Ako sú prepojené emócie. Prečo sa bojíme? A pomôže smiech?

Keď sa začiatkom roka rozleteli z čínskeho Wu-chanu správy o epidémii ťažkých zápalov pľúc vyvolaných novým koronavírusom, sledoval ich svet síce s mrazením po chrbte, ale ľudia ich vnímali väčšinou ako vysielanie katastrofickej „reality show“.

Ubehlo len pár týždňov a aj európske krajiny vrátane Slovenska počítajú svoje vlastné potvrdené prípady choroby nesúce označenie COVID-19. Šteklivé mrazenie vystriedal plnokrvný strach. Prečo je niekedy strach príjemný a inokedy nie?

Strach patrí k základným inštinktom. Rodí sa v mozgovom centre, ktoré pre svoj tvar dostalo meno amygdala, odvodené z gréckeho výrazu pre mandľu. S jeho pomocou spracovávame silné emócie. Keď človek narazí na niečo neznáme alebo nebezpečné, amygdala sa nabudí. Obzvlášť silne kypí aktivitou, keď z výrazu niečej tváre vyčítame zlosť alebo strach.

Len čo mozog vyhodnotí situáciu ako hrozbu, začne telo prípravu na obranu alebo na útek. Do krvi sa uvoľnia stresové hormóny, ako je adrenalín, a nervy nabudia príslušné orgány. Roztiahnu sa priedušky a zrýchli sa dych, aby nám pre boj či útek nechýbal kyslík.

Z telových rezerv sa do krvi uvoľní glukóza ako zdroj energie. Zrýchli sa srdcový tep, stúpne krvný tlak a zvýši sa prietok krvi vo svaloch. Svaly tak majú zaistený dostatok kyslíka a glukózy pre prípad, že skutočne dôjde k zápasu alebo úteku.

Orgány, ktoré nie sú na vyrovnanie sa s hrozbou potrebné, svoju činnosť silne utlmia. To platí napríklad o žalúdku a črevách. Typickým prejavom intenzívneho strachu je rozšírenie zreničiek. Tie púšťajú do oka viac svetla a prispievajú tak k lepšiemu videniu. Ostrejší zrak sa hodí tak pri zápase, ako pri úteku.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.