Halina Šimková roky pracovala ako forenzná genetička v kriminalistickom laboratóriu, kde vytvárala zo stôp genetické profily. Tie sa potom porovnávali so vzorkou potenciálneho páchateľa.
Má za sebou stovky prípadov a zúčastnila sa aj identifikácie obetí po smrtiacom cunami v roku 2004 v Thajsku. Dnes sa venuje skôr vzdelávaniu, prednáša na troch vysokých školách.
Nemožno nezanechať žiadne stopy
Podľa Haliny Šimkovej sa ani opatrný páchateľ, ktorý sa na svoj čin pripraví a vezme si napríklad rukavice, nevyvaruje zanechaniu nejakých stôp DNA na mieste činu. Väčšinou je to nejakým mimovoľným pohybom. „Páchateľ si napríklad nevdojak utrie čelo,“ vysvetľuje pre reláciu serveru iDNES.cz genetička, ako sa dostane vzorka na miesto činu.
Objaviť stopy na mieste činu je otázkou skúseností vyšetrovateľa. Hľadá tak na miestach, ako je kľučka alebo číselník telefónu. Ale vyvíjajú sa aj nové metódy, ako na mieste činu vzorky nájsť.
Spravidla sa nachádzajú epiteliálne bunky, teda odpadnuté čiastočky povrchu tela. Ale objaviť sa môžu aj malé krvné škvrnky alebo bunky z nosovej sliznice.
Pomerne mladá kriminalistická metóda
História forenznej genetiky sa začala písať v podstate v roku 1984, kedy bola objavená metóda označovaná ako odtlačok DNA, ktorá umožnila identifikovať DNA danej osoby.
Ďalší pokrok zaznamenala táto veda vďaka kopírovaniu pomocou polymerázovej reťazovej reakcii. Vďaka nej je možné namnožiť DNA pre ďalšiu prácu. Ale aj pred tým sa niektoré dedičné znaky počas vyšetrovania používali - to sú také metódy ako porovnanie dedičnosti krvných skupín či farby očí pri určovaní otcovstva.
Je zaujímavé, čo všetko je možné z DNA vyčítať. Napríklad farbu kože, očí aj základnú morfológiu tváre. Vedci však dokážu čiastočne určiť aj oblasť pôvodu človeka.
„Z jedných kostrových pozostatkov sme určili, že obeť je vietnamského pôvodu,“ opísala Šimková príklad, kedy toto zistenie umožnilo kriminalistom zamerať sa na správneho páchateľa.
DNA možno upraviť
Moderátorka Karla Mráčková sa pýtala aj na to, či možno nejako zmeniť svoju DNA, napríklad pri implantácii kostnej drene. Vtedy sa síce podľa forenznej genetičky zmení DNA krvi, ktorá bude mať odtlačok darcu, ale nebude zodpovedať iným častiam tela.
„V tom prípade nebude vzorku krvi zodpovedať predchádzajúcemu odberu,“ vysvetľuje genetička. Ale v tomto prípade je veľmi málo pravdepodobné, že to páchateľ urobí zámerne.
Skúmala sa tiež možnosť oklamať odbery pomocou podvrhnutej DNA na tele či na slizniciach človeka, ale aj v tomto prípade je to marginálny počet prípadov. Oveľa väčšie problémy môžu pri vyšetrovaní spôsobiť rôzne skreslenia úsudku.
Mozog nás klame
Halina Šimková vidí jeden z problémov v tom, ako môže vyšetrovateľ pristupovať k vyhodnocovaniu dôkazov. Ukazuje sa to na prípade jedného experimentu.
Odborníci v odtlačky prstov chceli vyskúšať, akú váhu budú ich kolegovia dávať dôkazom, ak k nim pridajú príbeh, z ktorého vyplýva, že by sa dôkazy zhodovať nemali. Použité odtlačky pritom boli už skôr využité pri vyriešenom prípade. „Niektorí potom podľa toho zmenili úsudok,“ opisuje záver experimentu forenznú genetička.
Problém totiž spočíva v tom, že každé vyhodnocovanie na prvý pohľad jasných dôkazov je ovplyvnené ľudským faktorom. Aj keď sa porovnávajú daktyloskopické stopy, ryhy na nábojniciach alebo písmo, nikdy nie sú porovnávanú vzorky úplne zhodné. Aj odtlačok môže mať plastickú deformáciu.
„Hľadáte hranicu, kedy je podoba už dostatočne zhodná,“ opisuje dilema forenzných vedcov Šimková. A práve tu nastupuje ovplyvnenie kontextovou informáciou, ktorá môže úsudok ovplyvniť. Ale nie je to len táto informácia. Aj náš mozog nás môže klamať, ak pracuje s pravdepodobnosťou.
Práve správnemu vyhodnocovaniu dôkazov sa teraz Halina Šimková venuje a využíva k nemu bayesovskú logiku, čo je systém, ktorý zjednodušene povedané dokáže porovnať váhu jednotlivých hypotéz.