Držiteľ nobelovky o dlhšom živote: Je to ako rekord v šprinte na sto metrov

Nemecký biofyzik Erwin Neher sa zameriava na oblasť bunkovej fyziológie. Za objavy o funkcii jednotlivých iónových kanálov v bunkách získal spolu s Bertom Sakmannom v roku 1991 Nobelovu cenu za medicínu. V Bratislave bol predsedom komisie, ktorá slovenským vedcom udelila ocenenie ESET Science Award. 

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa rozhodli pre vedeckú kariéru?

Už ako stredoškoláka ma fascinovali poznatky týkajúce sa elektriky v tele.

Nobelovu cenu ste získali pred takmer 30 rokmi. Spomínate si ešte na ten pocit, keď ste ju dostali?

Veľmi dobre si to pamätám (smiech). V tom čase som si nemyslel, že vôbec existuje šanca, že by som ju získal. Sedel som za stolom a išiel som analyzovať nejaké dáta, na čo som sa dlho chystal. Prišlo to ako veľké prekvapenie, bol som veľmi rád, že som dostal toto ocenenie, ale bolo to aj trochu stresujúce.

Prečo?

Lebo sa mi zase nepodarilo urobiť tú analýzu dát, ku ktorej som sa tak dlho nemohol dostať (smiech). A vtedy začal zvoniť telefón, musel som odpovedať na rôzne otázky, viete si to asi predstaviť.

Ako ste sa dostali k výskumu, za ktorý ste dostali nobelovku?

Ako som už spomínal, na škole ma veľmi zaujímala táto tematika elektriky a vzruchov v tele, potom som sa stretol s Bertom Sakmannom a zistili sme mnoho o bunkovej membráne, iónových kanáloch a o tom, ako cez transmitery tie vzruchy prebiehajú.

Vaša technika patch clamp, ktorá umožnila skúmanie iónových kanálov, bola v tej dobe prelomová. Môžete nám ju priblížiť?

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.