Nový výskum však podľa Guardian naznačuje, že by sa to dalo splniť, keby sa podnikli silné kroky.
Cieľ bol stanovený ako zámer globálnej klimatickej dohody v Paríži v roku 2015, aby sa obmedzili škody spôsobené extrémnym počasím a nárastom hladiny morí.
To bolo všeobecne považované za nemožné, pretože analýza v tom čase naznačovala, že je potrebné, aby emisie uhlíka klesli na nulu v priebehu siedmich rokov. Klimatický ekonóm Michael Grubb z University College v Londýne v roku 2015 povedal, že takáto rýchlosť zníženia emisií CO2 je "nezlučiteľná s demokraciou".
Avšak aktualizovaná analýza s použitím najnovších údajov ukazuje, že globálny rozpočet na emisie uhlíka, ktorý odhaduje, koľko oxidu uhličitého môže svet stále emitovať, je výrazne väčší, ako sa doteraz myslelo.
Znamená to, že v prípade, že národy v budúcnosti znížia svoje emisné škrty v súlade s parížskou dohodou, bolo by možné sa vyhnúť očakávaným "vážnym a nezvratným dôsledkom" na ľudí a svet.
"Keď sa zmenia fakty, mením svoj názor. Vyzerá to na väčšiu nádej, že naozaj môžeme dosiahnuť ciele parížskej dohody," hovorí teraz Grubb, ktorý sa tiež podieľal na vypracovaní novej analýzy uverejnenej v časopise Nature Geoscience.
Povedal tiež, že emisie oxidu uhličitého prestali rásť skôr, než sa očakávalo, najmä v Číne, a že náklady na obnoviteľnú energiu neočakávane klesajú. "Sme uprostred energetickej revolúcie," povedal.
Ďalší spoluautor analýzy, profesor Myles Allen z Oxfordskej univerzity uviedol, že v nej použil niekoľko metód, aby urobil nový odhad potrebného uhlíkového rozpočtu vrátane aktualizácie merania emisií a otepľovania, ku ktorým už došlo.
"Veľa ľudí tvrdilo, že 1,5 stupňa jednoducho nie je možné dosiahnuť," povedal Allen. Nová práca však odhalila, že na 66 percentnú pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa v roku 2100 je rozpočet 240 miliárd ton uhlíka za predpokladu, že sú kontrolované aj iné skleníkové plyny, ako napríklad metán. Vedci tiež varovali, že zníženie emisií oxidu uhličitého sa musí uskutočniť skôr ako neskôr.
Štúdia sa totiž v niektorých médiách zrejme nesprávne interpretovala. To donútilo vedúceho autora Richarda Millara z Oxfordskej univerzity a jeho kolegov zverejniť vysvetlenie: "Viaceré správy médií tvrdia, že naša nedávna štúdia naznačuje, že globálne teploty neustupujú tak rýchlo, ako predpovedal IPCC, a preto opatrenia na zníženie emisií skleníkových plynov už nie sú naliehavé. Obe tvrdenia sú nepravdivé."
Britská meteorologická služba po zverejnení novej štúdie uviedla, že "spomalenie" tempa rastu celosvetovej teploty zaznamenanej v prvom desaťročí sa skončilo, pričom v rokoch 2014, 2015 a 2016 sa vytvorili nové záznamy. V posledných dvoch rokoch bola svetová povrchová teplota vzduchu po prvý raz vyššia ako 1 stupeň Celzia nad úrovňou pred industrializáciou.
Zvyšujúce sa teploty vzduchu však predstavujú asi 3 percentá tepla zachyteného skleníkovými plynmi. Ďalších 97 percent je absorbovaných oceánmi a rastúce globálne otepľovanie, ktoré zažíva planéta ako celok, zostalo po desaťročia nekontrolované. Dôkazom toho je neúprosný nárast hladiny morí spôsobený roztápaním ľadovcov.
Spomalenie rastu teploty vzduchu v rokoch 1999 až 2014 bolo spôsobené prirodzeným dekádovým cyklom v Tichomorí, uviedli vedci z britskej meteorologickej služby. To viedlo k zrýchleniu cirkulácie oceánov. Tento cyklus sa však teraz skončil a teplota narastá na jej dlhodobý, postupne sa zrýchľujúci trend.
„Dočasné spomalenie ale neznamená, že výzva na riešenie klimatickej zmeny bude jednoduchšia,“ uzavrel Allen.