Prečo sa vám chce v aute zvracať? Telo si myslí, že vás otrávili

Bledosť, kropaje studeného potu a rozbúrený žalúdok s nutkaním na zvracanie. Ak ste niekedy na cestách zažili podobné príznaky, stali ste sa jednou z mnohých obetí kinetózy, čiže choroby z pohybu. Podľa vedcov za ňou môže stáť pradávny reflex, ktorý nás má chrániť pred otravou nervovými jedmi.

Choroba z pohybu nás väčšinou postihne v okamihu, keď ju čakáme najmenej. Pri dlhej ceste autom sa začítame do časopisu alebo zahľadíme do mobilu a prestaneme na chvíľu vnímať okolie. Z pokoja nás však veľmi rýchlo vytrhnú nekompromisné protesty nášho žalúdka, ktoré si často vynútia urgentnú zdravotnú zastávku pri krajnici. Čím presne je táto nepríjemná fyziologická hračka spôsobená? Odpoveď na túto otázku je ukrytá hlboko v našej hlave.

Tri orientačné zmysly, bez ktorých sa nezaobídete

K tomu, aby sme sa mohli bezpečne pohybovať po okolitom svete, je ľudské telo vybavené tromi základnými orientačnými systémami. Na určenie presnej polohy jednotlivých častí nášho tela slúžia takzvané proprioceptory (polohocitlivé receptory) nachádzajúce sa predovšetkým v trupe a končatinách. Tieto receptory sú schopné tiež analyzovať presný uhol kĺbov a zmeny v napätí svalov a šliach, vďaka čomu sa môžeme poslepiačky ľahko dotknúť špičky vlastného nosa alebo si zaviazať šnúrky.

Signály z proprioceptorov sú ďalej doplňované o informácie z vestibulárneho aparátu nachádzajúceho sa vo vnútornom uchu. Ten funguje ako akcelerometer, ktorý je schopný pomocou sústavy kanálikov a vačkov rozpoznávať drobné zmeny v rýchlosti a smere pohybu našej hlavy. Pri jazde na horskej dráhe vnímame vďaka tomuto aparátu pocit beztiaže pri rozjazde z kopca, horizontálne zrýchlenie pri prudkom brzdení i uhlové zrýchlenie, ktoré na nás pôsobí pri prejazde zákrutou.

Veľmi dôležitým orientačným systémom je tiež náš zrak. Slúži totiž k porovnávaniu našej pozície voči ostatným objektom v okolí. V idúcim vlaku si tak pri pohľade z okna ľahko uvedomíme našu rýchlosť voči ubiehajúcej krajine aj napriek tomu, že sedíme nehybne na sedačke (naopak pri čakaní na železničnej stanici nás môže rozbiehajúci sa vlak na susednej koľaji zmiasť natoľko, že na chvíľu získame klamný pocit vlastného pohybu ).

Informácie zo všetkých troch systémov sú nepretržite zbierané, vyhodnocované a navzájom porovnávané mozgom, ktorý z nich potom tvorí vnútorný model okolitého sveta. Ich vzájomný nesúlad by tak pre nás mohol predstavovať život ohrozujúci problém. Ako je však možné dosiahnuť nepretržitej presnej koordinácie pri takto odlišných systémoch?

Ako najelegantnejšie riešenie sa ukázalo využitie gravitácie, ktorá je všadeprítomná a nemenná. Ak teda niektoré z centier začne poskytovať rozporuplné signály, môže podľa nich mozog ľahko vykonať potrebnú korekciu. Pri takto vyladenom systéme by sme mohli oprávnene očakávať, že by nám drobné otrasy počas jazdy autom nemali spôsobovať sebemenšie komplikácie. Opak je však pravdou a nie sme v tom rozhodne sami. Príznaky choroby z pohybu sa pri cestovaní v uzavretých priestoroch prejavujú okrem ľudí aj u veľkého množstva ostatných živočíšnych druhov vrátane opíc, koní, oviec, niektorých vtákov a dokonca aj rýb.

Keď sú informácie v rozpore

Prečo nám teda niekedy býva v dopravných prostriedkoch tak zle? Zdá sa, že spúšťačom nevoľnosti nie je žiadny druh pohybu sám o sebe, ale skôr neschopnosť mozgu vyrovnať sa s výrazným nesúladom v informáciách získaných od jednotlivých centier. Zatiaľ čo na prejavy chôdze aj behu nás dokonale pripravili milióny rokov evolúcie, s pasívnym pohybom sme sa ako ľudstvo stretli pred iba 150-200 generáciami v čase vynálezu lodí a jazdy na domácich zvieratách. Pri jazde dopravným prostriedkom teda náš nervový systém vysiela signály o situácii, v ktorej by sme sa ako cicavec pohybujúci sa po vlastných končatinách nemali nikdy ocitnúť.

Podľa uznávanej teórie Dr Treismana preto mozog tento nevysvetliteľný rozpor v informáciách od orientačných systémov vyhodnotí ako príznak začínajúcej otravy neurotoxínmi z potravy a pokúsi sa vyvolať zvracanie. Dôvodom je schopnosť mnohých prirodzene sa vyskytujúcich nervových jedov ovplyvňovať naše zmysly a schopnosť koordinácie. V čase keď sa ľudský jedálniček skladal prevažne zo surovej stravy pochybného pôvodu tak mohla byť podobná schopnosť rýchlej reakcie pri prvých známkach otravy otázkou prežitia. Súčasné výskumy naznačujú, že podobná obrana by mohla stáť aj za rannou nevoľnosťou tehotných žien.

V súlade s touto teóriou je tiež zistenie, že u dojčiat, ktoré sú kŕmené bezpečným materským mliekom a zároveň bežne vystavené nepredvídateľným pohybom pri nosení, sa kinetóza vôbec nevyskytuje, zatiaľ čo odrastenejšie deti objavujúce svoje okolie sú naopak na chorobu z pohybu veľmi citlivé.

Ako teda úspešne zahnať hroziacu nevoľnosť bez nutnosti použitia liekov? Kľúčové je obmedzenie všetkých rozporuplných podnetov. Zatiaľ čo pri sústredení na interiér auta alebo nehybné stránky knižky sa vám veľmi pravdepodobne skôr priťaží, pohľadom z okna na horizont poskytnete mozgu potrebné dôkazy o tom, že ste naozaj v pohybe, a všetko je teda v poriadku. Ak navyše máte šťastie a môžete auto i sami riadiť, pridáte vizuálnym podnetom aj možnosť správanie auta priamo ovplyvňovať, vďaka čomu by sa vám mala prípadná nevoľnosť úplne vyhnúť.