Čínske továrne pravdepodobne vyrábajú zakázaný "freón"

Zhruba pred mesiacom vyšiel v časopise Nature článok s výsledkami merania, ktoré ukazujú nečakaný vzostup hladiny "freónu" pod obchodným názvom CFC-11 (plným menom trichlórfluórmetán, známy tiež ako R-11) v atmosfére Zeme. Jeho výroba by mala byť zakázaná tzv. Montrealského protokolu, ktorý bol prijatý ako opatrenie na ochranu ozónovej vrstvy okolo Zeme.

Autori článku na základe rozdielu v koncentráciách CFC-11 v rôznych častiach atmosféry odhadovali polohu zdroja niekam do východnej Ázie, ale presnejšie o nej nič povedať nemohli. Práca mimovládnej Enviromental Investigation Agency (EIA) a reportérov NY Times však pravdepodobne potvrdzuje pomerne logickú možnosť, že za zvýšenou produkciou je predovšetkým Čína, informuje Technet.cz.

Krajina, ktorá bola pred podpísaním Montrealského protokolu jediným ázijským výrobcom CFC-11, je tiež najväčším svetovým výrobcom polyuretánových izolačných pien, pri výrobe ktorých sa CFC-11 používal a v Číne podľa všetkého stále ešte používa. Aj podľa čínskych úradov sa zakázaná látka pomerne bežne predávala ešte v minulom roku (správa je bohužiaľ v čínštine).

Informácie sú neúplne a rozhodne nemožno verdikt považovať za definitívny. Ak sa však podozrenie potvrdí, hlavnými vinníkmi by mohli byť menšie továrne, pre ktorých prechod k iným postupom predstavoval príliš veľké náklady. Nejde pritom len o ceny samotných materiálov (dnes už môžu byť v niektorých prípadoch k dispozícii lacné náhrady), ale aj o cenu prechodu na novú technológiu. Spomínaná EIA objavila osem tovární v štyroch čínskych provinciách, ktoré zakázanú látku využívali. Podrobnosti má zverejniť budúci mesiac, ale výsledky už údajne odovzdala čínskym úradom.

Zatiaľ odhalené prípady nevysvetľujú celý nárast emisií zakázaného plynu. Tajne sa má do atmosféry dostať podľa odhadu vedcov 8 až 16 tisíc ton tohto plynu ročne, čo je zhruba pätina všetkých svetových emisií (CFC-11 sa síce nemá vyrábať, ale stále vo veľkom uniká napríklad zo starých zariadení).

Čínske úrady k otázke podľa miestnych komentátorov pristupujú dosť rozdielne. Centrálna vláda sa v posledných rokoch pustila do boja so znečistením životného prostredia, ktoré obyvateľov niektorých oblastí vážne znepokojuje. Miestne úrady však majú záujem, a to nezriedka aj priamy finančný záujem, na udržaní prevádzok, a ich kontroly teda údajne bývajú veľmi nedokonalé.

Ako prísť o ozón
Ozónová vrstva sa nachádza vo výške 20 až 45 kilometrov (výška kolíše) nad zemským povrchom a chráni planétu pred škodlivým ultrafialovým slnečným žiarením. Vrstva je tvorená zvýšenou koncentráciou trojatómového kyslíka (O3).

Množstvo ozónu v atmosfére počas roka (a v menšej miere i medziročne) prirodzene veľmi výrazne kolíše. Pravdaže človek do cyklu vniesol nový prvok. Kvôli jeho činnosti sa do ovzdušia dostali látky, ktoré ozón rozkladajú, práve ako CFC-11 a ďalšie podobné zlúčeniny. Tieto zlúčeniny sú síce oveľa ťažšie ako vzduch, napriek tomu postupne doputujú aj do výšok 30 až 50 kilometrov nad povrchom. Tu sa držia dlhé roky a fungujú ako katalyzátor reakcie rozkladu ozónu.

Do tej doby bola ozónová vrstva v dynamickej rovnováhe: slnečné žiarenie stále vytváralo nový ozón, ktorý postupne v atmosfére zanikal. Chlórfluórovaný uhľovodík doterajšiu rovnováhu narušili - hoci vlastne nepriamo. Ide vlastne o jednoduché uhľovodíky, v ktorých je vodík čiastočne alebo úplne nahradený atómom chlóru či fluóru. Za bežných pozemských podmienok ide o látky výnimočne stále, ale intenzívne ultrafialové žiarenie v horných vrstvách atmosféry rovnice mení.

Keď všetko zjednodušíme na najdôležitejšie deje: UV lúče z molekuly odštiepia voľné atómy chlóru (tzv. voľný radikál), ktoré potom reagujú s ozónom a menia ho na bežný kyslík. A to viacnásobne, pretože chlórové radikály sa počas reakcie tiež priebežne obnovujú. Pre záujemcov trochu podrobnejšie (ostatní môžu skočiť k ďalšiemu odseku): chlórový radikál sa spojí s jedným O3 za vzniku oxidu chlórnatého (ClO) a molekuly O2. A v ďalšom kroku potom ClO reaguje s ďalšou molekulou O3- a na konci tejto reakcie sú dve molekuly O2 a "obnovený" voľný chlórový radikál. Nakoniec môže zaniknúť spojením s ďalším voľným chlórovým radikálom, ale kým taký stretne, chvíľu to trvá, a tak sa odhaduje, že jeden voľný radikál počas pobytu v ozónovej vrstve zlikviduje rádovo desiatky tisíc molekúl ozónu.

Chlórové radikály sú takmer dokonalá zbraň k ničeniu ozónovej vrstvy - ťažko by niekto vymyslel lepšiu, aj keby chcel, a tak nie je divu, že ich zavádzanie spustilo čoskoro merateľné oslabenie ozónovej vrstvy. Vedcov to ani neprekvapilo: na nebezpečenstvo upozornili ako prví Mario Molina a Sherwood Rowland v 60. rokoch (v roku 1995 sa dočkali Nobelovej ceny za chémiu). V 70. rokoch sa podarilo presvedčivo zmerať, že chlór-fluorované uhľovodíky sú v atmosfére nad celou Zemou, a ukázať, že tieto látky zanikajú práve a len v stratosfére - a pri tom so sebou "na večnosť" musia vziať aj veľkú časť ozónovej vrstvy .

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.