So zámerom dlhodobo udržať mier sa EÚ rodila ako trh s energiou, založením Európskeho spoločenstva pre oceľ a uhlie roku 1952. Dnes sú cenovo dostupné a stabilné dodávky energií kľúčové. V princípe, zdá sa, európske krajiny súhlasia, že na túto výzvu treba hľadať odpoveď na európskej úrovni. No v praxi sme tento rok videli, ako vlády jednotlivých krajín presadzujú ich národné energetické agendy, konzervujúc status energetiky ako priveľmi dôležitý na to, aby mohol byť kontrolovaný Európou ako celkom.
Naopak, Európska komisia v pracovnom dokumente správne presadzuje, že o bezpečnosti dodávok, konkurencieschopnosti a udržateľnosti môže byť rozhodnuté iba na európskej úrovni. Keďže legislatíva je navrhovaná na implementáciu v budúcom roku, je veľmi potrebné, aby si politici uvedomili, že energie sú výzvou pre celú Európu. Energetické spoločnosti plnia svoju dôležitú úlohu v budovaní jednotného trhu, ale ako Európania máme všetci šancu strážiť si našu budúcnosť a nesmieme ju premrhať.
Závislosť Európy na externých zdrojoch rastie - 65 percent energie sa importuje a v najbližších dvoch dekádach to bude vyše 80 percent. Zvlášť závislá je od Ruska, čo sa prejavilo v januári po obmedzení exportu ruského zemného plynu. Ceny plynu a elektriny razantne stúpli a na mnohých miestach systému nastali výpadky dodávok.
Toto je príliš veľká výzva, aby na ňu dokázalo efektívne reagovať 27 nezávislých mikrotrhov (EÚ s Rumunskom a Bulharskom). Musia na ňu odpovedať európske podniky dostatočne veľké na to, aby vyjednávali s veľkými dodávateľmi, no zároveň treba odpovedať jednohlasne. Európa je druhý najväčší spotrebiteľ energií - výhody vyjednávania "unisono" sú zreteľné.
Musíme rozvíjať nové trasy pre ropu a plyn s dodávateľskými a tranzitnými krajinami, na čo treba silnú politickú podporu zjednotenej Európy. Zároveň musíme hľadieť za ropný horizont rozvíjaním obnoviteľných zdrojov a čistých technológií pre uhlie. Okrem toho musí Európa realisticky rátať s významnou úlohou jadrovej energetiky minimálne v strednodobom výhľade.
Nedávne výpadky elektrických sietí demonštrujú, že aj tranzit musí byť organizovaný na úrovni celej Európy. Kontinent je stále zhlukom lokálnych trhov, starajúcich sa o svoje záujmy, s obmedzenými prestupovými uzlami. Vytvorenie spoločnej siete, s voľným tranzitom energie v závislosti od dopytu, môže byť najprínosnejšie pre posilnenie efektívnosti a bezpečnosti. Dá sa to dosiahnuť iba dohodami na európskej úrovni.
Súčasná legislatíva zlyhala v tvorbe konkurenčného trhového prostredia. Európa je súborom fragmentov s výraznými rozdielmi konkurencieschopnosti medzi krajinami. Napríklad v Taliansku má Enel 35-percentný podiel na domácej výrobe, ale vo Francúzsku má Electricité de France 90 percent a jej jediným zahraničným konkurentom s reálnou generačnou kapacitou je Endesa s podielom menej než 2 percentá. Súčasná legislatíva umožnila mnohým držiteľom trhov uchovať si svoje dominantné postavenie, obhajujúc to často odvolaniami na potrebu bezpečnosti dodávok energií.
Je to krátkozraký a nesprávny prístup. Konkurencia a bezpečnosť dodávok sa navzájom nevylučujú. V skutočnosti iba úplná konkurencia na celom zjednotenom trhu dokáže priniesť efektivitu a investície potrebné pre bezpečnosť, cenovú dostupnosť a udržateľnosť zásobovania energiami. Preto potrebujeme novú legislatívu pre Európu ako jednotný trh, regulovaný skutočne nezávislými národnými regulačnými orgánmi.
Prvý európsky trh s energiou bol nebojácnym a prezieravým európskym riešením, ktoré pomohlo zabezpečiť stabilitu a prosperitu. Po päťdesiatich rokoch sú vytýčené méty rovnaké.
Fulvio Conti, autor je riaditeľom skupiny Enel