Klebety sa týkajú rovnako mužov aj žien, ukázala štúdia. V čom ohováranie pomáha?

V lete sú obzvlášť obľúbené časopisy prinášajúce klebety zo spoločnosti. Kto by si ich aspoň raz neprečítal vo chvíľach oddychu, aby tak prestal myslieť na vlastné problémy? Alebo aspoň nezablúdil pohľadom na časopis, ktorý si číta sused pod slnečníkom?

Záujem o klebety o druhých však nie je len jednou z radostí sladkého ničnerobenia v čase dovolenky, ale je to zvyk, ktorý všetci pestujú po celý rok. Bez ohľadu na pohlavie: ženy rady klebetia, ale ani muži sa vôbec nevzdávajú ohovárania.

Ukázala to štúdia realizovaná psychologičkou Megan Robbinsovou z Kalifornskej univerzity. Vedkyňa chcela objasniť, ako sa správame, keď niekoho ohovárame. Sledovala s pomocou elektronického zariadenia asi 500 dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní pripustiť, aby počúvala ich konverzáciu.

Registrovaných bolo desať percent každodenného klebetenia účastníkov, ktoré potom vedci analyzovali. Ako ohováranie klasifikovali každý dialóg, v ktorom sa hovorilo o ľuďoch, ktorí neboli prítomní. "Nechceli sme hodnotiť z hľadiska morálky to, čo bolo povedané, ale len formulovať hlavnú charakteristiku ohovárania, teda toho, kedy hovoríme o niekom, kto nie je prítomný," uvádza Robbinsová.

"Akademická" definícia ohovárania je dôležitá na to, aby bolo možné nájsť človeka, ktorý sa k nej nikdy neuchyľuje. Vždy teda o priateľoch, príbuzných, ale aj o verejných osobnostiach či celebritách, hovorí len v ich prítomnosti.

Preto Robbinsová tiež skúmala typ diskusií, ktoré boli vedené pri viac ako 4000 konverzáciách, ktoré mohli byť identifikované ako ohováranie: v troch štvrtinách prípadov išlo o neutrálny dialóg, kedy si ľudia len vymieňali informácie o iných osobách.

Keď však klebetenie nadobudlo iný obrat a prestalo byť neutrálne, skĺzlo častejšie do zlomyseľnosti. Dialógy s negatívnymi klebetami tvorili v štúdii 15 percent všetkých konverzácií, zatiaľ čo iba deväť percent hovorov týkajúcich sa neprítomných osôb bolo pozitívnych.

Výsledky štúdie svedčia o tom, že sme všetci tak trochu klebetníci. V priemere strávime 14 percent času tým, že hovoríme o niekom v jeho neprítomnosti. Denne potom strávime 52 minút tým, že komentujeme skutky druhých, klebetíme o nejakej celebrite alebo jednoducho hovoríme niečo, čo sa netýka priamo nás.

Autorka štúdie konštatuje, že to nie sú ženy, ktoré najviac klebetia. "Ženy skutočne hovoria viac ako muži, ale len pokiaľ ide o neutrálnu konverzáciu. Pokiaľ ide o ohováranie, sú na tom obe pohlavia rovnako," uvádza Robbinsová. A v 91 percentách prípadov sa ohováranie týka priateľov, príbuzných, kolegov či rodinných známych.

Tím holandských vedcov pri sledovaní dobrovoľníkov zistil, že načúvanie negatívnym historkám o druhých nám pomáha adaptovať sa v sociálnom prostredí, v ktorom žijeme, odvracia prípadné hrozby a nakoniec nás vedie k tomu, aby sme premýšľali sami o sebe. "Keď počúvame ohováranie, porovnávame sa zároveň s osobou, ktorá je predmetom ohovárania. Podnecuje nás to uvažovať o našom mieste v sociálnom prostredí, počnúc úradom a končiac priateľmi, ale aj rásť, zlepšovať sa a vytvárať obranné stratégie na báze získaných informácií. Tak sa nám darí lepšie žiť," uviedli vedci.

Ohovárania v zamestnaní nie sú nič iné ako manifestácie moci. Ak venujeme pozornosť tomu, čo bolo povedané, a pochopíme, kto ťahá za nitky a kto je zastrene kritizovaný, môže to byť pre nás prostriedkom, ako sa lepšie orientovať v práci a robiť kariéru.