Prevládajú klady ich práce? Čím ďalej tým viac sa ich snaží minimalizovať negatívne dopady – napríklad obmedzením častých letov na rôzne vedecké konferencie, píšu Lidovky.
Pred deviatimi rokmi, v októbri 2008, dorazil do redakcie časopisu Nature list. Jeho pisateľom bol ekológ David Grémillet, ktorý pôsobil v jednom z francúzskych ústavov CNRS. „V priebehu minulého roka som ,spôsobil‘ deväťtonovú uhlíkovú stopu, z toho tak dve tretiny pripadli na lety lietadlom. Inak nemám ani auto. Také čísla sú zvlášť ťaživé pre terénnych ekológov, ktorí majú upozorňovať na environmentálne dopady klimatických zmien a mali by ovplyvňovať verejnosť i politikov,“ napísal Grémillet v odpovedi na predchádzajúci editoriál v tom istom magazíne, ktorý vedcov vyzýval, aby viac zvažovali svoju účasť na konferenciách.
Ako príklad Grémillet uvádzal biológov, ktorí cestujú po celej Zemi, aby chránili biodiverzitu, ohrozené druhy zvierat alebo celých ekosystémov. „Vezmite si rýchlo sa rozvíjajúci odbor konzervačnej biológie. Väčšina tých najlepších vedcov sídli na severnej pologuli, ale ich pôsobiská sú predovšetkým v krajinách južnej hemisféry. Vedci a študenti sa tak stávajú ,večnými letcami‘, ktorí sa premiestňujú medzi terénnymi lokalitami a odborovými mítingami,“ písal ekológ, ktorý je dnes svetovou špičkou v odbore morského vtáctva, za ním často vyrážal z Francúzska až do južnej Afriky.
Nová disciplína: o lietaní vedcov
Od spísania tohto listu už vieme o dopadoch „vedeckého lietania“ omnoho viac. To sa totiž samo stalo predmetom bádania. Už v roku 2009 H. E. Fox zistil na menšej vzorke trinástich ekológov, že ich produkcia skleníkových plynov bola desaťkrát väčšia, než vtedy činil globálny priemer na osobu. Štúdiu uverejnili v magazíne Frontiers in Ecology and the Environment. A pochopiteľne: najviac na vine bolo zase cestovanie, hlavne lety.
K dobrej vede cestovanie neodmysliteľne patrí. Vedci si potrebujú vymieňať informácie, nasávať nápady z iného prostredia a to svoje nimi spätne ovplyvňovať. Preto lietajú na medzinárodné konferencie, kde naživo debatujú s mnohými odborovými kolegami, preto pôsobia či prednášajú na cudzích univerzitách. Ale nemá to len pozitíva.
V roku 2012 uskutočnilo Tyndallovo stredisko pre výskum klimatickej zmeny v britskom Norwichi prieskum medzi svojimi 79 vedcami, z ktorej vyplynulo, že v priemere každý z nich letel 2 až 3 -krát ročne na akcie späté s pracou. Nie je to toľko, koľko nalietajú biznismeni prvou triedou, ale istý dopad na prírodu to má. Čím viac prírodovedcov si preto kladie otázky, či je poctivé kázať o šetrnosti k modrej planéte, keď jej sami opakovane spôsobujú šrámy. „Človek sa pýta, či výstupy ekológov vyvážia nimi vytváranú karbónovú stopu,“ pýtal sa už pred rokmi Grémillet.
Pre bližšiu predstavu, čo asi jeden let na konferenciu spôsobí, poslúži iná štúdia. Autori sú Diomidis Spinellis a Panos Louridas, ktorí v roku 2013 dospeli v časopise PlosONEke k zisteniu, že podiel cestujúcich bádateľov na produkciu oxidu uhličitého je dosť malý. Ak sa teda celková doprava podieľa asi na štvrtine globálnej produkcie CO2 (a letectvo iba dvoma percentami), tak celkový podiel vedcov letiacich prezentovať svoj „papier“ činí 0,003 percenta z celoročnej masy. „Ale i tak tvoria emisie CO2 z jediného konferenčného tripu v priemeru asi sedem percent ročnej stopy jednej osoby, takže by vedci mali ísť v zodpovednosti príkladom,“ píšu výskumníci z Atén, ktorí sa dopočítali priemernej ceny jednej prezentácie: činí asi 800 kilogramov emisií CO2. Iný autorský tím zase vlani v magazíne eLife spočítal, že jeden jediný transatlantický prelet – napríklad z Londýna do Bostonu, kde sídli Harvardská univerzita nebo MIT – odpovedá svojou ekologickou záťažou celoročnej ceste autom na vzdialenosť 25 kilometrov a späť.
Radšej na bicykli, so solármi a vetrom
Mnoho prírodovedcov nie je s týmto otiskom svojej činnosti spokojných. Chcú robiť veci inak, úplne čisto. Ako manželia Stephanie a Fraser Januchowski-Hartleyovi. Pred dvoma rokmi sa vydali z domovského Totnes na medzinárodný kongres konzervačných biológov v Montpellier. Namiesto toho, aby sa z Anglicka do južného Francúzska pohodlne premiestnili lietadlom, nalodili sa a potom prešli 600 kilometrov v krajine galského kohúta na bicykli a vlakom, ktorým sa vrátili po konferencii domov. Tím, že neleteli, ušetrili vraj skoro pol tony emisií, takže za svoj prístup získali Swarowski Optik Green Travel Award od Spoločnosti pre konzervačnú biológiu. Tá sa snaží takéto zodpovedné počínanie podporovať.
Júnové vydanie magazínu Nature upozornilo na rozvíjajúci sa trend „zelenej kultúry“ vo vede. „Cítila by som sa rozpoltená, keby som sa nesnažila niečo urobiť aj vo vlastnom živote,“ hovorí Stephanie. Klimatológ Erich Osterberg z Dartmouth College v New Hampshire spolu s rodinou zase používa doma čo najšetrnejšie spotrebiče. A keď už doletí do terénu vŕtať vzorky ľadu, nepoužíva ako zdroj generátor napájaný benzínom. Nechal si vyrobiť vrtnú súpravu, ktorú poháňa solárna energia, veterná turbína a množstvo batérií. „Pre mňa ako svetoobčana je to takto dôležité,“ hovorí Osterberg.
Iný klimatológ, Jason Box z Dánskej geologickej služby, preferuje pri výskumoch v Grónsku namiesto snežného skútra či helikoptéry lyže. Je taktiež členom iniciatívy Dark Snow, ktorá pripravuje šesťtýždennú pokusnú expedíciu, ktorá sa má po ľadových príkrovoch pohybovať za použitia bezemisného vozidla WindSled. Testované už bolo v Arktíde aj Antarktíde; teraz má prejsť až 1200 kilometrov. „Za tu dobu ušetríme zhruba sto barelov paliva,“ tvrdí Box.
Sú to síce – z globálneho pohľadu – len drobné kroky, avšak minuloročná štúdia tímu Shahzeen Attariovej z Indiana University, ktorá vyšla v časopise Climatic Change, ukázala, aký je osobný prístup vedcov dôležitý pre verejnosť. Výskumníci, ktorí sa sami chovajú takto uvedomelo, potom vnímajú občanov ako ďaleko poctivejších a sú tiež ochotnejší v tomto duchu jednať aj vo svojich životoch – žiť čo najviac „udržateľne“.
Vedci či lekári, ktorí nadmerne lietali na kongresy konajúce sa na Havaji, Filipínach či na Seychelách, bývali predtým pranierovaní hlavne za utrácanie peňazí. K tomu sa teraz pridáva aj kritika za neekologický prístup. Čo s tým? Dá sa obísť bez vedeckých konferencií, na ktoré sa zletia odborné špičky, aby si do očí vyčítali chyby nebo našli nové nápady počas vzájomnej spolupráce?
Zdraví vás avatar
Ťažko. Hľadajú sa však alternatívne riešenia. Ponúka sa hlavne virtuálne konferencie, online mítingy a rozhovory cez Skype či iné komunikátory, samozrejme nie je to ono. Technológie však napredujú, podľa mnohých je len otázkou času, kedy sa konferencie presunú do virtuálnych zasadačiek.
Ľudia ako Chris Welch, ktorý viedol inovačnú divíziu v zdravotníckom kolose Merck, najímajú webových dizajnérov, aby pre vedcov i biznismenov vystavali čo najpraktickejšie virtuálne kongresy. Patria k tomu avatary, ktoré môžu voľne prechádzať medzi prezentáciami ďalších aktérov, hlásia sa o slovo a majú k vyvýšeným „posterom“, ako sa prezentáciám hovorí, vecné pripomienky v reálnom čase. Jedna z takých aplikácií funguje podobne ako hra Second Life, ale firma Linden Lab vyvíja lepšiu platformu Sansar. Podľa jednej štúdie sú vedci v takom prostredí omnoho asertívnejší a dokážu oslovovať aj seniorských výskumníkov a manažérov. Na e-konferencie je tiež rýchlejší a lacnejší prístup, bez ohľadu na ich ekologickú prívetivosť. Pre mladých účastníkov budú podľa Welcha už čoskoro racionálnou voľbou.
Lenže vzdať sa zážitkov z iných miest(a zaujímavých ľudí) sa nechce len tak všetkým. Austrálski bádatelia zaslali minulý mesiac do časopisu Nature Ecology and Evolutionapel na ekologickejší postoj ku konaniu konferencií, ku ktorému pridali aj svoj miniprieskum. Zo 116 vedeckých zjazdov konaných v 31 krajinách a v osemnástich vedeckých odvetviach iba päť z konferencií ponúkalo účastníkom kúpu akýchsi „emisných povoleniek“, aby tým neutralizovali svoju karbónovú stopu. A len jedenásť akcií akcentovalo snahu o zníženie ekologickej záťaže (čistá doprava v meste, dôraz na miestnu stravu, texty na recyklovanom papieri, absencia jednorazového riadu, kalkulačka k výpočtu osobnej uhlíkovej stopy a podobne). Týkalo sa to konkrétne mítingov environmentalistov.
Oslovení usporiadatelia vraj samozrejme deklarovali záujem o zelenší prístup, o ktorom však skôr ani nepremýšľali. „My ako vedci by sme mali uprednostňovať akcie s udržateľným pojatím. Pokiaľ budeme takéto informácie a prístupy vyžadovať, konferencie sa o nich postarajú. Aj malá investícia našich akademických komunít môže viesť k pozitívnym dopadom a ukazovať správnu cestu,“ uzatvárajú Austrálčania.