Neznesú objatie ani stisk ruky. Epidémia spôsobuje fóbiu z dotyku

V posledných týždňoch žije tridsaťročná počítačová expertka Marine podľa svojich slov ako korytnačka. Akonáhle sa k nej niekto cudzí priblíži na ulici alebo v obchode, stiahnu sa jej automaticky ruky a hlava, ako by sa chcela skryť vo svojom pancieri.

Od tej doby, čo sa v našich životoch usídlil koronavírus, neznesie Marine, ktorá je inak spoločenská, žiadny fyzický kontakt. Stačí objatie, pohladenie alebo obyčajný stisk ruky, aby ju to vykoľajilo. „Ak sa ma niekto dotkne, dokonca aj niekto blízky, cítim sa ako v pasci, ako by som sa dusila,“ hovorí.

Legitímne správanie

Tejto reakcii sa hovorí haptefóbia, čiže chorobný strach z telesného dotyku. Tridsaťštyriročná Sarah sa zmenila od doby, čo sa podnik, kde pracovala, v marci zavrel. Najprv všetko prehnane dezinfikovala. „Zmocňoval sa ma panický strach z nákazy, a ako som sa vrátila domov, už som nechcela vyjsť a nikoho vidieť,“ zveruje sa.

Takéto správanie je podľa sociálneho psychológa Sylvaina Delouvéa legitímne. „Vláda zdôrazňovala skutočnosť, že nemáme žiadnu očkovaciu látku a že jediným spôsobom, ako zabrániť šíreniu nákazy, je dodržiavať bezpečnostné opatrenia. Tak sme si spojili dotyk s hrozbou,“ uvádza. „Proti HIV sa chránime prezervatívom, proti tehotenstvu pilulkou, ale tieto znalosti tela sú tvárou v tvár COVID-19 k ničomu,“ dopĺňa filozof Bernard Andrieu.

Akonáhle sa začali bezpečnostné opatrenia uvoľnovať, odchádza Sarah z domova pokojnejšia, ale opatrná. „Vyhnem sa, keď niekoho stretnem, dávam si pozor, keď mi pokladníčka podáva účet, aby som sa nedotkla jej prstov,“ uvádza.

V iných situáciách sa jej zmocňuje panika. „Keď stojím v rade, kde ľudia nerešpektujú rozostupy a priblížia sa ku mne, zmocňuje sa ma klaustrofóbia,“ upresňuje. Tú si Sarah prežila už v mladosti, takže vie, ako sa upokojiť, a okamžite ide preč.

„Niektorí ľudia sú citlivejší, pretože sa v minulosti stretli s nejakou chorobou alebo s úmrtím blízkej osoby. Súčasná situácia prehĺbuje hypochondriu, obsedantné myšlienky o nákaze či sociálnu fóbiu,“ hovorí psychiater Antoine Pellissolo.

Pre niektorých užitočná fóbia

Marine nedokázala prekročiť prah domova pre seniorov, kde žije jej dedko. „Pravidelne mu telefonujem, ale nie som schopná ho navštíviť. Mám strach, že nakazím jeho alebo seba. Tým skôr, že jeho sused z vedľajšej izby zomrel na COVID-19,“ vysvetľuje.

Haptefóbia vedie k úzkostiam u niektorých ľudí, pre iných je užitočná. Napríklad Dharma je rada, že sa už nemusí s nikým bozkávať. „Dlho ma považovali za mimozemšťanku, pretože som tento rituál odmietala. Úprimne povedané je nechutné objímať sa so starými pánmi, ktorých nepoznám,“ uvádza.

„Haptefóbia možno znamená koniec fyzického kontaktu, nie však sociálnej väzby. V čase karantény boli vzťahy udržiavané prostredníctvom internetu. Naša spoločnosť znovu zavádza tabu kontaktu, a aby sme nahradili tento fyzický nedostatok, rozvinuli sme virtuálny dotyk pomocou videokonferencií a práce z domu,“ hovorí Bernard Andrieu.

Tí najustrašenejší si udržia svoje návyky i po epidémii, ale vznikne aj opačný efekt: niektorí budú vyhľadávať riziko pre riziko samé. Marine čaká na očkovaciu látku proti COVID-19, aby sa svojej fóbie zbavila. „Dajú mi injekciu a ja zo všetkých síl objímem dedka a dokonca aj jeho ošetrovateľku,“ hovorí.

Koronavírus a COVID - 19