Kto je pravým otcom žiarovky, keď nie Edison?

Seriál o najvýznamnejších ľudských objavoch vydával Magazín Víkend.

Aj Vítězslav Nezval sa nechal pomýliť. V básni, ktorú venoval Edisonovi, „ktorý stvoril viac svetiel ako Boh sopiek, vynálezcovi novej epochy, Američanovi, hrdinovi XX. storočia a všetkých vekov“, napísal:

Tisíc jablek spadlo na nos zeměkoule
a jen Newton doved těžit ze své boule
tisíc hluchých lidí bloudí beze jména
a jen v jednom z nich jsme našli Beethovena
tisíc vynálezů jde k nám za sezonu
jenom jeden z nich však byl ten Edisonův.

Lenže nebol. Hoci si to dodnes nezriedka myslíme, Nezvalom oslavovaná žiarovka veľmi pravdepodobne nevzišla z hlavy podnikavého Američana Thomasa Alvu Edisona.

Už štvrť storočia pred ním ju podľa mnohých svedectiev zostrojil nemecký hodinár Heinrich Göbel. Len v tom nevedel tak chodiť ako Edison, ktorý si vylepšený nápad nechal patentovať a vzápätí ho vo veľkom predával.

Svetlo na 220 hodín

Aby sme boli fér - aj Göbel mal predchodcov. Angličanovi Humphreymu Davymu sa už roku 1802 podarilo pomocou elektrického prúdu na chvíľku rozsvietiť rozžeravené vlákno. Jeho krajanovi Warrenovi de la Rue vydržal v roku 1840 tento efektný kúsok poblikávať ešte o niečo dlhšie, akonáhle použil platinovú cievku.

O ďalších štrnásť rokov neskôr potom došlo na Göbela. Dlho rozmýšľal nad tým, ako by do temnejšej newyorskej ulice rozžiaril výlohu svojho obchodu. Bol otvorená hlava, a tak skoro prišiel na riešenie. S využitím zuhoľnateného bambusového vlákna prilepeného do prázdneho flakónu od parfumu vyrobil unikátnu žiarovku, ktorá mala životnosť približne 220 hodín.

K inovácii mu pomohli dva výrazné osobnostné rysy: okrem šikovnosti aj popudlivosť. Vďaka prvej vlastnosti dokázal zo sklenenej banky odčerpať vzduch. Vďaka druhej si pri cholerickom záchvate rozštiepil bambusovú palicu a z jej odštiepky potom skúsil zostrojiť spomínané vlákno.

Tak sa zrodil zázrak. Lenže Göbel si ho nenechal patentovať. To urobil až viac ako dvadsať rokov po ňom Edison. Po sérii súdnych procesov sa práve on stal oficiálnym otcom žiarovky, hoci tá jeho mala skraja o viac ako polovicu horšiu životnosť ako Göbelova.

Obchodná jednotka

Edison nebol čistokrvný podvodník. Jeho menom je podpísaných vyše tisíc patentovaných vynálezov, na ktoré preukázateľne prišiel sám. Občas sa však neštítil prisvojiť si objav svojich podriadených (medzi ktorých patrili napríklad Nikola Tesla, Henry Ford alebo Emil Kolben), prípadne sa niekde viac alebo menej inšpirovať.

V prípade žiarovky sa mu hodil predovšetkým rozpracovaný projekt anglického fyzika Josepha Swana. Fúzatý rodák zo Sunderlandu prišiel už v roku 1860 s tým, že na žiarovky bude najlepšie uhlíkové vlákno.

Patentovanie revolučnej novinky zabrzdil fakt, že neboli k dispozícii dostatočne výkonné odsávacie pumpy k odčerpávaniu kyslíka zo sklenených bank. Preto sa mu vynález podarilo rozsvietiť až na prelome rokov 1878 a 1879. Teda pár mesiacov pred Edisonom, ktorý sa o Swanovi zrejme dočítal v odborných časopisoch.

Jeden potom mal platný patent v Británii, druhý v USA. K otvorenému sporu došlo vo chvíli, keď sa Edisonova úspešne rozbehnutá firma pokúsila expandovať do Spojeného kráľovstva. Súdne ťahanice nakoniec vyvrcholili vznikom spoločnosti Edison & Swan United Electric Light Company.

Spory o to, kto bol skutočným vynálezcom žiarovky, sa vedú dodnes. Minimálne v niečom však Edison nespochybniteľnou jednotkou bol: vedel seba a svoje nápady dokonale predať. Priatelil sa s vplyvnými, šikovne sa zviditeľňoval v novinách.

Raz svojim svetlom slávnostne nazdobil parník, druhýkrát s veľkým haló rozžiaril svetovú výstavu v Paríži. Kvôli propagácii svojej inovácie pokojne nechal zabiť slona elektrickým prúdom. Každé cudzie vylepšenia žiarovky rýchlo odkupovali, aby sláva nepadla na niekoho iného. Aj vďaka tomu ho potom Nezval považoval za vynálezcu novej epochy, za hrdinu XX. storočia. A vôbec všetkých vekov.