Homo erectus uštval korisť aj bez pitia, odhadujú vedci

Z hľadiska športových výkonov nepatrí človek medzi cicavcami k preborníkom. Istou výnimkou je bežecká vytrvalosť súvisiaca s absenciou srsti a schopnosťou sa potiť. Prečo a ako sa u nás tieto schopnosti vyvinuli, sa vedci stále nemôžu zhodnúť. Podľa jedného vysvetlenia sme tieto vlastnosti získali vďaka vytrvalostnému lovu, ktorý pred dvoma miliónmi rokov v žiare afrického slnka mohol praktizovať už homo erectus.

Je to odhad založený do značnej miery na pozorovaní súčasných lovcov-zberačov v Kalahari, ktorí svoju korisť štvú v poludňajšej horúčave (možno by sme mali skôr hovoriť štvali, pretože posledné potvrdené pozorovanie úspešného lovu je staré sedemnásť rokov).

Kým človek sa ochladzuje potením, väčšina ostatných zvierat sa potiť nedokáže. Pri behu v horúcom prostredí u zvierat rýchlo stúpa telesná teplota, až ich prehriatie donúti zastaviť. V správnych podmienkach tak človek dokáže dobehnúť aj výrazne rýchlejšiu korisť.

Dokázal by niečo také aj náš príbuzný homo erectus? To samozrejme nie je isté, pretože stopy dávneho behu v archeologických záznamoch nenájdeme. Isté je, že lovci však za svoju schopnosť uštvať korisť počas behu platí vysokými stratami vody.

Dnešní lovci vodu dopĺňajú z nádob, ktoré nesú so sebou. Mal niečo tiež homo erectus? To dnes nevieme iste. Keramiku, ktorej stopy by sme mohli nájsť, podľa všetkého nepoznal. A aj keby áno, na lov by pravdepodobne používal ľahšie nádoby z materiálov, ako je koža či podobných nepríliš trvanlivých materiálov. Nikto si nedokáže predstaviť, že stopy po takýchto predmetoch by sa našli vo vrstvách starých milióny rokov.

Dnešní lovci vodu dopĺňajú z nádob, ktoré nesú so sebou. Mal niečo tiež homo erectus? To dnes nevieme iste. Keramiku, ktorej stopy by sme mohli nájsť, podľa všetkého nepoznal. A aj keby áno, na lov by pravdepodobne používal ľahšie nádoby z materiálov, ako je koža. Nikto si nedokáže predstaviť, že stopy po takýchto predmetoch by sa našli vo vrstvách starých milióny rokov.

Pravdu o nádobách, a teda najlepšiu možnú odpoveď, sa teda ťažko dozvieme. Môžeme získať aspoň odpoveď na otázku, či by sa homo erectus dokázal počas dlhého lovu zaobísť bez zásob vody naviac? Zistiť sa to pokúsili antropológovia z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej a troch amerických univerzít v novej práci vydané časopisom Journal of Human Evolution.

Čo hovorí model

Samozrejme nemohli vykonať praktický pokus. Vedci sa museli uspokojiť s matematickým modelovaním na základe toho, čo môžeme zrekonštruovať z nájdených kostrových pozostatkov a znalostí dnešných primátov, v prvom rade predovšetkým nás samotných.

„Podľa našich simulácií by nemali straty vody ohroziť dávneho lovca skôr ako po päť a pol hodine vytrvalostného lovu,“ uviedol k výsledku Martin Hora z Prírodovedeckej fakulty UK. Opísané úspešné vytrvalostné lovy antilop kudu súčasnými lovcami v Kalahari pritom trvali dve až päť hodín.

Homo erectus by tak bol schopný dokončiť bez nádob na vodu všetky zdokumentované vytrvalostné lovy veľkých antilop. Za prekvapivo veľkú vytrvalosť našeho predchodcu stojí jednak značná veľkosť tela a jednak nízka rýchlosť simulovaných lovov.

Väčší ľudia majú menší povrch tela vzhľadom na svoju hmotnosť, vďaka čomu sa z ich tela môže odpariť relatívne menej vody. Homo erectus bol takmer o polovicu ťažší ako súčasní kalaharskíí lovci, čo mu umožnilo bežať bez vody o trištvrte hodiny dlhšie.

Nízka rýchlosť simulovaných lovov zodpovedala tomu, čo poznáme z Kalahari, kde je lovec občas donútený spomaliť, aby udržal stopu koristi. "Rýchlosť vytrvalostného lovu bola teda výrazne nižšia ako pretekárske tempo dnešných maratónskych bežcov," uviedol pre novinárov spoluautor štúdie Vladimír Sládek z Prírodovedeckej fakulty UK.

Aktuálny výskum českých antropológov naznačuje, že aj pred vynálezom nádob na vodu bolo hlavným limitom vytrvalostného lovu prehriatiie kvôli nedostatočnému odvádzaniu tepla, skôr než dehydrácia v dôsledku nadmerných strát vody.