Naveky skamenie. Na Islande sa mení oxid uhličitý na skalu

Privádzajú ho do čadiča, ktorý je porézny ako huba, kde na veky skamenie. Táto technika v zrýchlení kopíruje prirodzený proces, ktorý by inak trval niekoľko tisíc rokov, a síce zkamenenie oxidu uhličitého - skleníkového plynu, ktorý na tomto ostrove masovo produkuje doprava, priemysel a tiež sopky.

"Vďaka tejto metóde radikálne meníme beh času," povedala agentúre AFP geologička Sandra Ósk Snaebjörnsdóttirová. Spoločne s vedcami a inžiniermi zo spoločnosti Reykjavik Energy, francúzskeho Národného ústredia vedeckého výskumu (CNRS) a z Islandskej a z Kolumbijskej univerzity pracuje na projekte nazvanom CarbFix.

Dutiny v skale
V mesačnej krajine na úpätí vulkanického masívu Hengill sa objavujú tri malé šedé dómy pretkané len niekoľkými okienkami. Vnútri týchto dómov sa oxid uhličitý, ktorý bol zachytený a dopravený kilometre plynovodov z geotermálnej elektrárne Hellisheidi, rozpúšťa vo vode a potom je pod silným tlakom vstrekovaný do čadičovej skaly, do hĺbky jedného kilometra. "V podstate nerobíme nič iné, než že vyrábame sýtenú vodu," zhŕňa postup vedúca projektu Edda Sif Aradóttirová.

Roztok preniká dutinami skaly. Začína proces tuhnutia, ktorý umožňuje chemická reakcia plynu s vápnikom, horčíkom a železom obsiahnutými v čadiča. Oxid uhličitý preniká do hnedej porézny skaly v podobe bielych vápenatých kryštálov.

"Takmer všetok oxid uhličitý skamenie priebehu dvoch rokov," hovorí Snaebjörnsdóttirová. Akonáhle oxid uhličitý skamenie, nič - alebo takmer nič - s ním nehne. "Ak dôjde k erupcii a skala sa zahreje na veľmi vysokú teplotu, časť minerálu sa rozloží," upozorňuje geochemik z Islandskej univerzity Sigurdur Gislason. Hneď však dodáva, že ide o najstabilnejší a najbezpečnejší spôsob ukladania oxidu uhličitého.

Zachytávanie a skladovanie oxidu uhličitého v podzemí podporuje Medzivládny panel pre zmeny klímy (IPCC). Na Islande, v krajine gejzírov, ľadovcov a sopiek, sa najmenej polovica energie vyrába geotermálne. To je radostná správa pre vedcov z CarbFix, ktorí si urobili z elektrárne Hellisheidi, jednej z najväčších tohto druhu vo svete, svoje laboratórium.

Táto elektráreň vypúšťa oxid uhličitý, leží na čadiči a má takmer neobmedzené zásoby vody. Elektráreň zásobuje elektrinou a teplom metropolu Reykjavík, ktorá leží asi 30 kilometrov odtiaľto.

CarbFix umožňuje znížiť o 30 percent vypúšťania oxidu uhličitého z elektrárne do ovzdušia. Ročne sa tam zachytí 12-tisíc ton plynu v cene asi 25 dolárov za tonu.

Metóda náročná na vodu
Sú to malé čísla, ak pomyslíme na to, že islandské sopky ročne vypustia do ovzdušia jeden až dva milióny ton oxidu uhličitého. Hlavnou nevýhodou podzemnej likvidácie plynu je to, že je veľmi náročná na spotrebu vody, ktoré je na Islande prebytok, ale inde na svete je vzácna: na jednu tonu plynu injektovaného do skaly treba 25 ton sladkej vody. Teraz sa skúša, či by nebolo možné používať morskú vodu.

Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.