti, že v ňom žijú úhory.

Garry Campbell, ktorý vedie záznamy o zjaveniach lochnesskej príšery, uviedol, že dostáva ročne desiatku hlásení o nevysvetliteľnom jave v jazerných vodách. Výsledky výskumu uvítal a dodal, že dúfa, že vedci sa budú životom v jazere ďalej zaoberať. Turistický ruch podľa neho najnovšie vedecké závery neovplyvní. „Z lochnesskej príšery sa stala celosvetová ikona“.