Neslýchaná klimatická kríza. Z ázijských pohorí do roku 2100 zmizne tretina ľadovcov

Na správu, na ktorej sa podieľalo okolo 350 vedcov a akademikov z 22 krajín a 185 organizácií, dnes upozornil denník The Guardian.

Ak dodrží svet tie najprísnejšie ciele parížskej dohody o klíme z roku 2015 - teda ak sa uhlíkové emisie rýchlo a markantne znížia a teplota sa v porovnaní s obdobím pred priemyselnou revolúciou zvýši maximálne o 1,5 stupňa Celzia - do roku 2100 sa aj tak roztopí v horských pásmach Hindúkuš a Himaláje 36 percent ľadovcov. Ak sa uhlíkové emisie nijako neobmedzia, môžu zmiznúť až dve tretiny ľadovcov, uvádza správa.

Tieto ľadovce zásobujú vodou 250 miliónov obyvateľov regiónu Hindúkuš a Himaláje a 1,65 miliardy ľudí závisí na veľkých riekach, ktoré tu pramenia. To je okrem iného Indus, Ganga, Žltá rieka alebo Mekong.

"Ide o neslýchanú klimatickú krízu," upozorňuje Philippus Wester, ktorý celý projekt viedol. Šokujúcim zistením podľa neho bolo, že jedna tretina ľadovcov zmizne, aj keď ľudia v boji s globálnym otepľovaním urobia ambiciózne opatrenia.

Správu nechalo vypracovať osem krajín, v ktorých sa sledované pohoria tiahnu: Afganistan, Pakistan, India, Nepál, Bangladéš, Bhután, Čína a Barma. Po Arktíde a Antarktíde je región treťou najväčšou zásobárňou ľadu na planéte. Od 70. rokov minulého storočia odtiaľto ale zhruba 15 percent ľadovcov vplyvom vyšších teplôt zmizlo.

Dvojica pohorí sa tiahne po dĺžke 3500 kilometrov a vplyv otepľovania sa v jednotlivých miestach líši. Napríklad v Pakistane a Afganistane sú niektoré ľadovce stabilné, alebo sa dokonca zväčšujú, zrejme vďaka zvýšenej oblačnosti. Ale aj tie sa začnú postupom času topiť, tvrdí Wester.

Topenie ľadovcov vo výhľade 30 až 40 rokov zvýši prietoky riek. U vysokohorských jazier hrozí, že sa im prelomia brehy a voda z nich zatopí priľahlé komunity, uvádza Wester. Od 60. rokov tohto storočia sa bude prietok riek znižovať, čo sa najviac prejaví na Indu a stredoázijských riekach, predpovedá správa.

Nižšie prietoky riek sa odrazia na nižšom výkone vodných elektrární, z ktorých pochádza väčšina elektriny v regióne. Najviac sa ale úbytok vody podpíše na produkcii farmárov na úpätí hôr a nižšie po prúde riek. Tí sa spoliehajú na predvídateľnú zásobu vody.

Vplyvom zmien v jarnom topení sa prietok riek pred sezónou monzúnových dažďov znižuje, keď farmári rozsievajú svoje polia. Monzúnové dažde sa navyše stávajú nepredvídateľnými a nezriedka nadobúdajú krajné podoby. "Storočná voda sa objavuje každých päťdesiat rokov," uvádza Wester.