Vyhorieť pred tridsiatkou. Prečo apatii a frustrácii prepadá čoraz viac mladých?

„Počkaj, ja si nerobím srandu. Mne sa vážne podarilo vyhorieť.“ „Jasné, to vieš, že si vyhorela. Ty a celá tvoja generácia, však?“

Kolega mi rozprával o vyhorení stredného veku, ktoré práve prežíva. Chcela som prispieť do diskusie a povedať mu o svojej skúsenosti s vyhorením... a úplne to nevyšlo. Vysmial sa mi.

Chvíľku som si túto tému nosila v hlave a potom jedného opojného večera v kruhu priateľov túto otázku otvorila. A zrazu to také neuveriteľné nebolo. V partii je nás päť.

Právnička Alžbeta (29 rokov) sa sústredí na právo v online svete, Tereza (27 rokov) cez Zoom učí slovenčinu a dejepis, lekár Ján (29 rokov) teraz slúži takmer nepretržite a dobromyseľného mimozemšťana Premka (26 rokov) vždy zaujímali počítače. A ja. V ten večer sme zistili, že každý z nás pocítil vyhorenie, ale nikdy sme si to nepovedali.

Rozprávala som im o neveriacom kolegovi Tomášovi aj o tom, ako mi kedysi došiel dych. Mala som dvadsaťštyri a pracovala som z domu dávno predtým, než sa z toho stal terajší vynútený trend.

Komunikovala som s novinármi zo všetkých možných časových pásiem a nikdy nebolo ani hodiny, aby mi neprišlo najmenej desať mailov.

Prácu som si vážila a myslela si, že by malo byť v mojej moci odpovedať čo najskôr. Spánok som postupne skrátila z ôsmich na päť hodín nekvalitného nočného prehadzovania sa.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 91% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.