Dokážeme skokovo ochladiť Zem, ale je to nebezpečné, varuje expert

Ľahká forma geoinžinierstva by však mohla pomôcť napríklad so suchom, hovorí pre iDNES.cz krajinný inžinier Martin Dočkal.

Čo je geoinžinierstvo?
Za geoinžinierstvo sa označujú metódy ovplyvňovania množstvo slnečného žiarenia látkami, ktoré sa dostávajú do atmosféry. Je to ale len zlomok toho, čo pojem môže všeobecne označovať. Keď zostaneme pri slnku, my nemusíme do atmosféry vypúšťať nič, stačí zmeniť odrazivosť zemského povrchu. V Nemecku napríklad odborníci zakrývajú ľadovec bielu textíliou, aby sa im neroztopil. Keď napríklad u nás nastriekame všetky strechy na bielo, tak to výrazne zmení energetickú bilanciu regiónu. Čierna farba absorbuje slnečnú energiu, biela ju odráža. Keby sme napríklad robili biely asfalt, to predsa nie je veľký problém, mohli by sme tým znížiť teplotu. To všetko je geoinžinierstvo.

Formy geoinžinierstva zrejme predstavujú široké spektrum. V jednej prednáške spomínate, že geoinžinierstvo môže byť "záchrannou brzdou" v boji s globálnymi zmenami klímy.
Áno, to platí. Technici majú v rukách obrovské možnosti. Stojíme tu ale pred otázkou, či chceme najextrémnejšie nástroje skutočne použiť. Mali by sme sa držať princípu predbežnej opatrnosti. Nemali by sme zjednodušene robiť nič, pri čom si nie sme istí, ako to dopadne. Tu sa bavíme o tom, že môžeme regionálne či globálne meniť klímu. Na klíme je ale nebezpečné, že nepozná hranice. Viete si predstaviť, že by mal niekto globálne rozhodnúť, či zrazu teplota na Zemi bude nižšia, alebo vyššia? Uvedomme si, že na oteplenie, ktoré nám aktuálne vadí, sa môžu napríklad na Sibíri tešiť. Beriem to tak, že najtvrdšia forma geoinžinierstva sú nástroje, ktoré by sme sa mali snažiť dobre poznať, ale pred ich použitím musíme byť opatrní. Preto hovorím, že je to "záchranná brzda."

Aké sú teda najradikálnejšie nástroje, ktoré vieme použiť?
Typickou ukážkou je práve ovplyvňovanie slnečného žiarenia. To sa dá dosiahnuť napríklad vypúšťaním rôznych pevných látok do atmosféry. Variantom je rozprašovanie síry alebo hliníkového prášku do vzduchu. Znečistíte atmosféru a tým pádom na povrch dopadne menej slnečného žiarenia. Skokovo sa ochladí. Lenže vedľajším efektom bude, že sa zmení hydrologický cyklus, teda obeh vody na Zemi. Prášok navyše klesá, takže ho musíte neustále dopĺňať, nastúpite tak do rozbehnutého vlaku, z ktorého už nejde vystúpiť. Avšak toto je už dnes v našich technických možnostiach. Takým sci-fi variantom bolo napríklad umiestnenie veľkého "zrkadla" na obežnú dráhu, ktoré by filtrovalo lúče, ktoré dopadajú z vesmíru na povrch. Dnes je to síce len teória, ale otázka znie na ako dlho.

Čo by ste dokázali urobiť s oxidom uhličitým, ktorý môže za globálne otepľovanie?
Je to variant, ktorá sa vydáva iným smerom - odčerpávanie "skleníkového" CO2 z atmosféry a jeho ukladanie v zemskej kôre. Na tom ťažobné a energetické firmy pracujú a je to odskúšané. Predstavte si, že vyťažíte ropu, alebo zemný plyn. V zemi proste zostane diera, kam sa dá skvapalnený oxid uhličitý uložiť. Dokážeme dokonca dodatočne odsávať CO2 priamo z atmosféry, bohužiaľ je ten proces energeticky náročný. V okamihu, keď väčšinu energie získavame z fosílnych palív, je to nezmysel. Keby sme ale mali čistý zdroj energie, už sme schopní nežiaduce skleníkové plyny z atmosféry vychytať. Ďalšou cestou je ukladanie CO2 do pôdy. Vďaka humusu a mikroorganizmom ho dokáže pôda uložiť veľké množstvo. Zjednodušene povedané ide teda o ozeleňovanie. Ak by sa nám napríklad podarilo pridať biomasu na púšte a savany, máme ďalší priestor, kde sa dá uložiť obrovské množstvo skleníkových plynov. Zároveň to ale bude stáť veľa peňazí.

Existujú aj nejaké lokálne nástroje?
Ak sa pozriete na čísla, tak Praha môže mať v rovnakej nadmorskej výške napríklad o dva až tri stupne viac vyššiu teplotu ako Stredočeský kraj. Keby sa natreli všetky strechy na bielo, teplota by sa znížila, ale na druhú stranu by to mohlo mať dôsledky pre celý región. Zmenilo by sa prúdenie vzduchu nad strechami, napríklad by mohlo byť viac búrok a to samozrejme bude niekomu vadiť. Ľudia sa budú sťažovať, že ste to boli vy, kto im zmenil klímu. Pre niekoho priaznivá zmena sa vždy nebude páčiť niekomu ďalšiemu. Kto má právo to rozhodnúť? Je potrebné hľadať win/win riešenie. Ak budeme dodávať do miest zeleň, nikto sa sťažovať nebude, ak budeme brániť erózii pôdy napríklad pomocou mokradí, proti tomu nikto nebude nič mať. Znižovanie množstva energie, ktorá dopadá na zemský povrch vo forme slnečného žiarenia, už je ale problém. Myslím, že sa na takéto zásahy máme zatiaľ príliš dobre.

Vy sa ale zaoberáte predovšetkým revitalizáciou krajiny.
V rámci našich projektov sa snažíme do krajiny znovu vracať predovšetkým pestrosť. Čím je krajina pestrejšia, tým lepšie znáša výkyvy. Je to dôležité a zároveň to patrí k málo kontroverzným riešeniam, ktoré sú všeobecne prijímané dobre.

Ako sa dá pracovať s krajinou, aby sme sa dokázali vyhnúť suchu?
Sucho je jedným z problémov, ktorý súvisí s globálnymi zmenami klímy. My navyše s vodou plytváme. Napríklad z podzemných zdrojov dlhodobo odčerpávajú viac, než sa do nich dostáva. Všetci sa čudujú, že zrazu nemajú vodu v studni, ale to je dôsledok nášho niekoľko rokov trvajúceho správania. Kolegovia vodohospodári na začiatku tisícročia, keď všetci riešili povodne, hovorili: "Všetci riešia povodne, ale nás ďaleko viac ohrozuje sucho."

Prečo je sucho horšie?
Sucho je zákernejšie, pretože sa pred ním dá len ťažko brániť. Povodne sú síce nebezpečné, ale dá sa na ne pripraviť, navyše zasahujú vždy len časť územia. Sucho sa naproti tomu prejaví celoplošne. Pred vodou môžete utiecť na kopec, pred suchom neutečiete. Paradoxne ako sucho, tak povodne sa riešia rovnakými inžinierskymi metódami.

Čo konkrétne by proti suchu pomohlo?
Nie som klimatológ a klimatické zmeny beriem jednoducho ako fakt. To, čo dokážeme ovplyvniť ďaleko ľahšie než globálne zmeny klímy, je práve krajina, kde sa vytvára odozva na zrážky. My potrebujeme vodu v krajine zadržať. Z môjho pohľadu nie sú ani tak kľúčové priehrady, ktoré podľa mňa na väčšine miest, kde sú u nás výhodné, aktuálne stoja. Iba nádrže nás pred suchom nezachránia. Kľúčové sú nástroje typu medzí, mokradí a lesíkov, ktoré sú schopné udržať vodu v krajine. Voda, ktorá sa vsiakne do zeme, je dobrá, tá sa nám nestratí, ale je to skôr dedičstvo pre naše deti. Ľudia majú predstavu, že zaprší a studne budú zase plné vody. To je omyl, ten proces môže trvať niekoľko desiatok rokov. To, čo dnes zažívame, nie je dôsledok dvoch suchých rokov. Problém je v tom, že s vodou nakladáme zle dlhodobo.

Takže so suchom budeme ešte nejakú dobu zápasiť?
Určite áno. Keby dnes začalo pršať a pršalo plynule do jari, tak sa rovnako hlboké podzemné zásobníky nedoplnia. Prejaví sa to napríklad až za dvadsať rokov. Problém so suchom nie je síce na začiatku, ale môže byť ešte horšie. Aj drobné zásahy do krajiny považujem za formu geoinžinierstva, ktoré nám so suchom môže pomôcť.

Hovorili ste o povodniach. Čo majú so suchom spoločného?
Som presvedčený o tom, že problém sucha a problém povodní majú rovnaké jadro. Z klimatického hľadiska sa zmenil systém zrážok. Zrážky sú iné ako pred päťdesiatimi rokmi. Nie že by pršalo zásadne viac alebo menej, prší proste v iných epizódach. Sú extrémne zrážky, ale vzhľadom k tomu, že naprší za rok viacmenej rovnaké množstvo vody, extrémne zrážky sú vyvážané obdobiami sucha. Na toto budeme musieť reagovať viac než predtým, napríklad práve tým, že sa krajina bude viac správať ako špongia, ktorá dokáže zadržať aj silný dážď a potom ho bude postupne uvoľňovať.

Môže sa teda stať, že keď dnes bojujeme s rekordným suchom, budeme sa nabudúce potýkať naopak s povodňami?
Určite áno. V minulých desaťročiach sa odohrala výrazná zmena v povodiach. Problémy so suchom a povodne sa nemusia vylučovať ani v rámci jedného roka. V poslednej dobe zažívame povodne, ktoré sú nebezpečné skôr lokálne. Veľké povodne sme tu už nejakú dobu nemali, ale samozrejme môžu prísť tiež. Ďaleko častejšie sú aktuálne práve lokálne povodne, ktoré možno typicky vyriešiť úpravami v krajine a manažmentom povodí.