StoryEditor

Pamätáte sa na freóny? Prečo berieme ozónovú dieru vážne a zmenu klímy nie

Veľká séria textov a grafov, ktoré ani náhodou nie sú o počasí, ale o naliehavom a najviac prehliadanom probléme ľudstva.

Pamätníci si zrejme spomenú, čo to boli freóny. Šlo o zlúčeniny, ktoré tvorili napríklad chladiacu zmes v našich chladničkách, ale poháňali aj rôzne spreje. A práve freóny označila Americká akadémia vied v 70. rokoch za “ničiteľov” ozónovej vrstvy okolo planéty. Reakcia verejnosti však bola v tom čase len chabá.

Až keď v roku 1985 britskí vedci objavili ozónovú dieru nad Antarktídou a jej rozširovanie pripísali práve freónom, udalosti nabrali rýchly spád. Členské krajiny OSN už o dva roky nato jednohlasne prijali a neskôr aj ratifikovali Montrealský protokol, ktorý ďalšiemu rozširovaniu ozónovej diery úspešne zabránil.

Z dnešného pohľadu priam neuveriteľný scenár, slovami Kofiho Annana, niekdaj šieho šéfa OSN, šlo o “jednu z najúspešnejších medzinárodných dohôd”. Bol to vôbec prvý dohovor, ktorý podpísala každá členská krajina a dodnes ním aj je. A nadôvažok ho krajiny aj skutočne dodržali a dnes sa freóny používajú len minimálne. Pre ilustráciu: výnimku dostali napríklad inhalátory pre astmatikov, ale aj tie postupne miznú z ponuky.

Geopolitika klimatickej zmeny

Na inú globálnu výzvu - klimatickú zmenu - reaguje svet omnoho liknavejšie. V čom je rozdiel oproti ozónovej diere? Prečo sa nedokážeme dopracovať k účinným globálnym riešeniam, ktoré neponúka ani Parížska klimatická dohoda z roku 2015? Tú, mimochodom, James Hansen, klimatológ a niekdajší dlhoročný šéf Goddardovho inštitútu NASA pre výskum vesmíru, nazval “fejkom”.

Odpoveď je jednoduchá aj zložitá zároveň - ide o peniaze, o politické status quo, o prosperitu ľudských spoločenstiev úmernú používaniu fosílnych palív, ide o životnú úroveň získavanú na dlh. Dlh k budúcim generáciám, aj k chudobným a geograficky znevýhodneným našej planéty.

V súvislosti s potrebnými opatreniami sa tak otvára mnoho otáznikov. Ilustráciou jedného z nich je tento graf. Zobrazuje historické emisie CO2 jednotlivých regiónov sveta. Teda to, koľko oxidu uhličitého obyvatelia tej-ktorej časti planéty vyprodukovali od počiatku priemyselnej revolúcie - a teda aká je miera ich zodpovednosti za klimatickú zmenu spôsobenú ľudstvom.

Graf zároveň ilustruje dôvod, prečo sa rozvíjajúce krajiny stavajú ku klimatickým opatreniam rezervovane (hoci sa to v niektorých prípadoch postupne mení). Poukazujú pritom na fakt, že väčšinu emisií vyprodukovali bohaté industrializované krajiny a teda nesú vyššiu mieru zodpovednosti za rastúcu globálnu teplotu a zmenu klímy.

V prípade USA a krajín Európskej únie je to bezmála 50 percent všetkých ľuďmi vyprodukovaných emisií v dejinách. Ak to prepočítame na hlavu, tak sú čísla ešte príznačnejšie. Napríklad obyvatelia Českej republiky sa vďaka tomu ocitajú na nelichotivom piatom mieste. Tento nerovný vzťah pretrval z histórie dodnes: najväčším producentom emisií je Čína, no na hlavu stále vedú Spojené štáty a Európa.

Zároveň je faktom, že bohaté krajiny sú bohaté aj vďaka tomu, že sa nemuseli  v emisiách obmedzovať. Mali dostatok energetických zdrojov bez tlaku na ich nepoužívanie. A práve to dnes od rozvíjajúcich krajín požadujú.

Ak rozvíjajúcim sa krajinám neumožníme emitovať oxid uhličitý z lacných a dostupných zdrojov ako je uhlie či ropa, v ich ponímaní im tak kvôli našej chybe - podľa vyššie spomínanej logiky naša časť sveta nesie vyššiu mieru zodpovednosti za zmenu klímy - zamedzíme v ich ekonomickom rozvoji. A teda zvyšovaní prosperity ich obyvateľov, vo zvyšovaní životnej úrovne, akým sme si mohli bez výčitiek prejsť my sami v industrializovanej časti sveta. Stále totiž platí, že miera produkcie emisií je do značnej miery ukazovateľom prosperity.

Rozvíjajúce sa krajiny preto požadujú od rozvinutých krajín kompenzáciu napríklad vo forme technológií, ktoré by im umožnili vynechať lacné uhlie a presedlať priamo na nízkoemisné zdroje energie, ale aj prostredníctvom príspevkov na adaptáciu na zmenu klímy, ktorú nespôsobili. Rozvinuté krajiny sa k tomu však odhodlávajú len pomaly, hoci to opakovane prisľúbili.

Mali by tak robiť napríklad formou špeciálneho klimatického fondu, aký vznikol aj v rámci Parížskej klimatickej dohody z roku 2015. Bohaté rozvinuté krajiny sa v nej okrem iného zaviazali, že rozvíjajúcim krajinám poskytnú do roku 2020 až 100 miliárd dolárov na potláčanie a adaptáciu na klimatickú zmenu. Dva roky po konferencii sa zozbierala ledva prvá desatina tejto sumy.

Tento nerovný vzťah a rozdielnu mieru zodpovednosti so značnou dávkou cynizmu  zhrnul Atiq Rahman, výkonný riaditeľ výskumnej organizácie Bangladesh Centre for Advanced Studies. “Ak naozaj chcete na Západe porozumieť dopadom zmeny klímy u nás, niet nič jednoduchšie. Musíme vytvoriť systém, pri ktorom za každých 10-tisíc ton emisií, ktoré vyprodukujete, si k sebe vezmete jednu bangladéšsku rodinu,” povedal. V prípade Slovenska pri našej ročnej produkcii 34-miliónov ton CO2 by šlo o 3400 rodín ročne.

Podľa analýzy Verisk Maplecroft je Bangladéš klimatickou zmenou druhou najviac ohrozenou krajinou sveta - zároveň však pri svojich viac než 162 miliónoch obyvateľov produkuje celkovo len 2,5-krát toľko emisií ako Slovensko. Na jedného Bangladéšana tak ročne pripadá pol tony emisií, kým na obyvateľa Slovenska 6,2 tony. Ich miera klimatickej zodpovednosti je tak rádovo nižšia.

Ľudský rozmer

Problém diskusie o zmene klímy má však aj ďalší rozmer. Narozdiel od ozónovej diery je zmena klímy ťažšie uchopiteľná, je komplexnejšia, celý problém a jeho riešenie je menej adresné.

Zároveň sa prejavuje relatívne pomaly a jej vplyvy sa donedávna nachádzali skôr v rovine úvah. Zvykli sme si na mihajúce sa novinové titulky a relatívne pomalé, kontinuálne planetárne zmeny prehliadame. Tvrdenia vedcov, nech sú akokoľvek dobre podložené, sa strácajú v mase iných informácií a dokážu ich prekričať skeptici platení lobistickými združeniami.

Neraz sa preto naša situácia prirovnáva k postaveniu onej mytologickej žaby v hrnci so zohrievajúcou sa vodou. Tá žaba však v skutočnosti vyskočí - či sa to podarí aj nám, je podľa mnohých odborníkov viac než otázne.

Dlhé obdobie nepraje ani presadeniu zmien v politike. Politici mysliaci v štvorročných intervaloch dokážu klimatickú zmenu len sporadicky reálne zapracovať do stratégií štátov.

A napokon, riešenie stojí na predpoklade, že sa dokážeme vzdať časti našej prosperity a životného štýlu, ktoré nám táto prosperita prináša. Vzdáme sa pre dobro ľudstva kúpy novšieho mobilu s aktuálnejším a zaručene lepším softvérom? Prestaneme nakupovať ďalšie a ďalšie oblečenie? Vzdáme sa dovoleniek pri mori a uspokojíme sa s kúpaním kdesi v našich horách? Vzdáme sa alebo rapídne obmedzíme konzumáciu mäsa? Zbavíme sa auta a budeme všade chodiť pešo či na bicykli, prípadne hromadnou dopravou? Všetky tieto bežné činnosti totiž k zmene klímy významne prispievajú.

Skrátka, sme ochotní zmeniť náš životný štýl, uskromniť sa a vzdať sa všetkých tých pokušení, ktoré nám energetický náročný konzum poskytuje? Málokto odpovie, že je skutočne ochotný to spraviť. A radšej presúvame náš klimatický účet na plecia niekoho iného. Našich detí a zároveň ľudí v iných častiach planéty, ktorí vzhľadom k ekonomickému rozvoju ich krajín často nemali ani len šancu produkovať emisie.

Filozof Stephen Gardiner, ktorý sa zaoberá etickou stránkou tejto témy, tento fenomén pomenoval „dokonalou morálnou búrkou“. Ide vlastne o našu nechuť zobrať peniaze dnešnej generácii pre dobro tých budúcich. A hoci sa tak radi odvolávame na dobro našich detí, v skutočnosti je naše odhodlanie omnoho menšie.

Gardiner tak okrem iného hovorí o tom, že keďže medzi nami a budúcimi generáciami neexistuje recipročný vzťah, chýba nám tlak meniť naše správanie. Budúce generácie sa nám nebudú môcť sťažovať, nebude predsa možné vziať na zodpovednosť niekoho, kto už nie je na svete.

A niečo podobné sa týka aj ľudí v iných kútoch planéty, ktorí zmenu klímy nespôsobili, ale už dnes nesú na pleciach väčšinu jej dopadov. Avšak, ak s tým niečo bohatšia časť sveta neurobí, môže sa jej to vrátiť ako bumerang. Napríklad aj vo forme migrácie. Trebárs spomínaných bangladéšskych rodín, ktorým nami zmenená klíma zničí životy.

Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj. Prezentované názory nemusia byť v súlade s názormi Európskej komisie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.

01 - Modified: 2024-04-22 22:00:00 - Feat.: - Title: Vstrekovanie síry do atmosféry? Má to nebezpečné riziká, varujú vedci 02 - Modified: 2024-04-16 09:43:46 - Feat.: - Title: Koralové útesy po celom svete čelia vlne blednutia, zistili vedci 03 - Modified: 2024-04-10 13:27:05 - Feat.: - Title: Extrémy sú tu, už niet cesty späť. Marec bol najteplejší v histórii meraní, už ako desiaty mesiac za sebou 04 - Modified: 2024-04-10 09:00:00 - Feat.: - Title: Budeme piť ťavie mlieko namiesto kravského? Výhodami totálne valcuje, v niektorých krajinách už zakladajú megafarmy 05 - Modified: 2024-04-11 12:37:41 - Feat.: - Title: V Indonézií zápasia s rekordne vysokou cenou ryže
menuLevel = 1, menuRoute = svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = svet, homepage = false
23. apríl 2024 07:05