Pred 75 rokmi svet okúsil prvú jadrovú bombu. Vedci opísali, aké to bolo

V roku 1943 tím vedcov pod vedením Roberta Oppenheimera z prísne tajného americko-britského projektu Manhattan zostavil tajné laboratórium uprostred púšte neďaleko Los Alamos v Novom Mexiku, obklopené škorpiónmi a jedovatými jaštericami, uvádza Business Insider.

Miesto muselo byť vzdialené, aby neboli miestni obyvatelia vystavení nebezpečnému rádioaktívnemu spadu. Vedci a vojaci spali na detských postieľkach v skromných kasárňach asi 10 kilometrov od testovacieho miesta.

Asi rok do projektu Los Alamos sa vedci zišli na malom mieste známom ako „budova X“, aby diskutovali o tom, ako môže bomba s názvom „Gadget“ ovplyvniť civilizáciu.

„V tom čase sme možno boli príliš posadnutí tým, čo sme považovali za zlo vojenskej bezpečnosti,“ pripomenul si Robert Wilson, najmladší vedúci výskumu v Los Alamos, korý zomrel v roku 2000. „Obávali sme sa, že armáda bude udržiavať nukleárnu energiu v tajnosti, ak bomba nebude odhalená skutočným výbuchom.“ 

Vtedy sa vedci stali ešte horlivejšími vo svojej misii. „Na tomto stretnutí v budove X nikto nehovoril o možnosti, že to, čo robíme, by mohlo byť morálne zlé. Nikto nenavrhol, aby sme si zbalili naše tašky a odišli.“

200-krát silnejší, ako odhadovali

„Udalosti sa možno diali príliš neuveriteľne rýchlo,“ povedal Wilson. „Boli sme na vrchole projektu - práve na pokraji výbuchu testovacej bomby v púšti. Každé oprávnenie, každá myšlienka, každé úsilie smerovalo k dosiahnutiu úspechu.“

George Kistiakowsky, fyzik z Harvardu, ktorý viedol divíziu výbušnín v Los Alamos, vyzval vedcov, aby uzatvárali stávky na to, aký veľký výbuch bude.  Kistiakowsky, ktorý zomrel v roku 1982, predpovedal, že by mohol vyprodukovať 100 ton TNT (trinitrotoluénu). Výbuch v reálnom živote bol však 200-krát silnejší ako jeho odhad.

„Nevedeli sme, aký veľký bude výbuch alebo aké budú jeho účinky,“ uviedol generálny poručík Leslie Richard Groves, ktorý zomrel v roku 1970. „Rovnako ako priveľa vecí v projekte Manhattan - zaoberali sme sa neznámymi mimo oblasti ľudskej skúsenosti a jednoducho sme sa museli snažiť predstaviť si všetko, čo by sa mohlo stať.“

Piesok ako zelené sklo

Výbuch nastal presne o 5:29 miestneho času, keď bola puma odpálená. Vo vzdialenosti deviatich kilometrov boli vbudované tri pozorovacie bunkre. Akcia pritom bola naplánovaná na štvrtú hodinu rannú, ale plány prerušila búrka. Počasie sa však čoskoro zlepšilo a krátko po piatej začalo odpočítavanie.

Pri výbuchu vznikla obrovská ohnivá guľa, ktorá sa premenila na oblak hríbovitého tvaru, ktorý dosahoval až do výšky 12 kilometrov, kde ho rozohnal vietor. Svetelný záblesk pozorovali ľudia bývajúci 200 kilometrov ďaleko.

Z veže po výbuchu, ktorý podľa odhadov zodpovedal sile 20-tisíc ton trinitrotoluénu, nezostalo prakticky nič - spálila ju žiara 4 000 stupňov Celzia. Púštny piesok bol v okruhu niekoľkých stoviek metrov od epicentra roztavený a pripomínal zelené sklo. Neskôr bola táto hmota pomenovaná trinitit.

Ešte 190 kilometrov od miesta výbuchu rozbíjala tlaková vlna okná domov. Nemilé prebudenie obyvateľov vysvetlila armáda explóziou v muničnom sklade. Potom, čo v auguste 1945 zhodilo americké letectvo bomby na Hirošimu a Nagasaki, ale bolo všetkým jasné, čo sa toho júlového rána v Novom Mexiku prihodilo.

Uvedomili si, čo spustili

Oppenheimer neskôr spomínal: „Pár ľudí sa smialo, pár ľudí plakalo - a väčšina mlčala.“ Jemu samému, znalcovi staroindických eposov, hlavou preleteli slová z Bhagavadgíty: „Stal som sa Smrťou, ničiteľom svetov.“

V nasledujúcich rokoch sa vedci z Manhattanu zaoberali dôsledkami svojej práce. „To, čo bolo pre mňa intelektuálnou realitou už tri roky, sa zrazu stalo faktickou, existenčnou realitou,“ uviedol Wilson. "Moja technická práca sa skončila, preteky sa rozbehli a celá hrozná veľkosť toho, čo sme urobili, ma pohltila.“

Pri zrode prvej atómovej bomby stál aj jeden exulant z Československa. George Placzek sa stal šéfom teoretického oddelenia, kľúčového pre túto úlohu. Fyzik s českými koreňmi sa teda podieľal na záverečných štádiách výroby najstrašnejšej zbrane.

Boj o atómovú zbraň

Získať atómovú pumu sa za druhej svetovej vojny pokúšali Nemci aj Japonci, ktorým sa to nepodarilo. Po zvrhnutí bômb na Hirošimu a Nagasaki si uvedomili jej strategickú hodnotu aj Sovieti, ale na získaní technológie pracovali už skôr.

Pomohlo im k tomu aj to, že v priebehu druhej svetovej vojny získali sovietski vyzvedači vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch niekoľko vedcov, ktorí sa podieľali na výrobe atómovej bomby. A títo ľavicovo orientovaní ľudia chceli bojovať za mier na celom svete tým, že pomôžu Sovietom postaviť bombu, aby sa sily vyrovnali a nikto sa nepustil do ďalšieho konfliktu.

V rokoch 1942-1949 poslali sovietski agenti z Anglicka, Kanady a USA do Moskvy na 300 správ o atómových zbraniach. Rusko svoju prvú atómovú zbraň otestovalo v auguste roku 1949. V súčasnej dobe disponujú vlastnými atómovými zbraňami aj Veľká Británia, Francúzsko, Čína, India, Pakistan, Severná Kórea a pravdepodobne aj Izrael.